Piešťanské Mosquito

Gonzo - 23.10.2021
 

F/Lt Stuart May (druhý zľava) a F/O Jack Ritch (tretí zľava) s pozemným personálom pred Mosquitom „Flame McGoon“ 22. júl 1944, letisko Hum, Veľká Británia

Dňa 17. októbra 1944 o 7:50 hod. prileteli nad Piešťany, smerom od juhu dve nepriateľské lietadlá anglického pôvodu, ktoré strielali z palubných zbraní. Ked lietadlá leteli nad letiskom, nemecké vojsko počalo na ne strielať a jedno lietadlo začalo horeť. Toho horiace lietadlo padlo pri prievoze (kompe) v chotári obce Brunovce, na ľavej strane Váhu tesne pri rieke a úplne zhorelo. Posádka lietadla ušla pravdepodobne do blízkych hôr, poneváč v troskách zhorelého lietadla nebolo po spálenom ľudskom tele nijakých stop a tiež v okolí neboli členovia posádky, ani živí, ani mŕtvi, alebo ranení nájdení … (časť hlásenia Okresného žandárskeho veliteľstva v Novom Meste nad Váhom zo 17. októbra 1944).

16. októbra 1944 štartuje zo základne Hunsdon (približne 30 km severne od Londýna) dvojica lietadiel De Havilland DH-89 Mosquito Mk.VI patriacich 418. squadrone Kanadského kráľovského letectva. Posádky lietadiel tvoria F/Lt Stanley Herbert Ross Cotterill (DFC) s navigátorom F/O Colin Gowans Finlaysonom (DFC and BAR) v stroji číslo HR351 s označením TH-D a F/Lt Stuart Newton May a navigátor F/O Jack D. Ritch v stroji číslo PZ220 s označením TH-C. Ich cieľom je v rámci operácií „Day Ranger“ útok na letisko Piešťany. Po prekvapujúcom útoku Lavočkinov La-5FN 1. československého stíhacieho leteckého pluku dňa 18. septembra 1944 sa letisko Piešťany až do konca septembra nepoužívalo pre priame bojové akcie proti povstaleckým jednotkám. Až od začiatku októbra sa začali postupne na letisko presúvať jednotky Luftwaffe sťahujúce sa z Maďarska, na ktorého územie postupovala Červená armáda.

Prieskumné lietadlá informovali o pohyboch na ploche letiska a to sa zakrátko dostalo na zoznam možných cieľov napadaných pri útokoch „Day Ranger“. Útoky tohto typu začalo RAF uplatňovať približne od začiatku roka 1944. Stíhacie bombardéry operujúce v dvojiciach napadali ciele hlboko na území nepriateľa, pričom prílet k cieľu sa uskutočňoval pod rúškom noci a samotné útoky boli uskutočňované počas svitania za dostatočnej viditeľnosti. Pri následnom úniku počas dňa bola využívaná mimoriadna rýchlosť lietadiel Mosquito. Pre úlohy „Day Ranger“ boli v tomto období využívané hlavne lietadlá 605. (RAF) a 418. (RCAF) squadrony „City of Edmonton“. Napriek prídavným nádržiam by dolet Mosquita nepostačoval, preto boli lety vykonávané s medzipristátím v oslobodenom francúzskom St. Dizier. Následne po útoku lietadlá pokračovali do Talianska, kde pristávali na spojeneckých základniach, odkiaľ pri najbližšej možnej príležitosti opätovne vzlietali a vracali sa naspäť do Veľkej Británie, pričom znova útočili na ciele v hlbokom tyle nepriateľa.

Obidve lietadlá pokračujú z Veľkej Británie do Francúzska, kde pristávajú v St. Dizier. Po doplnení paliva pokračujú v skorých ranných hodinách smerom na Viedeň. Počas príletu stretávajú medzi Bratislavou a Viedňou nemecký dopravný Junkers Ju 52. F/Lt Cotterill ho zostreľuje, posádke sa však podarilo odoslať varovanie pozemnej stanici. Dôkazom toho je skutočnosť, že po prílete nad cieľ čakala útočníkov pripravená obrana a nie spiaci protivník.

zľava: F/Lt Stuart May, Cpl. Edwin Burkhardt, F/O Jack Ritch, štáb brigády J. Žižku

Závada / 23. december 1944

Obe Mosquita sa objavili nad letiskom v Piešťanoch o 07:50 hod., prilietajúce prízemným letom z juhu. Podľa slov F/Lt Maya bolo na letiskovej ploche jedno lietadlo, ďalšie štyri mali byť neďaleko svetelnej batérie. Okrem tej svetelnej však bolo okolie letiska plné batérií protilietadlových, ktoré okamžite po objavení útočníkov spustili silnú a hlavne presnú paľbu. Granáty 20 mm štvorhlavňového flaku zasiahli Mayovo Mosquito na ľavej strane. Ľavý motor spolu s časťou trupu a chvosta bol v plameňoch, ovládanie smerového kormidla bolo prestrelené. May nemal inú možnosť ako pristáť a okamžite zamieril k zemi, keď sa predtým zbavil odhadzovateľných prídavných nádrží. Mosquito tvrdo dosadlo na neupravenú pláž posiatu balvanmi na ľavej strane Váhu oproti obci Brunovce. Lietadlo vyrylo brázdu dlhú 80 až 100 metrov a v poslednej fáze podkĺzlo smerovkou pod lanom miestnej kompy bez toho, aby ho pretrhlo. Nakoniec sa zastavilo asi v uhle 40 stupňov proti toku rieky. Obaja letci napriek tvrdému pristátiu nezranení vyliezli z kabíny a dali sa na útek smerom do hôr na východe (Tematínske vrchy).

Druhé Mosquito niekoľkokrát zakrúžilo nad horiacim vrakom a následne odletelo na juh. Úspešne sa dostalo do Talianska, kde pristálo na letisku v Ancone. Na druhý deň štartovalo na spiatočný let do Veľkej Británie, kde sa však už nedostalo. Za doteraz bližšie nezistených okolností sa zrútilo na území bývalej Juhoslávie na kopci Planik asi 20 km západne od Rijeky. Obaja letci F/Lt. Cotterill a F/O Finlayson zahynuli a boli pochovaní na Belehradskom cintoríne (Pozn.: v roku 2016 Bohuslava Ferianeca navštívil Radovan Zivanovic s priateľom Sanjinom Ture z Chorvátska, ktorý našli fragmenty druhého Mosquita v Chorvátsku na kopci Planik).

Dvojica letcov na úteku mala pri sebe len balíčky prvej pomoci a v prvom rade sa snažili čo najviac vzdialiť od horiaceho vraku. Počas úteku narazili v ovocnom sade na prvých civilistov, najprv na Štefana Ivanovského z obce Lúka, ktorého sa pýtali na Zvolen a Banskú Bystricu, neskôr na Annu Kukučkovú ktorá ich obdarovala jablkami. Obaja ich nasmerovali do Inoveckého pohoria. Potom ako sa dostatočne vzdialili od miesta pristátia sa ukryli a pozorovali Nemcov, obzerajúcich si vrak. Na oblohe medzitým krúžil nemecký prieskumný Fiesler Fi 156 Storch.

Po zotmení pokračovali udaným smerom a nasledujúce dva dni putovali, požívajúc len energetické pilulky z balíčkov. Druhý deň podvečer narazili na deti pasúce dobytok. Boli to Jozefína Petrušová, František Martinec a Anna Kilianová zo Starej Lehoty. Deti boli prekvapené a vystrašené dvoma ušpinenými letcami, ktorí však nejavili náznak toho, že by im chceli ublížiť. Malá Jozefínka im bola vodou naplniť poľnú fľašu, deti sa podelili zo svojou troškou stravy a letci sa im snažili vysvetliť, kto sú. Na kus papiera napísali „Zvolen“ a pýtali sa na cestu. Deti si všimli, že jeden z letcov mal na pleci slovo „Canada“ a jedno z nich odbehlo do dediny pre Pavlína Brišku, ktorý žil istý čas v Amerike. Tento po príchode prekvapil letcov anglickou rečou a odviedol ich do svojho príbytku v Starej Lehote, kde im poskytol prvé ošetrenie a dal im najesť. Na druhý deň ich odviedol na kopanice „Za jamami“ (Nová Lehota) do domu Pavla Kravárika.

Pavol Kravárik mal už vtedy za sebou bohatú odbojovú činnosť. Od začiatku vojny pomáhal ľuďom prenasledovaným režimom, bol členom ilegálnej skupiny „Solte“. V jeho dome bola tajná vysielačka a po prezradení skupiny v roku 1941 bol 10 mesiacov väznený v Justičnom paláci v Bratislave. Nakoniec bol omilostený a po návrate naďalej pokračoval v odbojovej činnosti. Pomáhal anglo-americkým letcom, ktorí sa snažili dostať do Banskej Bystrice, a jedného októbrového dňa v roku 1944 k nemu dorazil Pavlín Briška s dvojicou Kanaďanov. Zhodou okolností v ten istý deň dorazila na kopanice aj gardistická hliadka. Gardistov spozorovala dcéra Pavla Kravárika Anna, našťastie nespanikárila a pomaly sa vrátila naspäť domov, kde už letcov usádzali k stolu. Okamžite ich schovali do sýpky, načo prišli gardisti a začali prehľadávať usadlosť. Prítomný bratranec Pavla Kravárika, Ing. Ján Kravárik, našťastie spoznal vo veliteľovi hliadky svojho suseda z čias, keď študoval v Novom Meste nad Váhom a osobne sa poznal aj s jeho synom. Na pokyn veliteľa prestali gardisti s prehľadávaním. Na druhý deň Ján Kravárik odviedol oboch letcov do Podhradia, kde boli schovaní v rodine Jána Štefkoviča. Po niekoľkých dňoch boli prevzatí partizánskou skupinou kapitána Kyjevského (neskôr premenovanou na partizánsku brigádu Jána Žižku). Letci sa presúvajú s partizánmi v oblasti Strážovských vrchov, neskôr sa presúvajú na štáb brigády, kde sa stretávajú s Američanom Cpl. Edwinom A. Burkhardtom, ktorý bol predným strelcom Liberatora B-24J-5-DT „Paulette“ (42-51324), zostrelenom neďaleko Trenčína 17. decembra 1944.

zľava: Bohuslav Ferianec, Stuart May a jeho dcéra Lou, letisko Trenčín, 13. jún 2004

13. januára 1945 sa trojica presúva k ďalšej partizánskej skupine, tentoraz v oblasti Kľaku a vo februári 1945 k tretej skupine, pôsobiacej v oblasti Valašskej Belej. Začiatkom marca sa skupina vydáva na pochod smerom k hranici frontu a nakoniec sa 19. marca 1945 stretáva neďaleko Lučenca s prvými ruskými oddielmi.

Trojica sa dostala na štáb armády v maďarskom Szolnoku, odkiaľ mali byť prevezení do Odesy, spolu s trojicou ďalších amerických letcov. Zdravotný stav F/Lt Maya sa však zhoršil a musel byť hospitalizovaný v ruskej vojenskej nemocnici zo zápalom pľúc. Jack Ritch sa spolu s Edwinom Burkhardtom a ďalšími americkými letcami úspešne dostal do Odesy 5. apríla 1945 a následne sa presunuli domov.

Stuart May pred fragmentami svojho Mosquita na dvore Bohuslava Ferianca, Jún 2004

Stuart May sa v ruskej nemocnici vyliečil, po prepustení bol letecky prevezený do Talianska a následne do Veľkej Británie. V máji 1945 ho loď previezla do Halifaxu v Kanade. Svoje polročné putovanie po slovenských horách zhodnotil nasledovne: „Mal som po krk pochodov po zasnežených studených horách, gulášu som najedený, borovičky a slivovice napitý – na celý život!

Príbeh „Piešťanského Mosquita“ sa stal priam osudovým rodákovi z Modrovky Bohuslavovi Feriancovi, ktorý pátraniu po histórii lietadla a jeho osádky venoval značnú časť svojho života. Už ako 14-ročný sa dozvedel o tom, aké lietadlo to spadlo pri Váhu neďaleko Modrovky. Až v roku 1984 sa dozvedel bližšie podrobnosti z článku pána Juraja Rajninca, pri jeho bližšom záujme mu však bolo „doporučené“, aby sa o danú problematiku nezaujímal. Ešte nebol na to čas. Ten nastal až po novembri 1989. V roku 1990 svoje hľadanie obnovil. Dlhých trinásť rokov trvalo, kým sa mu podarilo sústrediť dokumenty, údaje, informácie a identifikovať totožnosť letcov havarovaného Mosquita. 13. rokov trvalo, kým sa mu podarilo aj s pomocou iných amerických letcov, ktorí navštívili Slovensko, kontaktovať niekoho z posádky Mosquita. Trinásť rokov trvalo, kým dostal list s menom odosielateľa Stuart May.

Stuart May s modelom V-1 od Bohuslava Ferianca, Kanada 23. júl 2008 (archív B. Ferianca)

Prekvapujúce bolo najmä to, že Stuart May už miesto svojho pristátia z vojny navštívil aj v povojnových rokoch. Bolo to 23. júla 1971, kedy spolu s manželkou navštívil rodinu Michala Bednára. Ten v roku 1944 pôsobil ako partizánska spojka, ale hlavne vedel po anglicky a bol tlmočníkom medzi letcami a partizánmi.

11. júna 2004 navštívil Stuart May miesto svojej havárie tretí krát. 9. júna 2004 priletel na Slovensko a v najbližších piatich dňoch absolvoval stretnutia s mnohými ľuďmi, ktorých stretol počas vojnových rokov. Zúčastnil sa kladenia vencov na Košariskách, v sobotu 12. júna absolvoval ako čestný hosť medzinárodný letecký deň SIAD 2004 a v kabíne lietadla L-200 Morava sa v nedeľu 13. júna preletel nad Piešťanským letiskom ako aj nad miestom svojho núdzového pristátia. „V ten deň, keď som pristál na brehu Váhu, moje lietadlo pilotovali z deväťdesiatich percent Božie ruky a len z desiatich tie moje“. Slovami v tomto zmysle ozrejmil úspešné pristátie na brehu vtedy neregulovaného Váhu, ktorého pláž sa zďaleka nepodobala tej dnešnej, ale bola posiata množstvom veľkých balvanov.

Bohuslav Ferianec mal tú česť ešte raz stretnúť Stuarta Maya, a to v roku 2008, kedy na oplátku on navštívil kanadského pilota v jeho vlasti. Dlhé roky sa viedla diskusia ohľadne totožnosti Mosquita, ktoré pri Váhu havarovalo. Prvou informáciou bol výpis z archívov múzea Mosquita v britskom Salisbury Hall. Podľa nich malo havarované lietadlo výrobné číslo PZ220 a označenie TH-F. Podľa záznamov 418. squadrony letel May na svoj posledný let v kabíne Mosquita s kódovým označením TH-C (výr. č. PZ220). On sám však tvrdí, že pilotoval stroj s označením TH-L (výr. č. NS857) pomenovaný „Flame McGoon“. Na lietadle „Flame McGoon“ vskutku odlietal väčšinu svojich bojových letov, avšak záznamy o stratách všetkých vyrobených Mosquit tvrdia, že Mosquito FB Mk.VI výrobného čísla NS857 bolo 23. júna1945 prevezené do Belgicka, kde slúžilo ako učebný vrak vo Welelgeme. Nakoľko z toho mála fragmentov, ktoré boli nájdené, nebolo možné určiť identitu lietadla, neostáva nič iné, iba sa spoľahnúť na údaje archívov: piešťanské Mosquito malo označenie TH-C a výrobné číslo PZ220.

F/Lt Stuart Newton May *6.8.1921 Guelph (Ontário) – †31.12.2011 Strathroy (Ontário)
F/O Jack Ritch (v skutočnosti sa volal John Denver Ritch) *8.6.1916 Edmonton – †30.6.1988 Britská Kolumbia

Ján Ondrúšek

Použité zdroje:

Ferianec, B., 2010: Mosquito nad Piešťanmi (2. vydanie).
Bohuslav Ferianec – osobné konzultácie

za materiál ďakujem chalanom zo serveru letka13.sk



comments powered by Disqus