photo Cajo
Vodka je pôvodom ruský alkoholický nápoj. Vyrába sa od 15. storočia. Pomenovanie pochádza zo slovanského slova pre vodu
Prológ
Bol pekný slnečný deň. Štátny sviatok Francúzskej republiky.
Na letisku lietali plachtári výcvik elementárky, klasická navijáková prevádzka. Vytiahli dva Blaníky, jeden lietal okruhy a druhý čakal pri štarte na svoju príležitosť. Časomeračku robila pekná asi 19 – 20 ročná slečna. Napriek ošumelému odevu a neupraveným vlasom by si čo len trochu všímavý člen hneď všimol jej krásu. Sedela na doske pripevnenej na dvojkolesovom drevenom vozíku, ktorý slúžil na uskladnenie vecí potrebných na mieste plachtárskeho štartu. Scéna vyzerala ako z hollywodského filmu, krásna herečka v ošumelých šatách lietala pokračovací výcvik a druhý Blaník vlastne čakal na ňu.
Okolo jedenástej, keď začali na oblohe pribúdať Cumule, ju tam aj inštruktor, starší vysoký pán poslal. „Skús to Andrea, možno sa ti podarí uchytiť, ak nie, tak sa nič nedeje, počkáme chvíľu a skúsiš to znovu. Počítam, že sa to bude ešte zlepšovať.“
Potešená týmito slovami rýchlo zorganizovala presun Blaníka na štart, pričom pokrikovala na žiakov ako veliaci seržant US Army. Keď už bola usadená, ešte k nej inštruktor prišiel a ukazoval jej, kde na okruhu by mali byť stúpavé prúdy, pričom znovu zdôraznil, že ak sa neuchytí, nech neriskuje a v pohode pristane, určite ju pustí znovu. Po štarte čakal, či sa jej podarí udržať sa. Podarilo sa. Po druhej zátačke začala točiť a Blaník sa najskôr pomaly, neskôr rýchlejšie zdvíhal nad letisko. Inštruktor sa upokojil, nasadol do lietadla s ďalším žiakom a pokračoval vo výcviku. Po asi hodine sa Blaník znovu objavil nad letiskom v priestore druhej zátačky, už v menšej výške, inštruktor sa práve chystal odštartovať, ale keď zbadal Blaníka rozhodol sa radšej so štartom počkať.
Vetroň točil, ale stúpavý prúd bol buď slabý alebo pilotka nebola správne ucentrovaná, a tak Blaník pomaly klesal. Inštruktor čakal, či sa predsa len neuchytí, ale zjavne sa jej nedarilo. Keď už jej chcel rádiom povedať, aby šla na pristátie, zrazu sa Blaník naklonil, otočil sa prudko k zemi a predviedol onemeným žiakom vývrtku ako z učebnice. Inštruktor stihol len zavolať do rádia „VYBERAJ!!!“, ale bolo neskoro.
Blaník zmizol za stromami bez nejakej známky zmeny. Bledý ako stena v okamihu vyskočil z lietadla , bežal k sanitke – starej Š 1202 ,pristavenej na štarte a kričal na najstaršieho žiaka: „Juraj, sadaj ideme tam!“. Potom sa zarazil, jeden stačiť nebude, ak ju budú musieť nakladať do sanitky, ale koho ešte zobrať? Juraj lietal už druhý rok, ale ostatní začali lietať len teraz, pozrel na nich, všetci sa primkli inštiktívne k sebe, a keď zbadali inštruktorov pohľad, naraz urobili krok vzad, vyzerali v tom momente ako nejaká tanečná skupina nacvičujúca krok vzad. Bolo jasné, že nikoho z nich do sanitky len tak nedostane. Zrazu si spomenul ááá .. navijakár, aj tak idú tade. „Dobre, zostaňte, jeden choďte za náčelníkom, že máme mimoriadku a potom robte čo vám povie.“ Skočil do sanitky, z ktorej za chvíľu zostal len rozvírený prach.
Keď priviezli Andreu do nemocnice, nevyzeralo to až tak zle, síce dosť krvácala, ale slabo dýchala. Hneď ju zobrali na operačku. Po chvíli vyšla sestrička. Vrhli sa na ňu: „Ako je na tom? Prežije?“ Prísne na nich pozrela „Samozrejme že prežije, čo si to o nás myslíte?“ Trochu sa upokojili, takže keď vyšiel doktor, len sa chceli uistiť „Prosím Vás, je ťažko zranená, kedy ju môžme pozrieť? „ Čo?“ Doktor sa zarazil, „Je mŕtva! Za tri, či štyri dni ju uvidíte!“.„Ale, veď sestrička povedala…“ „Tu každý niečo hovorí , ale môžem vás uistiť, že je naozaj mŕtva. Nedalo sa nič robiť a mimochodom, prečo nechávate tehotné lietať!?“ Inštruktor skoro odpadol: „Prosím! Bola tehotná? „Áno, tretí mesiac“. Inštruktor zbledol ešte viac, zrútil sa na lavicu pri stene a len šeptal „Nič som nevedel, nič nepovedala, nič nepovedala……“
Vyšetrovanie
Táák, konečne to vyšlo, krásny deň. Mal mať ešte posledný navigačný let a potom pilotky a neskôr bude z neho obchodný pilot a potom pôjde určite ČSA a čaká ho krásna budúcnosť. Lety na tie najväčšie letiská po celom svete. Uniforma kapitána a letušky a dievčatá na každom letisku. Tu musí byť síce opatrný, raz sa skoro popálil a doteraz si na to občas spomenul, ale to bolo dávno a už sa poučil. Nevedel sa tohto navigačného dočkať. Buď sa nelietalo, alebo nebolo dobré počasie, 205-ka mala poškodený podvozok, stále niečo. Ale teraz to konečne vyšlo, už letí, krásny deň, dobrá dohľadnosť, motor pradie ako mačka, jednoducho – svet gombička, všetko je super.
Rozhliadal sa po krajine a skoro si začal pospevovať, ale zarazil sa, to by nemal, to môže priniesť nešťastie, ale čo – JEMU? Nič sa predsa nemôže stať. To sú len také povedačky, piloti sú strašne poverčiví, to by jeden neveril, aké rituály niektorí predvádzali.
A v tom to prišlo – ticho, zrazu ticho čo, čo to je? V momente zabudol na krásu okolo a pozeral na prístroje : palivo, olej, teplota, všetko OK, OK? Olej! to čo?, to čo je?! Ukazovateľ tlaku oleja na nule! To kedy? Veď pred chvíľou to bolo všetko dobré? No, ale už nie je a motor stojí! Rýchlosť, do čerta rýchlosť, už si úplne vygumovaný, začal si nahlas nadávať, toto nie je vetroň, bez motora to rýchlo padá, aj keď má aspoň trochu šťastia, že letí s 205kou, tá má ešte trochu aerodynamiky a nerúti sa k zemi ako kameň, ale Nimbus to tiež nie je!
Rýchlo rýchlosť, skúšal ešte naštartovať motor a zúrivo sa pozeral po okolí, kde by sa dalo pristáť? Kde? Kde? Výška sa prudko znižovala. Musí ísť sem. Ešte mu v hlave prebehla myšlienka, že možno keby zatočil doprava, ale hneď ju zavrhol, ide pred seba, toto pole nevyzerá na tú biedu až tak zle. Ták, klapky a ideme na to, mašinka to snáď zvládne, palivo zavrieť, možno ho to nakoniec zachráni, aby to nezačalo horieť. Ále, á, do paroma čo, čó, čože, čo to do čerta je? snáď nie drôty? Niéééé! Ale áno, boli to „drôty“ vedenie 110 kV V8874, pokojne vedúce energiu krajinou a zásobujúce blízke mestečko.
Čo teraz, skúsi to teda doprava? Nie! Vyjde to! Musí to výjsť! Rýchlosť ešte má, preskočí to a pristane za tým, do veľkého poľa. Uvažoval a pracoval rýchlo, adrenalínu mal na rozdávanie a krv pod vysokým tlakom prúdila do všetkých jeho orgánov, ale napriek tomu to nevyšlo. Lietadlo akoby nad vedením zastalo a rozmýšľalo čo spraví. Prúdnice, tie imaginárne sprievodkyne sa zamysleli, čo teraz urobíme? Zostaneme, alebo sa už konečne utrhneme od tohto aeroplánu a odídeme do spoločnosti našich slobodných kamarátok?
„Nakoniec sa rozhodli a svojim pohybom pripomínajúcim tanec, za zvuku ľahkého šušušu odišli do toho ich neba. Opustili krídlo, ktorému boli tak dlho verné. Alebo to možno nebola fyzika, možno len niekto tam hore dal palec dole. Nech to bolo akokoľvek, C-205 sa preklopila nad vedením a dostala sa do pádu. Teraz sa pilot mohol len prizerať, neexistovalo nič, čo by ho zachránilo – len náhoda, osud, božia vôla, anjel strážny, ale dnes teda nebol jeho šťastný deň, všetci z menovaných mali dovolenku, alebo náhradné voľno.
Po dopade lietadlo zostalo s motorom zapichnutým v zemi a chvostom hore ako nejaký pamätník. Pamätník ďalšiemu, ktorý urobil dieru do sveta, aj keď iba tak trochu. Pilot zostal nehybne sedieť zavesený v popruhoch a ako neskôr vyšetrenie zistilo, aj so zlomeným väzom. Smrť bola rýchla, milosrdná, možno aj bezbolestná, ale neodvratná a konečná, ako ona býva.
Lietadlo objavil náčelník. Dohodol sa s dispečerom, že v rámci pátrania poletí po tej istej trase. Chvíľu uvažoval, že na poli aj pristane, ale potom si povedal, že na dnes bolo už dosť prúserov, a tak len nahlásil polohu a vrátil sa späť. Až do výsledkov pitvy ho však škrelo svedomie, či náhodou Stano ešte nežil, keď nad ním letel. Pitva ho však upokojila, nežil.
Vyšetrovanie viedla nielen Letecká inšpekcia, ale aj polícia. Inšpekcia po posúdení možných príčin poslala motor na expertízu. Z vyhodnotenia nebol nikto múdry, nakoľko expertíza nenašla jednoznačné dôkazy prečo motor vysadil, len niečo splietali o možnej závade na prepínači magnet, alebo na olejovej inštalácii, konkrétne sa im nezdalo gumové tesnenie Sc 3770, ktorého porucha mohla spôsobiť pokles tlaku oleja.
Nakoľko však bol motor nárazom značne poškodený, nevedeli experti určiť nielen presnú príčinu vysadenia, ale už vôbec nie, či náhodou toto nebolo spôsobené zámerne. To, že motor nešiel v dobe nárazu, na to prišli ľahko, vrtuľa sa totiž v čase nárazu netočila, ale ďalej boli v koncoch. Tak ako obyčajne to hodili na chybu pilotáže. Palivo bolo zavreté, nevedeli, či to pilot spravil omylom, alebo pri núdzovom pristátí. Rozhodnutie urýchlilo aj to, že onedlho sa mali konať medzinárodné plachtárske majstrovstvá a uzemnenie všetkých C-205 by vlastne zrušilo vlečné. Záver bol rýchlo hotový a vlastne všetci boli s týmto postupom spokojní, samozrejme okrem Stanovej rodiny, ale koho už tí zaujímali.
Za políciu viedol vyšetrovanie starý nadporučík tesne pred dôchodkom, bývalý vyšetrovateľ ŠTB, ktorého pre jeho akési drobné previnenie z r. 68 preradili a nechali slúžiť najskôr v dopravnej polícii a neskôr sa prepracoval na vyšetrovateľa. Robil na vraždách, ale nakoľko bol tesne pred dôchodkom a nakoniec teoreticky tu mohlo byť aj cudzie zavinenie, tak mu to veliteľ pridelil, ako taký odpočinkový prípad. Vyšetrovateľ mal osobitý spôsob pátrania, chodil na letisko, zoznamoval sa z ľuďmi, vypytoval sa na kde čo, hlavne teda na to, čo vôbec nesúviselo s prípadom, zašiel aj do krčmy, niečo dokonca aj poplatil. Potom si niektorých zavolal na výsluch, kde len zaznamenal to, čo mu už povedali.
Zaujímal sa hlavne o Stanovu minulosť, o jeho kamarátov, priateľky a o to, aké miesta navštevoval. Nedal však nikdy najavo svoj názor, alebo v akom štádiu vyšetrovanie vlastne je. Pomerne dosť sa spriatelil s náčelníkom. Náčelník bol bývalý vojenský pilot, ktorý neprejavil dostatočné nadšenie pre vstup spriatelených armád. Tak musel opustiť armádu, živiť sa ako nočný strážnik, skladník a pomocný robotník a až po niekoľkých rokoch mu bolo dovolené opäť lietať, ale už len v Aeroklube. Možno ich podobné osudy zblížili, alebo si len tak porozumeli, v každom prípade si občas zašli spolu na „pivo „ čo zvyčajne znamenalo jedno pivo a 7 vodiek. Nejak si nevedeli odvyknúť od tohto národného nápoja večného spojenca.
Asi po mesiaci prišiel vyšetrovateľ za náčelníkom do kancelárie, vytiahol fľašu vodky a hovorí „Počúvaj idem do dôchodku, budem bývať na dedine, takže sa už tak ľahko nestretneme. Tak som sa prišiel rozlúčiť. „Nato vytiahol z tašky obal plný dokumentov, položil ho náčelníkovi na stôl a hovorí „Ten prípad som uzavrel! Nepreukázalo sa cudzie zavinenie. Nuž, ale nie som si tým celkom istý. Som však presvedčený, že ak to niekto na toho chlapca narafičil, tak bol z letiska a bolo to pre niečo, čo sa stalo v minulosti, tipoval by som, že to bolo pre nejaké dievča.
Ten chalan bol riadny prútnik a s babami sa teda nemaznal, ak ho čo len trochu naštvala, tak šlus, koniec, dovi dopo. Rátam, že také 3 – 4 sú na neho ešte stále riadne nabrúsené a možno nahovorili nejakého svojho priateľa, alebo nejaký otecko chcel zabojovať za dcérenku. Nemám dôkazy, ale môj starý policajný nos mi hovorí, že tu by mohlo niečo smrdieť. V každom prípade, ak na to niekto príde, tak musí byť odtiaľto. Ja som sa nevedel tuná nejako aklimatizovať. Doniesol som ti kópiu spisu, je to samozrejme proti predpisom, ale čo už mne môžu. Pozri si to! Možno tam niečo nájdeš.
Hlavne ma zarazilo, že hoci podľa mojich zistení ten chalan mal veľa dievčat, ani jedno nebolo z letiska, ale veď aj sem chodia, tak ho snáď jedna mohla zaujať a ešte mám pocit, že ten jeho kamarát, ten Jozef niečo vie, ale nepodarilo sa mi to z neho dostať. Takže, ak nebudeš mať čo robiť, mohol by si sa povypytovať a ak na niečo prídeš, daj mi vedieť. No, ale zdržujem, nalej sto gramovku nech sa rozlúčime.“ Náčelník veľmi nereagoval, teraz sa mu určite nechcelo nič vyšetrovať, ale nechcel kamaráta uraziť a nakoniec možno časom sa na ten spis môže pozrieť. Spis odložil a nechal ho tak.
Prišli iné starosti, výcvik, poruchy lietadiel, obchody atď., na nejaké vyšetrovanie nemal ani pomyslenie. Až v jeden podvečer potreboval niekoho, kto by ho odviezol domov, a keď Jozef ostýchavo poznamenal, že má nový vodičák, a tak by aj mohol, hneď súhlasil. Počas jazdy sa začal nenápadne na Stana informovať. Jožko najskôr odpovedal len neochotne a z jeho jednoslabičných odpovedí teda múdry nebol, ale po chvíli sa trocha rozhovoril, a keď náčelník akoby mimochodom položil kľúčovú otázku:„ … a to na letisku so žiadnou nechodil?“ Dostal okamžite odpoveď: “Neviem presne, ale hovorilo sa, že s Andreou, a že vraj sa rozišli len krátko pred tou nehodou.“ „Akou nehodou? „ No pred tromi rokmi, ešte ste tu neboli, pri letisku padla do vývrtky.“
Až vtedy si na to spomenul. Bol to teda riadny prúser. Prijalo sa potom niekoľko opatrení. Počkaj, veď čakala malé! Že by Stano? Dopekla to by mohlo byť. Ále blúznim, ako by to mohlo súvisieť, veď hovorí, že sa rozišli. No v každom prípade je to zaujímavá informácia. Možno bola, možno nie, v náčelníkovi však vzbudila záujem o objasnenie Stanovej nehody.
Neskôr pri stretnutí s jeho inštruktorom zisťoval ďalšie veci „ ..a nevieš nemal nejaké problémy, že by sa chcel zabiť?“ „Ten! Tak tomu neverím a nikdy som neveril, ten si vedel užívať život, aj si ho užíval, ešte dva dni pred tým letom mi hovoril ako plánuje za pár rokov vstúpiť do ČSA, aspoň ako druhý pilot, keď už sa tam nedá ísť hneď ako kapitán. Ten chcel žiť, veľmi chcel žiť. O žiadnych jeho problémoch neviem.“
A tak si večer pribalil k obligátnej flaši vodky ešte aj spis a začal ho študovať. Veľa sa z toho nedozvedel. Nebol policajt a ťažko sa v týchto papieroch orientoval. Zaujal ho však názov baru – Oáza, vyskytoval sa vo viacerých dokumentoch ako miesto stretávania sa Stana s dievčatami. Veď ten poznám, to je blízko môjho bytu. Pôjdem sa tam pozrieť, možno sa niečo dozviem. Ale čo vlastne? Na čo sa mám vlastne pýtať? Ale skúsim, či ich tam spolu nevideli, možno ma to niekde posunie. Zobral fotky, Stanovu mal v spise, len s Andreinou bol trochu problém, ale nakoniec mechanik od plachtárov nejakú zohnal.
Bar bol postavený spolu so sídliskom v 60-tych rokoch a odvtedy sa na ňom nič nezmenilo ani neobnovilo. Zariadený bol v štýle „Brusel“ v tom klasickom, akože modernom komunistickom štýle s lampičkami, drevennými stoličkami a malými stolíkmi. Všetko nepraktické, nepohodlné a ešte k tomu neudržiavané a zaprášené. Ale nič z toho personálu, ani návštevníkom, nevadilo. Personál si už zvykol a návštevníci po troch, štyroch rumoch tiež. Barman na náčelníka podozrievavo zazrel, keď vytiahol fotky a začal sa akože nenápadne vyzvedať. „A odkiaľ ste to povedali, že ste, polícia, či Štb? Nepovedal som. Nie som policajt, je to súkromná záležitosť, len by som to potreboval vedieť. A nedáte si niečo so mnou? Nie, nič nechcem, no ale, neviem, tie fotky sú také neostré.“ Náčelník uvažoval, že mu dá nejáke peniaze ako to videl vo filmoch, ale nakoniec sa rozhodol skúsiť to ešte raz bez peňazí. Barman mu asi len neverí a nechce mať problémy.
„Potrebujem to vedieť len pre seba o nič nejde, len či sa tu tí dvaja stretávali a dajte mi ešte jednu vodku.“
Objednávka akoby barmana presvedčila. „No tak toho chalana som tu vídaval často, chodieval tu so slečnami, tak jeden, dva mesiace s jednou, potom chvíľu nič a znovu s inou. Keď prišiel s niektorou aj na tretí mesiac, tak sme už s kolegom tipovali, či ju vymení za dva, alebo tri týždne. Ale to dievča, to som nevidel. Podľa fotky je veľmi pekná, asi by som si ju zapamätal, ale ja tu robím len dva roky, ak to malo byť skôr, tak to musíte ísť za vedúcou, tá tu bola predtým za barom. Ešte jedna? Áno jasné. A vedúca je tu? Je vzadu v kancelárii, skúste, ak bude mať dobrú náladu, možno sa aj niečo dozviete.“
Vedúca bola staršia pani, niekedy dávno aj pomerne pekná, ale teraz mala tvár poznačenú dlhoročným fajčením a alkoholom, aj keď postavu si ešte stále udržiavala. Bola manželkou nejakého funkcionára, a tak sa cítila neohrozená, čo dosť dávala najavo zamestnancom a aj návštevníkom, a to aj od polície, no na druhej strane bola dosť skúsená na to, aby rozoznala, kedy je lepšie radšej spolupracovať a vtedy by neváhala udať ani vlastné dieťa.
Pozrela na náčelníka tým istým nedôverčivým pohľadom, v ktorom bola ukrytá otázka, kto to je? Môžem ho hneď vyhodiť, alebo radšej až za chvíľu, alebo spolupracovať? Náčelníka hneď odhadla na niekoho zo silových zložiek, ale jeho úvodné slová „Dobrý deň, krásna pani vedúca, chcel by som sa spýtať ..“ ju prevedčili, že toto bude niečo neoficiálne – žiadna súdružka, česť práci, potrebujeme vedieť. Zároveň ju jeho slová aj trochu rozveselili „krásna pani“ jej teda už dlho nikto nepovedal. Pousmiala sa a hneď odpovedala „a čo by ste potrebovali mladý pán“ To zase rozosmialo náčelníka, mal dosť cez 50 a toto teda nepočul ani od najväčších pochlebovačov. Keď uvidela fotky, zvážnela. Prečo ich hľadáte? Odkiaľ vlastne ste? Vysvetlenie ju zjavne veľmi nepresvedčilo, ale zvážila, že nakoniec všetko čo povie, môže neskôr poprieť a vlastne jej nič nehrozí. „Dáte si niečo? Otvorila malú chladničku stojacu pri stole, skúmavo naňho pozrela, asi vodku však?. Áno.
Sebe naliala whisky a začala spomínať –„Začali sem chodiť pred 3,5 – 4 rokmi. Tá dievčina boľa veľmi pekná, každý si ju musel všimnúť, asi pred tromi rokmi prestali, potom som ju už nikdy nevidela. Chalan sem neskôr prišiel sám. Pamätám si to, lebo sa riadne opil a splietal niečo o tom, že ako je mu to ľúto a že celé to bolo nedorozumenie a že si ju chcel vziať, len sa na to necítil pripravený, ale že si to potom rozmyslel a chcel jej to povedať, lenže to nestihol, lebo musel ísť na tú pošahanú brigádu a keď sa vrátil, už bolo neskoro. Veľmi som tomu nerozumela, ale pochopila som, že mal na mysli tuná, „ako si hovoril, že sa volá?“ áno Andreu a že si vyčíta , že niečo pokašľal, ale že sa to nedá vrátiť. Trochu som ho utešovala, ale nie som žiadna matka Tereza a musela som obsluhovať aj iných. No a potom tu zase nebol nejakú dobu, stala som sa vedúcou, takže som už nepostávala viac pri bare, ale raz, dvakrát som ho tu zazrela s nejakou inou slečnou. No a to je všetko čo viem. Ešte? Áno aj keď, je to nejaká divná vodka. To je fínska, takú ste asi v armáde nemali čo ?“
Informácie, ktoré získal v bare boli síce zaujímavé, ale v podstate nič nepotvrdzovali, tí dvaja spolu chodili a potom sa rozišli, dieťa ktoré Andrea čakala, bolo možno Stanove, ale možno aj nie a prečo mala vlastne tú nehodu, tak to asi už nikto nezistí. Ale, kto by chcel Andreu pomstiť, nejaký neznámy ctiteľ?, alebo niekto z rodiny. Čo hovoril vlastne ten policajt, kto by to podľa neho mohol byť, niekto z letiska a OTEC?! Kto bol vlastne Andrein otec? Lietal niekedy? Dobre, musí teda niekde začať. Zistiť rodičov! Nebol síce policajt a nemal prístup k údajom o obyvateľoch, ale v prihláške do Aeroklubu, predsa musela rodičov uviesť, museli s jej lietaním súhlasiť. Predsedovi plachtárskeho odboru chvíľu trvalo, kým dokumentáciu našiel, ale nakoniec doniesol náčelníkovi tenký obal s Andreinými údajmi.
Náčelník začal dychtivo dokumenty študovať, prechádzal jednotlivé riadky, „Táák kde to je, áno tuná mama, aha zomrela a otec kde je ten? NIE !! NIE! To ako? To predsa nemôže byť pravda. To ako, veď má iné meno. Náčelník zaskučal, akoby dostal päsťou do tváre, klesol na stoličku a chytil sa za hlavu. Prekvapený predseda plachtárov nevedel, či mu má hneď poskytnúť prvú pomoc, alebo volať záchranku, ale skôr ako stihol niečo urobiť, náčelník sa pevným hlasom ozval „To nič, len som to včera trochu prehnal, musím si už dávať väčší pozor. Už je to lepšie, vlastne mi už nič nie je. Ďakujem za podklady.“
Zmätený predseda sa sa predsa len uistil „Naozaj si v poriadku? „“Áno, áno , ďakujem „. Keď odišiel, náčelník sa chytil za hlavu oboma rukami a len si ticho šeptal „To nie je pravda, to nemôže byť pravda.“ Od tohto okamihu sa však zmenil, bol akoby duchom neprítomný, roztržitý a občas si niečo len tak pre seba ticho mrmlal. Zrazu zavolal mechanika „Priprav mi Moravu, potrebujem ísť do Nitry“, potom zase celý deň nebol na letisku a keď sa vrátil, len zavrčal, že na tých úradoch človek nič nevybaví. Postupne sa však ukľudňoval a všetko sa vrátilo do starých koľají. Kolegov prekvapil ešte raz, keď sa z čista jasna objavil sponzor, ktorý bol ochotný financovať opravu poškodenej Stanovej C-205. Všetci boli síce prekvapení, ale náčelník sa do mladého inžiniera, ktorý prišiel s ponukou na opravu, zúrivo pustil. „Prečo to chcete opravovať? Čo to vlastne reprezentujete? VHJ – veď nemáte vlastnú značku! Tú majú predsa len podniky, ktoré sú pod vami. Prečo by ste nám dávali peniaze? Čo je za tým? Kto to vlastne schválil?“ Kričal na neho. Inžiniera dostal do značných rozpakov.Toto nečakal. Myslel si, že sa mu dostane kráľovského privítania a nie výsluch ako na VB. S jeho odpoveďami sa však nedalo polemizovať „Schválilo to vedenie VHJ, značku si práve budujeme, preto potrebujeme tú reklamu, odporučila to aj stranícka bunka na GR, ale ak nechcete, možno v inom Aeroklube by tie peniaze privítali“ Náčelník stíchol a všetci ostatní prítomní členovia rady ozlomkrky presviedčali mládenca, že to tak náčeník nemyslel, a že sú jemu aj straníckej bunke a vedeniu VHJ veľmi zaviazaní a určite im v budúcnosti výjdú vo všetkom v ústrety, ak teda prispejú na opravu toho lietadla.
Okrem tohto incidentu sa však už správal úplne normálne. V jeden večer šoférujúc z letiska domov, počul v autorádiu správu „ A dnes sa konala v Paríži vojenská prehliadka pri príležitostí štátneho sviatku Francúzskej republiky…..“ „Do pekla, veď to bolo dnes, veď dnes je to výročie! Možno tam príde, musím tam ísť. Nenašiel som ho v Nitre a ani na úradoch mi nepovedali kde býva, ale sem by dnes mohol prísť. V Oáze bolo len pár ľudí. Chvíľu sa rozhliadal, akoby niekoho hľadal, potom si sadol za stôl úplne v rohu, tak aby videl na dvere. Objednal si obligátnu vodku a čakal. Asi po hodine do miestnosti vstúpil starší nízky pán, oblečený v obleku so strhanou zvráskavenou tvárou. Nedbalo sa rozhliadol a sadol si k stolíku v kúte, blízko baru. Náčelník chcel hneď vyskočiť a ísť za ním, ale potom si opäť sadol. Niečo sa mu nezdalo. Je to naozaj on? Nemal chuť byť za blázna a osloviť niekoho, kto sa len náhodou podobá na jeho dávneho známeho. Príchodzí chvíľu sedel, ale nakoľko barman v poloprázdnom lokále nejavil ani len náznak záujmu o zákazníka, tak sa znovu postavil a pristúpil k baru, vtedy ho náčelník na sto percent spoznal, tá chôdza, držanie tela,pohyby, to nemôže byť nik iný. Počkal, kým si znovu nesadne a s pohárom vodky v ruke, pristúpil ku stolu, snažiac sa čo najviac ovládnuť vzrušenie pozdravil: „Nazdar Milan , čo tu robiš?“ Chlapík na neho zvedavo pozrel, trochu sa pousmial, zjavne ho nespoznal, ale zrazu mu úsmev zamrzol : „Ty? Čo chceš? Čo ma otravuješ? „No vieš, potreboval by som s tebou hovoriť.“ „Nie v žiadnom prípade, my sme spolu už dorozprávali!“ „No, takto „pritvrdil náčelník :“Naozaj ti nechcem ublížiť, chcem sa ti vlastne ospravedlniť, ale potrebujem sa s tebou rozprávať. Teraz robím náčelníka v miestnom aeroklube a stala sa u nás nehoda, ktorá možno súvisí s tebou.“ Milan sa zamyslel, správa ho viditeľne zaujala, ale nedal najavo nejaké vzrušenie a po chvíli odvrkol. „Ako to môže so mnou súvisieť, už pár rokov nelietam, ale keď toľko chceš, tak si teda sadni Judáši a porozprávaj mi tie svoje báchorky.“ Náčelník začal rýchlo hovoriť. „Predovšetkým k tomu pred 15 timi rokmi, veľmi ma to mrzí vôbec som to tak nechcel. Prinútili ma.“ „No jasné, kšeftoval si s kerosínom, a keď ti na to prišli, tak ťa nenapadlo nič iné, len udať kamaráta, stíhacieho pilota, že chce utiecť na západ. Ale vieš čo, keď chceš hovoriť o tomto, tak ja nie. Zistil som si celkom dobre ako to vlastne bolo a nakoniec, božie mlyny sa ukázali, o krátky čas aj teba vyhodili a správa že si jednu vrazil ruskému generálovi, ma teda dosť pobavila, to by som od teba určite nečakal.“ „Nebol to generál, len podplukovník“, zamrmlal náčelník, ale dobre, tak o tom nič. Vieš, mali sme nehodu, zomrel mladý pilot, vysadenie motora, trochu som sa zaujímal, ako k tomu mohlo dôjsť, no a zistil som zaujímavé veci. „Prečo mi to vlastne hovoríš, povedal som ti, že už pár rokov nie som členom aeroklubu.“ „Vieš to nebola jediná zaujímavá nehoda v posledných rokoch. Keď som tu ešte nebol náčelníkom, zabila sa jedna dievčina, tehotná dievčina, nevieš o tom nič? Milan viditeľne zbledol, siahol po vodke, potom si to rozmyslel, len kŕčovito zvieral pohár v ruke a nič nepovedal. Ty si mal dcéru však? Dotieral náčelník. Milan však stále mlčal, náčelník nevydržal a pokračoval. „Viem, že to bola tvoja dcéra, aj keď fakt neviem prečo mala iné priezvisko ako ty. Vieš do celkového obrazu mi chýba ešte niekoľko detailov.“ „A čo teda ešte vieš“, priškrteným hlasom sa ozval Milan. No napríklad, že tento mladý pilot, vlastne ešte žiak, mal totiž tesne pred pilotkami, veľmi pravdepodobne priviedol tú dievčinu, teda tvoju dcéru, však?, do druhého stavu. No a ešte, že správa o nehode celkom nevylúčila cudzie zavinenie, napríklad, poškodenie tesnenia, počkaj, kde to mám, tesnenie Sc3770, ktoré kupodivu zostalo v motore a dalo by sa ďalej analyzovať, ak by na to niekto poukázal. Tak som sa ťa chcel opýtať, či by si mi to nevedel objasniť ? Objasniť? Čo ti mám objasniť? Chcem vedieť ako to bolo, chcem vedieť, čo sa presne stalo. Na čo ti to bude? Čo urobíš ďalej? Zavoláš na VB a udáš ma znovu? „Nie! Asi nie. Určite nie, ale musím to vedieť už som sa do toho príliš hlboko zahrabal, potrebujem vedieť, čo sa stalo, lebo sa snáď z toho zbláznim, ale neudám ťa, už nie, to by som už nemohol, nech si o mne myslíš, čo chceš.“ Milan, chvíľu rozmýšľal, potom naraz hodil do seba pohár vodky a spustil: „Nakoniec mne už to môže byť jedno, už aj tak nežijem, či budem hniť v base alebo tu, tak to je vlastne rovnaké. Vieš, keď ma vyhodili z armády na základe hm nepravdivého udania, tak som nemohol zohnať robotu, byt nič, nevedel som sa postarať o rodinu, tak som urobil niečo také slovenské, začal som piť, niežeby som predtým nepil, ale teraz som pil riadne, žili sme len zo ženinho platu a keby ho predo mnou neschovala, tak ho prepijem za deň. No, ale takto to nemohlo ísť dlho, po čase to žena nevydržala a požiadala o rozvod. Rozvod ma nejako zasiahol, neviem prečo, niečo sa vo mne zrazu zmenilo, išiel som na protialkoholické, začal som chodiť na brigády, neskôr som bol kurič, nočný strážnik, pomocný kuchár, potom som si spravil elektrotechnickú nadstavbu a začal chodiť na montáže, a vtedy sa to zlepšilo, stal som sa najskôr majster a teraz som už vedúci výroby, mám kanceláriu, sekretárku, šoféra, mohol som byť dokonca už aj riaditeľ, ale nie som v strane, však aj z tej ma vyhodili. S Andreou som sa stretával ako to len šlo, nemali sme zlý vzťah, ale neviem, či vieš ako to býva, stretávať sa s dcérou každé dva týždne na dve hodiny, to si teda nejaký super vzťah nevybuduješ. Potom mi dovolili ešte aj lietať v aeroklube, tak to som sa začal cítiť už skoro ako človek. Ešte aj s bývalou sme sa nejako zmierili, aj keď rozvod bol divoký, vtedy bola na mňa riadne naštvaná a vrátila sa k dievčenskému menu a to zmenila aj dcére. No, ale všetko raz skončí. Žena dostala rakovinu a do pol roka bolo po nej. Andrea mala trinásť, zažil si to? Super vek, ak si rodič, tak si hneď môžeš hodiť mašlu. Bola možnosť, že by išla k ženinej sestre, ale to som nemohol dopustiť, využil som všetky svoje známosti, prosil, plakal, vyhrážal sa,podplácal a nakoniec mi ju teda dali. Začiatky boli ťažké, ale potom to začalo byť čoraz lepšie a lepšie, prestal som aj lietať, chcel som byť čo najviac s ňou. Hodne ma prekvapilo, keď prišla za mnou, že chce chodiť do aeroklubu, nepáčilo sa mi to, ale dcéra si u otca vždy presadí svoje. Potom to bolo ešte krajšie, rozprávala mi ako lietala, čo urobila zle, rozoberali sme spolu jej lety a tak, vážne som vtedy uvažoval, že sa vrátim do klubu. No, ale potom sa to stalo, nehoda, chybná technika pilotáže. Ona? To nebolo možné. Za tým muselo niečo byť. Keď som sa dozvedel, že bola tehotná, tak som skolaboval, dali mi nejaké injekcie a keď som sa prebudil, tak som sa skoro otrávil alkoholom, ani na pohrebe som nebol, všetko zariadila švagriná, prebral som sa asi po mesiaci. Postupne som si však všetko zistil, s kým chodila, čo to bolo za týpka a nakoniec som našiel jej denník, dosť podrobne popísala ako sa k nej zachoval, keď mu oznámila, že je tehotná. Keď som to čítal, tak som ho chcel ísť hneď zabiť, ale potom som si povedal, že už bolo dosť nešťastia, že už to nikomu nepomôže. Lenže stále som mal pomstu v hlave, každý večer mi akýsi hlas hovoril „To necháš len tak? On si ďalej spokojne lieta a Ty to necháš len tak?“ Tak som vymyslel plán. Číslo na riadenie letov mám, a oni trt vedia kto im tam volá a odkiaľ, takže, keď sa opýtaš, či dali plán letu na zajtra na to a to meno, tak aj keď znechutene, akože čo otravuješ, tak ti tú informáciu dajú.
Keď som vedel kedy poletí, tak som išiel v noci tými malými zadnými dverami do hangáru. Mám odtiaľ kľúč, ešte keď som lietal, ten zámok tam nemenili asi 150 rokov, no a trochu som upravil to tesnenie. Vedel som, že je to kľúčová súčiastka, je z gumy a musí vydržať dosť veľký tlak, inak klesne tlak oleja a motor sa zastaví. Poškodil som ju tak, aby vydržala motorovku. Na druhý deň som zaparkoval auto na ceste pri letisku, aby som ďalekohľadom videl na stojánku, či naozaj letí Stano. Nie som predsa žiaden sprostý vrah, ak by letel niekto iný, tak by som hneď dofrčal a zabránil vzletu, mal som pripravenú celú story.
Ale vyšlo to, dokonale to vyšlo. Len ma to nejako neuspokojilo, vôbec mi to nepomohlo, dokonca je to ešte horšie. Andrea tu nie, a to je podstatné. Nuž, ale už sa stalo, tak tu len tak prežívam a pomaly sa upíjam.“ „To čo hovoríš, že nie si vrah, však to je vražda ako vyšitá, to je presne vopred pripravená, dokonaná vražda, čistý trest smrti alebo maximálne doživotie.“ Zaštekal rozčúlený náčelník. „To teda nie kamoško môj bývalý. Ten chalan mal šancu to prežiť. Odkiaľ myslíš, že viem o tom tesnení? Mne voľakedy tiež vysadil motor a som tu, vidíš stále som tu. Ja som ho nezabil. Ja som len pripravil situáciu. Dal som mu šancu, ak by vedel lepšie lietať, ak by mal šťastie, alebo by sa osud, či čo to je nad ním zľutoval, tak to mohol pekne prežiť. To je presne ako na fronte ty strieľaš, ale guľky nepriateľovi prináša všemohúci, to je božia vôľa, že zomrie nie tvoja.“ „No pekne! Na to, že si absolvoval niekoľko ročníkov straníckeho vzdelávania, tu nejak často spomínaš toho bradatého pána.“ „Je pravda, že teraz by som si s ním aj pohovoril, ale to už je len moja vec. Len ma prekvapila tvoja informácia, že to tesnenie tam zostalo, malo odtiaľ vyletieť a nemalo tam zostať nič.“
„No ono, ako sa hovorí som pridával, bola to len teória, že by to tak mohlo byť, tesnenie nenašli.“ „Cha takže nemáš žiaden dôkaz! No pekne, zase si ma dobehol.“ „Ale počúvaj, keď už ti nebolo ľúto toho chalana, na ten aeroplán si nepomyslel, veď ten za nič nemohol? Akože by nie, veď som zariadil jeho opravu, to si myslíš že VHJ zaoberajúca sa montážou silnoprúdových zariadení, len tak investuje do opravy lietadla. Generálny mi bol dosť zaviazaný, tak som ho prehovoril. Mal si vidieť tie tváre na porade, keď ich informoval, že je úplne nevyhnutné, aby sme mali reklamu presne na tomto lietadle. Pozerali ako barani, ale neodvážili sa protiriečiť, a tak to napokon ako barani aj schválili.“
“No a teraz čo budeš robiť, náčelníku?“ „Čo by som robil? Čo by som mal podľa teba robiť? Že by som objednal vodku?“ Náčelník kývol na barmana, ten pribehol a hovorí:“ Nechceli by ste zmeniť pitie, ruskú vodku totiž už nemáme, teraz sú skôr v móde whisky alebo koňak, alebo ak nie, tak máme už len fínsku, ale tá je o hodne drahšia.“ Nie! Nechceli, doneste tú fínsku. My pijeme vodku. Zalievame ňou všetko, radosť aj smútok, stretnutie aj samotu a dokonca aj hroby.
Bišpek