Viktor finále

Gonzo - 11.1.2015
 

Sedím v cockpite Bückera Bü-131 / D-EAVV na letisku v Herzogeneurachu s nahodeným motorom a čakám, kým sa v chladnom októbrovom ráne zahreje motor na prevádzkovú teplotu. Hlavou sa mi preháňajú zmätené myšlienky. Začina sa mi napĺňať chlapčenský sen o vlastnom lietadle. Všetko sa zbehlo vo finále tak rýchlo, že ten vir myšlienok v mojej hlave neustáva

Začalo to necelého polroka dozadu (ak nerátam sny 15 ročného chlapca, ktorý začínal na Blaniku v Aeroklube Ružomberok a sníval o vlastnej C-104), keď som pomáhal na leteckom dni v Dubnici kamarátovi a nadšencovi J.Jendroľovi

Vtedy tam prileteli dva Jungmanny (presne jedna CASA a C-104) a pripomenuli mi teenagerské snívanie práve o tomto lietadle, ktoré je vo svete oldtimerov a dvojplošníkov pojem už desaťročia. Takisto zdielni majitelia mi priblížili, čo to obnáša starať sa o taký skvost, ale aj ake nádherne pocity to prináša. S týmto chrobákom v hlave a oprášeným snom som doma rozmýšľal, či mám na to odvahu, pustiť sa do niečoho takého

Pokračoval som aspoň v sledovaní ponúk na trhu, čítaním rôznych fór na webe a hlavne zbieral odvahu. Všetko viac menej vyriešil Martin Nepovim vlastniaci firmu na predaj lietadiel Airtrade, čo je dôležitejšie aj majiteľ krásnej C-104, ktorý mi preposlal link na p. Arletha v Nemecku, ktorý vzhľadom na svoj vysoký vek predával nádherne rekonštruovaný originálny Bu-131B s motorom Hirth 504

Nastala ťažká dilema, bolo mi jasné, že toto lietadlo je nádherné, ale aj cena bude tomu adekvátna. Nakoniec sme aj s Martinom (za čo mu úprimne ďakujem, lebo všetko robil nezištne ako nadšenec pre historické lietadlá) urobili výjazd do Nemecka a tam sa situácia ešte zhoršila, to lietadlo som si zamiloval na prvý pohľad. Nasledovalo jednanie o cene, rozhodovanie, zháňanie financií a dlhé, ozaj predlhé dohadovanie o tom, ako má zmluva vyzerať. Nakoniec sa klbko problémov a komplikácii rozmotalo, zmluva bola podpísaná a termín prevzatia lietadla po ročnej prehliadke bol dohodnutý na koniec Októbra 2012. Nastal ďalší problém, skĺbiť prácu s počasím na prelet. Pôvodne som počital s tým, že mi Martin Malého Viktora (ako som ho pokrstil na základe imatrikulačky, ale aj na pamiatku Viktora Arletha) preletí do Trenčína osobne, hoci som sa medzitým s jeho láskavým dovolenim preškolil na jeho C-104. Vzhľadom na moje malé skúsenosti na type a navigačne dlhý prelet z Nemecka na Slovensko mi to prišlo ako najlepšie možné riešenie

 

Všetko bolo inak. Martin nemohol a ja som musel improvizovať. Moj bývalý kolega Janko Jurčák mal v tom čase voľno, ktoré obetoval na cestu so mnou do Herzogeneurachu, kde na nás čakal  Malý Viktor. Po ceste sme si ešte užili napätie kvôli prechodu studeného frontu s nízkou oblačnosťou až po zem a silného dažďa až do neskorého večera deň pred preletom. Po prebudení sa na hoteli, sme ráno zistili, že nebo je takmer plechovo modré a len kde tu sú v údoličkách okolo Norimbergu ranné hmly. Čo nebolo úplne ideálne, bola teplota okolo 2-3 st. ráno, ale na to som bol nachystaný

Tak teraz sedím tu a čakám na prehriatie oleja, vedľa stojí Janko Jurčák a p. Arleth s nedôverčivým pohľadom v očiach. Navigačnú prípravu mám dávno hotovú, ale v duchu sa modlím, aby GPS nabehla v poriadku po vzlete, lebo úzky a otvorený cockpit nedáva veľa šancí na prácu s mapou

Po rokoch sa vraciam k VFR lietaniu a to hneď takýmto štýlom. Človek by klamal, keby povedal, že všetko bolo v pohode. Obavy potláčalo vzrušenie, ktoré sa ma zmocňovalo s tým, ako sa blížil vzlet. S p. Arlethom sme si dohodli ešte prielet nad dráhou na rozlúčku a už začínam pomaly rolovať. To napätie zrazu opadáva, prichádza sústredenie. Narolujem na dráhu, pridám plyn, prekontrolujem magnetá, všetko v poriadku a pomaly púšťam brzdy. Až na prístroje z čias Luftwaffe je pocitovo všetko ako v Martinovej C-104. Lietadlo sa pomaly, poslušne rozbieha, vzhľadom na slabší motor ani neťahá do strany a nechám ho, nech sa samo pýta do vzduchu. Cítiť ako sa odľahčuje ostruha, rýchlosť stúpa a na odlepenie mu treba pomôcť jemným pritiahnutím knipla. Vo vzduchu už je to to, čo poznám

Viem ako akceleruje, tak ho jemne ťahám, aby rýchlosť nešla nad 120 km/h. Nastúpam do 500ft a esíčkom sa točím späť k dráhe. Prielet je dohodnutý s AFIS dispečerom, tak len oznámim LOW PASS a pod sebou vidím ubiehať asfalt dráhy a na aprone stáť p.Arletha s foťákom. Po prielete zase šup hore, kontrola GPS, našťastie už počíta, satelitov má dosť a ide sa zakrúžiť nad Marloffstein, kde p. Arleth býva a kde je jeho manželka Rutt. Keďže D-EAVV je aj jej dieta, patrí sa zakývať na rozlúčku. Kým som doletel nad dom, už bola na záhrade a kývala na pozdrav. Spravil som dve 360ky a zakýval krídlami. Potom už len nasadiť kurz a letíme domov

Pod týmito pár slovami sa skrýva vyše 5 hod. let, ktorý môže priniesť rad komplikácií v spojení nový pilot, staré lietadlo, ale zatiaľ vyzerá všetko ideálne, nemecký vidiek a lesy podo mnou pomaly ubiehajú. Slnko sa odráža od kridiel lietadla, sem tam sa na výplete zatrbliece pavučina babieho leta a krajina mení svoje farby

Motor si pradie, musím občas dať pozor, keďže má pevnú vrtuľu a pri stúpaní je zaťažený, tak mu musím po prechode do horizontu ubrať na otáčkach. Pre niekoho samozrejmá vec, pre mńa v praxi dosť novinka. Po chvíli už je z toho reflex, veď si to lietadlo chcem užiť a pošetriť. Ale kopce na Šumave si vyžadujú nakúpiť pár sto metrov výšky. Prvý raz letím nad Šumavou vo výške podstatne menej ako 10 km a je to ozaj nádherný zážitok. Jeseň už namiešala farby, kopce umocňujú svojou členitosťou a hrou tieňov ten pocit v otvorenom cockpite. Toto je to, prečo som to lietadlo chcel, už sa mi po počiatočnom kŕči snáď objavuje na tvári aj usmev... Určite aj preto, že Čechy, to akoby by bol človek jednou nohou už doma

s kolegom Jankom Jurčákom

Pomaly sa blížia Strakonice, môj fuel stop na ceste domov, nikdy som tam nebol, ale GPS vedie presne. Je pracovný deň, nikto na rádiu, tak si odhlásim prielet nad dráhou, lebo z diaľky nevidím dobre vytýčenie. Po prielete je všetko jasné a keďžee je skoro kľud, sadám s výbehom k hangáru a hlavne k pumpe. Všetko mi pomohol dohodnúť Martin Nepovím spolu s Honzom Rudzynskim, ktorý tam mal odložené nejaké palivo, z ktorého ja dnes čosi ukrojím. Nečaká ma nik, ale mám telefonický kontakt a do 10 min. prichádza ochotný pán, ktorého meno mi bohužiaľ vypadlo a popri zdvorilostnej konverzácii začíname tankovať. Je príjemné vidieť, že sa Malý Viktor ľuďom, ktorí pri lietaní niečo odžili, že sa im páči. Po dotankovaní prichádza horúca chvíľka, Malý Viktor nejde nahodiť. Po hodine skúšania, telefonovania prídeme na to, že v obave pred prechlastaním motora som mu pumpou dal málo. Keď napumpujem odvážnejšie, hneď naskočí a ja mám užitočnú skúsenosť do budúcna. Medzitým už som celkom spotený (jednak zo stresu a hlavne z toho, čo mám naobliekané), takže sa pomaly zagurtujem, pripravím a vyrážam s vidinou cieľovej stanice - LZTN

Vzlietam už ako so starým známym, už sme sa trošku oťukali, aj keď toto budem môcť nahlas povedať až po nalietaní pár desiatok hodín, aj to len popod nos. V Strakoniciach som si všimol olej na bruchu lietadla, ale bol som upozornený, že s týmto motorom je to v poriadku. Nakoniec kontrola pri medzipristáti ukázala spotrebu cca. 3 dcl na skoro 2h letu, čo je ozaj v norme. Trať viedla cez Jihlavu,Vyškov a Kroměříž, kde som chcel pozdraviť Martina, ale bol mimo domu, tak som pokračoval na Beckov. Tam som sa prihlásil na TWR v Piešťanoch a šiel zakrúžiť domov, nech vedia, že je všetko v poriadku a treba isť pomáhať s novým členom rodiny

Umyť, zakrytovať a zatlačiť do hangára. Pri prílete do TN sa ku mne ešte pripojila na chvíľku Katana Seagle Air-u a potom už len pristáť a odrolovať pred hangár. Po pristátí som si uvedomil, že celá odysea trvala skoro celý deň a do západu slnka som mal rezervu asi len hodinu. No ale vyšlo to a padli zo mňa obavy, napätie a zmocnila sa ma skôr slastná únava a pocit uspokojenia z krásneho letu a dotiahnutia celého procesu do zdárneho, ak nie konca, tak štádia

Koniec bude snáď až za veľa, veľa  rokov....

 Adam Baranec

súvisiace články :

Ružomberský Bucker / D-EAVV

Historie letounu C-104.213 / D-EOCS

s kolegom Jankom Jurčákom autor s p. Arlethom pred odletom domov cockpit Bücker Bü-131 / D-EAVV cockpit Bücker Bü-131 / D-EAVV


comments powered by Disqus