Úlet 8 člennej skupiny voj. letcov z Piešťan

Gonzo - 3.1.2012
 

ilustračná photo / Letov Š-328 slovenských vzdušných zbraní v Rusku

autor článku - Boris Súdny popisuje úlet zo dňa 7. Júna 1939

Od udalosti, ktorá je v príspevku popisovaná, uplynula už dlhá doba na to, aby mohla byť objektívne – bez zbytočného heroizovania jej hlavných aktérov – spracovaná. Nemám v úmysle znižovať odvahu týchto mladých mužov, nakoľko len ich odhodlanie urobiť taký riskantný počin je obdivuhodné

Dodnes sa však žiadny publicista ani historik neodhodlal prelomiť bariéru poloprávd, napraviť v minulých desaťročiach úplne zbytočne prekrútené fakty a bez akéhokoľvek zafarbenia prezentovať odbornej i laickej verejnosti túto udalosť tak, ako sa skutočne odohrala, a najmä prečo k nej došlo. Touto témou sa zaoberali mnohé knižné publikácie či novinové a časopisecké state, no márne by sme v nich hľadali od začiatku až do konca skutočnú pravdu

Príčina je známa: až do roku 1989 boli fakty z tohto príbehu vytlačené mýtami a legendami a pravda zostala len tam, kde to vyhovovalo. Je však smutné, že aj po tomto zlomovom roku zostala pravda nedopovedaná, niekedy úmyselne a inokedy bez zlého zámeru iba kvôli nedostatku pôvodných informácií. Tak sa s vykonštruovanými opismi tejto udalosti stretávame dodnes a mnohé z nich sa už – žiaľ – natoľko vžili, že sú brané ako nemenný fakt

fotokópie dokumentov zo súdneho spisu Imricha Gablecha 

 Vojenského súdu Bratislava z vyšetrovania úteku vojenských pilotov z Piešťan (spis des. Imricha Gablecha)

 na Google Photos

Pritom v súčasnosti už nemá zmysel zakrývať pravdu, lebo všetci títo mladí letci bez výnimky, nech už boli pohnútky k ich činom akékoľvek, preukázali nezvyčajnú odvahu. Možno v nej bol i kus dobrodružstva, a často – nech to znie akokoľvek paradoxne – aj strach. Všetci sa však zapojili do spoločného boja národov Európy nielen za zachovanie a obnovu demokracie, ale aj za prežitie všetkých utláčaných. Dnes to mnohým ľuďom znie ako prázdna fráza, ale v tej dobe to tak naozaj bolo. Preto ich skutky a pohnútky nemôžeme ničím bagatelizovať 

 nástup príslušníkov SVZ vo výcvikovej škole v Trenčianskych Biskupiciach
 
Ako je známe, tento vôbec prvý úlet lietadiel vzdušných zbraní uskutočnilo dňa 7. júna 1939 osem príslušníkov letky 64 a Technickej letky Leteckého pluku č. 3 „ generála letca M. R.Štefánika ”. Z letiska Piešťany odleteli medzi 12.03 a 12.05 hod. tri lietadlá typu Letov Š-328 a jedno lietadlo typu Aero Ab-101

„Tristodvadsaťosmičky” pristáli v poriadku po 3-hodinovom lete na poľskej leteckej základni Dęblin a „stojednotka” pristála na krakowskom letisku približne o 13.05 hod., pričom však pilot tohto stroja desiatnik prezenčnej služby pilot letec Jozef Hrala neopatrným pristávacím manévrom zlomil ostrohu. Aby sme mohli konkretizovať a analyzovať príčiny a udalosti, musíme sa vrátiť o niekoľko mesiacov späť
 


 
 
 
 
      
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
zatykač na desiatnika Imricha Gablecha
 
Krátko po 14. a 15.marci 1939, teda po vzniku Slovenského štátu a po okupácii Čiech a Moravy, sa u letky 15 v Žiline utvorila a izolovala štvorčlenná kamarátska skupinka demokraticky, čiastočne aj čechoslovakisticky zmýšľajúcich poddôstojníkov pilotov, t. j.Dušan Čatloš, Imrich Gablech, Jozef Kaňa a Ján Lupták, ktorých veľmi znepokojili udalosti uplynulých mesiacov, vrcholiace príchodom nemeckých vojenských jednotiek do Žiliny
 
Na spokojnosti im nepridala ani skúsenosť s neoprávnenou konfiškáciou leteckého materiálu, ani arogantné a násilné správanie sa príslušníkov Hlinkovej gardy voči odchádzajúcim českým letcom a vojakom

Plánovaný úlet dvoch, resp. štyroch lietadiel, sa im však nepodarilo uskutočniť, pretože hangáre letiska Žilina až do odvozu všetkých lietadiel strážili ozbrojení nemeckí vojaci.4 Keďže letka 15 nemala po zásahu nemeckého vojska žiadny letecký materiál, pristúpilo sa k jej likvidovaniu. Lietajúci a pozemný personál bol rozdelený a odoslaný k rôznym leteckým útvarom. Tak sa stalo, že aj náš „štvorlístok” sa v apríli 1939 rozdelil: Dušan Čatloš bol premiestnený do Nitry k letke 10 a Imrich Gablech s Jozefom Kaňom a Jánom Luptákom odišli k letke 64 do Piešťan. Medzitým sa však aj v piešťanskej leteckej posádke začali po 14. a 15. marci 1939 formovať skupinky rovnako zmýšľajúcich vojenských osôb. Ich opozičná činnosť – pokiaľ vôbec nejakú vyvíjali – však bola málo intenzívna, spontánna a bez konkrétneho cieľa. O úlete sa zo začiatku vôbec neuvažovalo. Začali o ňom rozmýšľať až neskoršie, pod vplyvom ďalších udalostí
 
 
piloti slovenských Vzdušných zbraní počas výcviku
 
Voči vládnucemu režimu najaktívnejšie vystupoval letecký mechanik čatár ďalej slúžiaci Ľudevít Ivanič, príslušník letky 64, ktorý sa často dostával do konfliktov s príslušníkmi Hlinkovej gardy a nemeckými vojakmi. To prirodzene neušlo pozornosti jeho nadriadených, ktorí sa – okrem malých výnimiek – usilovali preukazovať lojalitu novému vládnucemu zriadeniu v snahe zabezpečiť si čo najlepší a najrýchlejší služobný postup. Na druhej strane si však temperamentný Ľ. Ivanič získaval priazeň rovnako zmýšľajúcich poddôstojníkov-letcov, ktorí sa k nemu postupne začali pridávať

Boli to bývalí príslušníci letky 15 – piloti Imrich Gablech a Jozef Kaňa, mladý letecký mechanik, slobodník prezenčnej služby Karol Valach (príslušník letky 64), čatár ďalej slúžiaci poľný strelec, letec František Knotek (príslušník Technickej letky a tiež jej výkonný rotmajster) a desiatnik prezenčnej služby pilot letec Ján Lazar (letky 64)

Posledne menovaný bol výkonným rotmajstrom letky 64 a aj dôverníkom jej veliteľa poručíka letectva Ladislava Böhmera, ktorý o aktivitách skupiny poddôstojníkov-letcov zoskupených okolo Ľ. Ivaniča vedel. Síce proti nim nijako nezasiahol, ale snažil sa ich brzdiť nabádaním k pasivite a vyčkávaniu.5   Por. let. L. Böhmer bol veliteľom letky 64  len do 17. Mája 1939
 
Novým veliteľom bol ustanovený por. let. Ondrej Šándor, ktorý velenie letky úradne prevzal 24. mája 1939. Avšak už 27. mája odišiel na dovolenku, z ktorej sa vrátil 6. júna 1939. Medzitým sa však 4. júna 1939 odohrala udalosť, ktorá výrazne urýchlila plánovaný úlet, ktorý nebyť nasledujúceho incidentu, pravdepodobne by sa uskutočnil oveľa neskôr, ba možno by k nemu nebolo bývalo došlo vôbec

Dňa 3. júna 1939 vo večerných hodinách odišli poddôstojníci Ľudevít Ivanič, František Knotek, Dezider Kardoš a Jozef Kaňa z kasární do reštaurácie „Roľnícky dom”, kde sa k nim ešte pripojila slečna Mária Rakovská a potom aj čatár ašpirant Ján Synák, čat. ď. sl. Martin Riečický a rádiotelegrafista desiatnik Jozef Řehák

Z „Roľníckeho domu” odišli o polnoci všetci už vo veselej nálade. Pôvodne sa chceli vrátiť do kasární, ale čoskoro padol návrh, aby sa ešte išlo do kaviarne „Centrál”, kde dorazili približne o 30 minút neskôr, teda už 4. júna. Tam sa zabávali ďalej. Asi o 02 hod. odrazu František Knotek vykríkol: „Nech žije Moskva, Nech žije Stalin a Nech žije SSSR” tak hlasno, že to bolo počuť až na ulicu. Vtom sa okolo „Centrálu” vracal domov npor.let. Jozef Remeň, veliteľ Technickej letky, ktorý uvedené výkriky počul. Keď zistil, kto ich vyslovil, rozkázal poddôstojníkom, aby opustili kaviareň a vrátili sa do kasární. Ľ. Ivanič, F. Knotek, J. Kaňa a J. Řehák ho však neuposlúchli. S nimi zostala aj Mária Rakovská. Asi o päť až desať minút neskôr prišla do „Centrálu” civilná spoločnosť, v ktorej bol aj oblastný veliteľ HG Ferdinand Čimo. Keď si nechali hudbou zahrať pieseň „Hej, chlapci spod Tatier, tvrdé päste máte...”, čatár Knotek vstal, pristúpil k nim a začal búchať päsťou po stole, hrozil ňou a ďalej kričal: „Vy budete nakoniec radi, keď budete patriť do SSSR.” Hneď nato vyzval nadporučík Remeň štvoricu poddôstojníkov, aby sa vzdialili, ale opäť ho odmietli poslúchnuť. Preto telefonicky privolal z kasární hotovosť, ktorá štvoricu poddôstojníkov odviezla na nákladnom aute, a dal ich zavrieť do zaisťovacej väzby
 
 
stíhač Pavel Zeleňák tretí zľava a Štefan Jambor prvý vpravo od strelca
 
Vo väzení, keď už čiastočne vytriezveli, si uvedomili, že potrestanie ich neminie. Začali mať obavy z tých najhorších trestov. Preto sa dohodli, že úlet uskutočnia čo najskôr.V nedeľu okolo 12.00 hod. boli z kasárenského väzenia na nariadenie stot. Lisického prepustení (v skutočnosti to bolo rozhodnutie mjr. Sojčeka). Napriek tomu, že riskantnú akciu chceli uskutočniť už na poludnie 7. júna, keď sa k tomu mali vyskytnúť najvhodnejšie podmienky, všetko potrebné sa im (najmä vďaka Ľ. Ivaničovi, ktorý bol vrchným mechanikom letky 64) podarilo pripraviť veľmi precízne a bez toho, aby ich ktokoľvek podozrieval.Len K. Valach sa neopatrne preriekol, našťastie ho zrejme nikto nebral vážne.Je pravdepodobné, že do príprav úletu bolo zasvätených ešte niekoľko ďalších spoľahlivých poddôstojníkov (napr. skladník technického materiálu letky 64 slob. Ladislav Feješ)


Pravdepodobne na odporúčanie desiatnika Jána Lazara bol 5. alebo až 6. júna pribratý ďalší pilot letky 64 desiatnik prezenčnej služby pilot letec Jozef Hrala.10 Keďže štyria previnilci mali vychádzky zakázané, rozhodli sa, že posledný večer pred dňom stanoveným k úletu poriadne oslávia na izbe č. 4 letky 64. Okrem nich sa bujarej pitky trvajúcej od 19 do 20.30 hod. zúčastnili – avšak oveľa skromnejšie – aj čat.Gablech (ten si zobral jedno pivo a odišiel), des. Hrala, slob. Valach, čat. ď. sl. Jozef Bielovič, Konštantín Topolčány, Jozef Jakáb a des. Štefan Jambor. Všetci polihovali na gavalcoch, spievali (čat. Jakáb hral na harmonike), rozprávali sa o dievčatách, písali listy alebo čítali – o úlete však nepadlo jediné slovo. Za obeť im padlo dovedna 75 fliaš piva, ktoré neustále objednával čat.Knotek

Na druhý deň sa nariadením veliteľa letky 64 poručíka Šándora o 07.30 hod. začalo s lietaním. Na tento účel boli použité len dve lietadlá (Aero Ab-101, výr. č. 15 a Letov Š-328, výr. č. 344), avšak Ľ. Ivanič dal o 7. hod. vytlačiť z hangárov letky 64 a „Aeroliniek” štyri stroje (Š-328.344, 155 a 342 a Ab-101.15) a všetkým nechal doplniť pohonné hmoty. Personálu, ktorý túto prácu vykonával, pritom povedal, že lietadlá treba pripraviť k poobedňajšiemu lietaniu. Potom však dal Š-328.155 a 342 odtiahnuť späť do hangárov. Päť minút pred 10. hod. nariadil por. Šándor čatárovi Ivaničovi, aby ošetril stroje, doplnil im spotrebované pohonné hmoty a uskladnil ich v hangároch. Potom odišiel na zhromaždenie gážistov, ktoré na 10. hodinu do dôstojníckej jedálne zvolal mjr. Sojček. Z letiska odišiel dokonca aj dozorný dôstojník letiska rtk. let. Bohuslav Churý, ktorý sa vrátil až tesne pred odletom lietadiel, O 11. hod. – po „odtrúbení” – odišiel celý personál na obed, po ktorom jedna časť zostala v kasárňach a druhá časť – najmä piloti stíhacej letky 39 – odišla na kúpalisko „Eva”

V hangári letky 64 zostali len čat. Ivanič a slob. Valach. Dovtedy pod ich dohľadom boli lietadlá Š-328, výr. č. 344, 155 a 342 (posledné bolo ešte stále v kamufláži ČLH) a Ab-101.15 starostlivo ošetrované a doplňované rôznym výstrojom, pokiaľ ešte chýbal (napr. akumulátory, kyslíkové fľaše, rádiostanica, bombové závesníky… atď.), keďže už od pondelka 5. júna bola týmto strojom venovaná pozornosť. Nezasväteným to vôbec nebolo nápadné, lebo čat. Ivanič, slob. Valach a des. Řehák tvrdili, že pripravujú stroje na prelet do Nitry na letecký deň. Dokonca do nich dávali aj drakové a motorové knihy. Na otázku mechanika HLG (Hlinkova letecká garda – pozn. B. S) Karola Galbavého, čo bude robiť s „četníckym” lietadlom Š-328, výr. č. 342 (s ktorým bolo až do odvolania zakázané lietať – pokiaľ nebude prefarbené), čat. Ivanič mu povedal, že ho pripravuje na odovzdanie pre Ministerstvo vnútra, ktorému stále patrilo

Pred 12. hod. prišli na letisko ostatní členovia skupiny.Vypáčili skrinky s leteckým výstrojom (vzali napr. 8 padákov vz. 34), prerezali zámky na debnách, z ktorých zobrali dva guľomety Lewis vz. 28 pre pozorovateľa, guľometné zameriavače a niekoľko bubnových zásobníkov s množstvom ostrej munície.14 Od hangára letky 64 odišli ku hangáru „Aeroliniek” (resp. MVP) čat. Knotek, des. Lazar a Kaňa a slob. Valach v autocisterne, ktorú z kasární na letisko doviezol čat. Ivanič. Na manipulačnej ploche pred ním už stáli obe „tristodvadsaťosmičky”. Pokoj však už dlhšie udržať nedokázali – napriek dohovoru, že prvá odštartuje „stojednotka”, pretože je najpomalšia, slob. Valach okamžite, bez ohľadu na vzájomnú dohodu nahodil oba motory Walter Pegas IIM- 2, posádky medzitým nasadili guľomety Lewis, na sedadlá vhodili vaky s osobnými vecami a bez zahrievania motorov začaliz miesta štartovať. Prvý vyrazil stroj Š-328-344, ktorý riadil Ján Lazar. Na mieste pozorovateľa-strelca sedel František Knotek. Neuvedomili si však, že zabudli uvoľniť bajonetový záver na hadici vzduchovej nádoby, a vyrolovali aj s fľašou v závese! Našťastie sa však o chvíľu odtrhla

slávnostný nástup na letisku Piešťany / photo - FB profil airport Piešťany

Hneď po ňom s Š-328.155 odštartovala aj posádka Jozef Kaňa a Karol Valach. Keď to od hangáru letky 64 videli ostatné dve posádky, okamžite začali nahadzovať motory. Lenže spanikáril aj Imrich Gablech, ktorý mal pilotovať „četnícku” Š-328.342 s Jozefom Řehákom na mieste pozorovateľa-strelca. „Nevedel som nájsť ručný magnet potrebný k nahodeniu motora”, spomínal na tieto dramatické chvíle I. Gablech. „Napokon ma Ivanič upozornil, že ho mám pri pravej nohe. Pootočil som ním raz, dva razy a motor už spieval svoju pieseň. Odroloval som so strojom do istej vzdialenosti, natočil ho v smere štartu a čakal na Hralu. Ak by mu stroj vypovedal službu, vzal by som ho, aj Ivaniča, na palubu môjho Š-328. …Považoval som to za moju povinnosť.”

Najväčší šok však Ľ. Ivaničovi pripravil J. Hrala. Až teraz – po vyrolovaní z hangáru – sa mu priznal, že „stojednotku” ešte nikdy neriadil !

Ivanič však zachoval rozvahu a radil Hralovi, čo má robiť. Nervózny pilot však dokázal len horko-ťažko udržať stroj v správnom smere už pri rolovaní. „Ešte sme neboli ani na úrovni žandárskeho hangára (hangár MVP– pozn. B. S.), tak 200 m od dolného hangára, keď sa Hralovi podarilo otočiť stroj tak, že sme boli v správnom smere na štart”, uviedol neskôr Ľudevít Ivanič. „Bolo to málo na rozbeh, lebo naša … stojednotka … bola dôkladne naložená – lebo aj najviac uniesla– ja som mal plné sedadlo, sedel som len tak „na bobku”, navrchu, nepripútaný, ale dal som Hralovi pokyn: Štartuj ! 

Avia B-534 letisko Piešťany / photo - FB profil airport Piešťany

Stroj sa rozbehol, ale len ťažko naberal rýchlosť. Konečne mal už aj ostrohu vo vzduchu, ale boli sme už len 50 m od hangára. Ja som odzadu strčil Hralu, on potiahol, stroj sa prehupol ponad hangár a za ním sa znova trocha prepadol. Presadli sme, ale zase sme sa hneď uchytili. Tak sme sa plazili, nízko nad zemou, ponad Piešťany.”16 Keď to zbadal I. Gablech, dal plný plyn a odštartoval rovnakým smerom, t. j. na juhozápad ponad hangár č. 4 a transformátor v rohu letiska pri železničnej trati. Posádka jednej Š-328 pred odletom na sever urobila ešte nálet na kasárne, pričom obaja letci mávali kamarátom na rozlúčku. Je pochopiteľné, že všetkým, ktorí ich počínanie sledovali, to bolo hneď nápadné, pretože robiť nálety na kasárne bolo prísne zakázané. Ab-101 urobila ihneď po štarte obrat o 180° doľava a pomaly začala stúpať. „Zrazu mi Hrala ukazuje na palubné prístroje – teplota vody bola už vyše 100°C, olej sa už prehrieval”, spomínal o tridsať rokov neskôr Ľ. Ivanič. „Hrala ešte nelietal na stojednotke, to mi bolo jasné, nebol zvyknutý na žalúzie, zabudol ich otvoriť. Ukázal som mu, aby otvoril žalúzie a potom už bolo všetko v poriadku. Vystúpili sme pomaly do výšky 1 000 m, ale po našich kamarátoch nebolo už ani stopy. Nedodržali dohodu, ktorú sme si navzájom odprisahali a priamo po štarte uháňali na severovýchod. Už pri štarte som im videl len chvosty. My sme leteli po Váhu a naberali sme pomaly výšku. Nad Žilinou sme už mali 2 000 m. Bolo krásne počasie, slnečno, len nad Žilinou bolo niekoľko maličkých bielych mráčikov. Keď som sa pozornejšie pozrel, videl som, že sú to obláčiky po výbuchoch protilietadlových granátov. Vedel som, že žilinské letisko mali obsadené Nemci

Aero Ab-101 na letisku Deblin - odkrywca.pl

A už som zbadal aj našich. Robili nálety na Lietavskú Lúčku. Gablech a Lazar tam mali dievčatá a chceli sa s nimi takto rozlúčiť. My sme leteli ďalej po Váhu a oni sa potom tiež pustili proti Váhu. Mali sme asi 2 000 m výšky a videli sme ich, ako postupne stúpajú. Ale minuli ústie Oravy do Váhu pri Kraľovanoch, kde sme mali podľa dohovoru odbočiť proti prúdu Oravy, a leteli ďalej. My sme sa držali presne podľa dohovoru a leteli sme podľa Oravy. Nad kopcami, ktoré sme prelietavali, sme sa zrazu prepadli s vertikálnym prúdom asi o 500 m. Ja som skoro vypadol, v poslednom okamihu som sa zachytil za bort. Ale stroj bol stabilne vyvážený a sám sa vyrovnal. Po prelete vrchov sme sa chceli zorientovať. Mapy sme nemali, lebo sme sa chceli vyhnúť akémukoľvek riziku prezradenia a tak sme leteli ďalej, až sme narazili na nejakú rieku. Dnes viem, že to bola Visla. Blízko bolo nejaké mestečko, a tak som dal Hralovi pokyn, aby sa spustil dole, aby sme si na železničnej stanici mohli prečítať názov mesta. Vedľa rieky viedla po jednej aj po druhej strane železnica. Spustili sme sa dole a videli sme nápis, v ktorom bolo dvojité „w”. Keď sme vyberali nálet, len-len že sme nezachytili krídlom továrenský komín. Ale vedeli sme, že sme v Poľsku. Otočili sme teda na východ a leteli ďalej pozdĺž tej rieky. Asi o pol hodiny sme sa dostali k väčšiemu mestu, nad ktorým bol jemný opar. A na východnej strane mesta veľká rovná lúka – letisko. Hrala už nasadil na pristátie a klesol asi do výšky 50 m, ale vtom sme zbadali, že to nebolo letisko, ale jarmočnisko

Praga E-39 /  S-49,  z archívu Vladimíra Drába, publikované na planes.cz

Boli tam kravy a povozy. Hrala dal znova plyn a začali sme stúpať nad ten opar. Ako sme už vystúpili, naraz som uvidel známy typ lietadla – Airspeed. Leteli sme za ním, ale bol rýchlejší ako my. Ale predsa nás doviedol nad letisko, nad ktorým krúžili zase známe typy lietadiel – hornoplošníky poľskej výroby PZL. Zaradili sme sa medzi ne do okruhu. Urobili sme dva okruhy a ja som medzitým vytiahol bielu streleckú plachtu, ktorú som na ten účel vzal so sebou, aby po nás nestrieľali. Tá ma skoro zase vytiahla zo sedadla, ako sa omotala na kormidlá. Ale pomohlo to. Okolo pristávacieho „T” pod nami stáli nejakí ľudia a kývali zástavkou pristáť !. Nik po nás nestrieľal. Keď sme sa dostali správne do smeru na pristátie, nasadil Hrala glizádu a rútili sme sa po krídle k zemi. Pred letiskom bola asi jednoposchodová vilka pod úrovňou letiska a pri nej okopával nejaký chlap čosi s motykou v ruke. Ja som kričal na Hralu, aby dal kontra krídelkami, vykopol trochu smerovku, ale on nedajbože vybrať glizádu. Ten chlap s motykou, keď videl, že sa rútime priamo na neho, zahodil motyku a ušiel. Už skoro nad zemou sa mašina sama vyrovnala bez Hralovho zásahu. Kolesami podvozku sme dosadli na kraj letiska, ale ostrohu sme nechali na tom svahu, kde sa plocha zvažovala na poľnú cestu. Ale dopadlo to dobre a stroj vybehol. Zastali sme priamo pri pristávacom téčku, kde poľskí piloti ešte len nasadzovali na pristátie. Vyrolovali sme ešte k téčku, kde boli zhromaždení poľskí letci, a vypli motor. Ja som začal Hralovi nadávať, ale poľskí dôstojníci pribehli k nemu a začali mu gratulovať: Ako pán prvotriedne pristál! Potom nás začali objímať a bozkávať a veľmi srdečne nás vítali, keď videli, že sme Slováci…”

Aero A-100  Slovenských Vzdušných Zbraní

I. Gablech opísal priebeh letu po štarte nasledovne: „Vo vzduchu som sa upokojil. V okolí Prievidze som zmenil kurz na Lietavskú Lúčku. Chcel som sa rozlúčiť s dievčatami, s ktorými sme sa priatelili za pobytu v Žiline. Urobil som dva nálety na obec.Pri druhom sa zrazu objavil so strojom aj Kaňa. Zrejme sa lúčil aj on. Urobili sme tam menšie ródeo a potom smerom na Žilinu sme sa blížili k Poľsku. Tamojšiemu letisku sme sa radšej vyhli. Neskôr mi Ivanič hovoril, že Nemci po nich strieľali. Potom prišli Kraľovany a údolím Oravy sme leteli k hraniciam na Nowy Targ. Tesne pred hranicou Nemci spustili po nás paľbu. Mali sme šťastie a pomohli nám aj mraky, ktoré práve ležali nad hranicami. Let nám trval tri hodiny, kým sa pod nami objavilo letisko v Debline. Až na Hralu a Ivaniča sme tu šťastne pristáli.”
 
 
Letov Š-328 vystavený pred hangárom, nalavo RWD-10 / 10.10. 1939

V čase štartu sa na letisku – pri hangári Cvičnej letky –nachádzali len štyri osoby: rtk. Bohuslav Churý, čat. ď. sl. Alojz Huňavý a civ. zam. Vojtech Blaško a Rudolf Tomašovič. (Poslední dvaja menovaní sa s čat. Ivaničom a slob. Valachom rozprávali pred hangárom letky 64 ešte o 11.45 hod. Nič podozrivé však nespozorovali.) Keďže nezvyčajný štart dvoch lietadiel (konkrétne Š-328-343 a Ab-101-15) im bol nápadný, pobrali sa k hangáru letky 64, kde však nikoho nenašli. Rotník Churý sa preto na bicykli V. Blaška odobral k hangáru „Aerolínií”, pretože aj odtiaľ videli štartovať ďalšie dve lietadlá. V tom k hangáru letky 64 na motocykli prišiel rtk. let. Ján Gerthofer (mal rtk. Churého vystriedať v službe dozorného dôstojníka letiska), ktorý, keď zistil, čo sa stalo, ihneď odišiel do kasární, kde celú záležitosť ohlásil. Keďže B. Churý ani v hangári „Aerolínií” nikoho nenašiel, išiel zo strážnice ihneď podať telefonickú správu veliteľovi pluku
 
 
Letov Š-328 v strede, aeroplán s číslom 89 je Potez 25
 
Onedlho na letisko prišiel mjr. let. K. Sojček, veliteľ pluku, so svojím pobočníkom stot. let. M. Lisickým a veliteľom letky 64 por. let. O. Šándorom a začalo sa vyšetrovanie, pri ktorom vyšlo najavo, že úletu sa zabrániť nedalo.19 Pri prehliadke izieb boli nájdené dva rozlúčkové listy: jeden od Jozefa Kaňu pre matku, druhý napísal Ján Lazar a adresoval ho Pavlovi Zeleňákovi, čím mu poriadne skomplikoval život. Aby bol o skutočnom stave vecí pravdivo a podrobne informovaný aj veliteľ letectva pplk. let. Ján Ambruš, vykonal dňa 9. júna 1939 inšpekčnú prehliadku piešťanských leteckých jednotiek. Na záver mu všetok nastúpený výkonný letecký personál podaním ruky sľúbil, že už nikto z nich neuletí. A piešťanskí letci tento sľub – síce vynútený – dodržali
 
Napriek tomu, že vojenský prokurátor v Bratislave nariadil „vyhľadávacie pokračovanie” len krátko po úlete, konečný verdikt Vojenského súdu v Bratislave bol vynesený až dňa 30. Marca 1942. Po odvolaní vojenského prokurátora do výroku o treste boli 17. augusta 1942 všetci obžalovaní odsúdení na „ťažký žalár doživotný, zostrený štvrťročne jedným pôstom a tvrdým lôžkom v deň pôstu, samoväzbou na konci každého roku po dobu jednoho mesiaca a celodenným zatvorením o samote v temnici dňa 7. Júna každého roku.”
 
 
Aero Ab-101 rozkradnuté v dezolátnom stave po niekolkých mesiacoch  - odkrywca.pl
 
Letec komunistami pohŕdal : z gulagu do RAF  - článok o Imrichovi Gablechovi na sme.sk
Letec, zbeh a špión - článok o Imrichovi Gablechovi na sme.sk
 
Či naozaj títo ôsmi poddôstojníci-letci prekazili plánovaný úlet väčšieho rozsahu, ako to niektorí bývalí príslušníci Leteckého pluku č. 3 v 60 – tych a 70 – tych rokoch tvrdili, sa už zrejme nikdy nedozvieme
 
 
nemeckí vojaci sa opierajú o chvost Lublina R III, nalavo s dierou v smerovke Aero Ab-101, s číslom 15 Potez 25

K týmto večným polemikám sa však jednoznačne vyjadril pán Imrich Gablech, ktorý povedal : „ Kto chcel v tej dobe ísť do vojny, príležitosť si našiel ” 
 
 
v článku sú použité fotografie z albumov Ruda Božíka a Pavla Zeleňáka
 
F/Sgt. Jozef Kaňa ( 794087 ) jeden z dvoch slovenských účastníkov Bitky o Britániu bol jeden z ôsmich letcov, ktorí uleteli z Piešťan. Lietal v poľskej 303. peruti a odmietol prestúpiť do čs.letectva, z toho dôvodu nie je uvedený na zoznamoch čs. letcov vo Veľkej Británii počas II.svetovej vojny
 
 
F/Sgt. Jozef Kaňa 
 
za informácie ďakujem Jánovi Drobnému
 
Aero A-100  Slovenských Vzdušných Zbraní  nástup príslušníkov SVZ vo výcvikovej škole v Trenčianskych Biskupiciach slávnostný nástup na letisku Piešťany ilustračná foto Letov Š-328 slovenských vzdušných zbraní v Rusku
Avia B-534 letisko Piešťany kúpalisko Eva v Pieštanoch piloti Slovenských vzdušných zbraní počas výcviku Praga E-39 /  S-49,  z archívu Vladimíra Drába, publikované na planes.cz
stíhač Pavel Zeleňák tretí zľava a Štefan Jambor prvý vpravo od strelca Letov Š-328 v strede, aeroplán s číslom 89 je Potez 25 Letov Š-328 pred hangárom spolu s RWD-8 nalavo / 10.10. 1939 aeroplán s dierou na smerovke je Aero Ab-101, nemeckí vojaci sa opierajú o  Lublin R-XIII


comments powered by Disqus
 

HELP pre senior pilotov

Recenzia
 

Výstava trosiek IL-18 / OK-NAB v Múzeu dopravy

Vážení pozostalí po obetiach leteckého nešťastia na Zlatých Pieskoch z roku 1976, vážení všetci tí, ktorí mi akokoľvek pomohli pripraviť text do knihy o nehode, dovoľte mi poslať vám poslednú pripomienku pozvánky na vernisáž výstavy trosiek z lietadla,...

Gonzo - 11.06.2021
Autori
 

 

 

Aviation Glamour
Foto dňa
Aviation Glamour