pozn. Gonzo : Attention ! pre tých, ktorí si myslia, že vedia, kto je na fotografii, tak toto nie je on, v texte označený ako “ mladý vlekár “ / letisko Nové Zámky
Nemali sme ho radi, ani neviem prečo.
Možno preto, že na nás zjavne kašlal, prišiel, odrecitoval prednášku a odišiel. Všimli sme si ho až na preskúšaní, nikomu nerobil problémy. „No dobre, však pyrotechnik asi nebudete, dám, že ste vyhoveli“. Pozerali sme ako puci, všetci ostatní lampasáci na vojenskej katedre nám so zjavnou radosťou dávali najavo ako neovládame vojenské predpisy a ako je to vôbec možné, že študujeme na VŠ, keď nezvládame ani toto.
Učil nás nástražné systémy, míny, výbušniny atď. Čo by za tento kurz dali súčasní teroristi. Po čase som si všimol, že asi nebude celkom uzrozumený s naším socialistickým zriadením a s armádou ako celkom. Boli to len drobné poznámky typu „túto mínu vyvinul pôvodne Wehrmacht a sovieti ju len zdokonalili a odvtedy je viac nebezpečná pre vlastných, ako pre nepriateľa.“
„Tento výbušný systém je po zmontovaní veľmi malý, a tak sa dá vložiť napr. aj do hračky“.
Tak to sme spozorneli, toto predsa robia len hnusní imperialisti a snáď nie naši spojenci. Raz sa však nejak rozhovoril ..“a čo treba dodržať, aby sa pyrotechnikovi nič nestalo, čo je najdôležitejšie?“ opýtal sa ho spolužiak, známy to riťolez, vo vhodnej chvíli. „Nuž chlapci, najdôležitejšie je nestratiť úctu pred náložou, musíte si ju vážiť a pristupovať k nej s úctou a rešpektom. Ak na to zabudnete, tak vám to určite vráti.“ Pozerali sme a nerozumeli.
Ja vtedy už stará páka v Aeroklube som si predstavil starších pilotov a ich niekedy až prehnanú úctu k lietadlu. Keď sa let vydaril, tak lietadlo letelo pekne, ak nie, tak to pokašľal pilot. Lietadlá sa museli vždy na záver dňa vyčistiť a vyutierať do sucha, aj keď bolo jasné, že asi nezhrdzavejú. Nebol som priaznivcom nejakých veľkých rituálov pred a po lete, ale predsa som ani ja veľmi lietadlá neurážal, veď človek nikdy nevie. A ono sa niekedy aj udejú veci, ktorým by človek ani neveril, keby ich nezažil.
Na plachtárskom sústredení mladý vlekár na Z-226 v jeden horúci letný deň v pohode ráno vytiahol prvú várku šťastlivcov, športových pilotov idúcich na prelet, alebo žiakov pokračovačky na let do termiky. Pomáhali im tí menej šťastní a posielali ich do vzduchu s úprimným želaním, nech sa ti to podarí, avšak v kútiku duše dúfajúci, že niekto sa predsa len vráti skôr a do uvoľneného lietadlá sa podarí dostať práve im. Poobedňajší termický útlm im v tom pomohol. Dva Blaníky ladne dosadli na plochu letiska, čo umožnilo riadiacemu splniť očakávania dvoch ďalších supov. Tí v okamihu dobehli k lietadlám a už tam aj sedeli. Prvý už začal aj s úkonmi. Ale kde je tá vlečná ?
Vlekár síce už dlhšie sedel v lietadle, ale stále sa tam nejako motal a motor stále ešte nebežal. Čo mu je, čo zase vymýšľa, hundrali plachtári, zase budeme hodinu čakať na toho motorára. Konečne sa vrtuľa na vlečnej pretočila a z výfuku sa vyvalili malé obláčiky dymu, ale motor nenaskočil. To sa opakovalo niekoľkokrát, až po viacerých vlekárových márnych pokusoch zavolali mechanika. Keď nič nezmohol ani on, zavolal si ešte kolegu, náhodou sa nachádzajúceho na letisku, ale nič. Štartér síce vrtuľu pretočil a občas sa aj zdalo, že má aj sklon naštartovať, ale nie, nič sa neudialo. Skúšali to až pokiaľ nevybili batériu, motor pomaly celý rozobrali, batériu vymenili ale to tiež nepomohlo, a tak s hanbou museli lietadlo odtlačiť cez celé letisko do hangáru a motor znovu zložiť.
Na druhý deň prišla k vlečnej celá komisia. Vložili batériu, urobili úkony, jeden mechanik si sadol do lietadla a ostatní vrátane vlekára stáli okolo a ani veľmi nedúfali, že sa niečo udeje, ale napriek tomu predstierali záujem, či sa náhodou predsa len nestane zázrak a lietadlo nenaštartuje.
„Tak to skús!“ zavelil náčelník. Mechanik sa načiahol na tlačidlo štartéra a motor v tej milisekunde naskočil, žiadne zakašlanie, alebo pretočenie, jedna dve otáčky a až potom štart. Nič také. Vrtuľa sa len trochu pohla a motor už bežal.
Osobne som mal pocit, že vlastne mechanik ani nestačil stlačiť gombík a vrtuľa sa už točila. Akoby vlečná po naštartovaní už dávno túžila a teraz sa mohla ukázať. Všetci na to pozerali s otvorenými ústami, včera nič ani po toľkom úsilí a dnes, zrazu ide ako švajčiarske hodinky. Hneď vzniklo asi šesť vysvetlení a päť teórii ako je to možné, ale ani jedna samozrejme nebola úplne uspokojivá.
Vtedy som si spomenul na toho starého pyrotechnika s jeho teóriou a hlavou mi prebehla hriešna myšlienka, či tieto problémy neboli spôsobené tým, že mladý vlekár z čírej roztopaše včera po obede ocas tej vlečnej výdatne ošťal.
Bišpek