Stretnutie

F. Biskupič - 30.5.2016
 

Tento príbeh sa nestal ... ? .. 

Doteraz, keď spomínam na ten deň, tak si myslím, že zákony pravdepodobnosti vtedy neplatili, asi mali dovolenku. Dostal som sa totiž úplným omylom do Austrálie, aj keď trochu s ťažkosťami a pracoval som v Sydney, blízko vnútroštátneho terminálu.

Chodili sme tam s kolegami na obed, alebo na kávu. Ak sme mali pracovný odev, tak väčšinou nám miestni predajcovia okrem čínskych dali zamestnaneckú zľavu, čo bolo okolo 30 %, no tak  nevyuži to. Číňanania nám nikdy žiadnu zľavu nedali.

Predavači tam tvorili zaujímavú komunitu, väčšinou študenti, alebo umelci čakajúci kým ich objaví nejaký mecenáš. Postupne sme sa trochu zoznámili, aj sme im čo to o sebe povedali, čím sme im spôsobili nejaké tie vrásky na tvári, nakoľko pochopili, že nie sme zamestnanci letiska a že by nám vlastne tú zľavu nemali dávať, ale keď už raz zhrešili tak vlastne , kto sa to dozvie , ale predsa „Mám len jedno svedomie“ presviedčal nás rodený Austrálčan hnedej pleti so šikmými očami „vieš  nechcem klamať svojho zamestnávateľa“.

No dobre, však už tu dlho nebudeme, ale neprišli by sme. ak by si zvýšil ceny a tak vlastne podporuješ predaj. Klamali sme, prišli by sme. Nemali sme kam ísť a chlapík bol sympoš, vždy nám povedal nejakú zábavnú historku, kávu robil super, kam by sme chodili?

Tak si sedím v hale popíjam kávu a sledujem ľudí ako sa hmýria, obchodní cestujúci v skupine, vpredu vždy šéf , vedľa prvý nohsled, ak tam nie je náhodou nejaká slečna a s odstupom zvyšok partie. Mladší predajcovia baviaci sa tak aby ich podľa možností šéf nepočul, rodinky ponáhľajúce sa na svoj spoj, fanúšikovia austrálskeho futbalu oblečení vo farbách klubu, držiaci svojich podgurážených partiakov a vyhýbajúci sa fanúšikom druhého klubu idúcich oproti, aby sa náhodou niečo neprihodilo už tu na letisku.

Zaujímavé boli aj posádky lietadiel, skupinka buď kapitán so staršou letuškou a druhý pilot s mladšou a za nimi s odstupom zbytok, alebo kapitán s druhým pilotom a za nimi letušky. Vnútroštátny terminál nie je taký veľký ako medzinárodný, dá sa v ňom pomerne ľahko zorientovať a pripomínal mi terminál v BA.

Kávu sme si mohli kúpiť ešte dolu bez nejakej kontroly, ale keď sme sa chceli ísť najesť, tak sme museli prejsť aj cez check in. Keď som to prvýkrát počul, tak som nechcel ísť na obed vôbec, ale hlad a zvedavosť ma premohli. Len čo colníci zbadali mojich českých kolegov,  začali ich zdraviť a posúvať dopredu, „kabát si nechaj nebude to pípať“. Dal som opasok a okuliare na pás, čím som spôsobil vlnu veselia v ich radoch a príhovor peknej policajtky „To nemusíte, tu to nie je tak nastavené, ako na medzinárodnom“. Tak to asi bude naozaj pravda. Mám s tým totiž svoje skúsenosti.

Takže  vychutnávam si svoju poobedňajšiu kávu a zrazu som ho zbadal  - Ondrej. Starý známy z letiska vykračujúci si v uniforme kapitána s malým frajerským kufríkom v ruke, sám ako ten kôl v plote. Rýchlo položím kávu a kričím naň Ondrej, Ondro, Ondro !

Kráča ďalej, trochu stíšim hlas, zrazu som si nie celkom istý, či je to naozaj on, ale veď musí to byť on ! Uvedomím si, že som od niekoho počul, že teraz lieta v Austrálii. Ondro, Ondro. Konečne ma začuje, spomalí, otočí sa, pozrie na mňa a nahodí úsmev aký som si u neho nepamätal, taký gumový televízny a zrazu ma spozná, úsmev sa zmení a tak sa zvítame. Čo si ma nespoznal? No v prvej chvíli nie, myslel som si, že to nejaký turista chce niečo vybaviť. Sadneme si, objednám kávu a kecáme.

Rozprávaj a pridávaj. Ako sa máš? No vieš, keď skončilo Sky, tak som sa motal kde kade, buď to skrachovalo, alebo prestali platiť, alebo som musel čakať na let dva dni v Prahe a potom som letel do Frankfurtu a potom zase deň čakal, tak som to nakoniec zobral tuná. Lietam miestne linky. Zvyčajne som tri mesiace tu a potom idem na chvíľu domov, aj keď odkedy som sa rozviedol, tak veľa známych ma tam nečaká. Aj som rozmýšľal, že si cez voľno  pôjdem pozrieť radšej Japonsko, alebo Kóreu. Len nezablúď, aby si sa neocitol v tej nesprávnej. To sa neboj, tam by ma dostali len v železnej klietke. Ondrejov otec mal nejaké problémy s ŠTB a to sa s ním potom ťahalo celý život a samozrejme ako to je u nás dobrým zvykom, aj s celou jeho rodinou. Občas ho  zavolali na výsluch aj po 20 tich rokoch .

Ondro, ako mladý chalan chcel lietať, ale samozrejme mu to nechceli povoliť, aj keď napokon sa mu to podarilo, možno  preto, že rodičia sa rozviedli, tak ich súdruhovia z ŠTB prestali brať za rodinných príslušníkov rozvracača štátu. Ondrej sa však neustále bál, že jedného dňa sa to zmení a on si už možno v živote nezalieta.

Zmienka o Kórei nás priviedla k jeho minulosti. A vieš, že Martin zostavuje zoznam ŠTBákov aj s ich činnosťou?  Áno viem, písal mi, chcel aby som mu pomohol, ale odmietol som.                

Čo, ty si ho odmietol ? Ty ? Veď ty si mal s nimi najviac problémov. " No vieš,  ja som taký esesákov žid. " Čo si? Tá káva ti asi nerobí dobre?  

Vieš, v jednej knihe, asi od Simmela som čítal o tom, že vraj koncom vojny si každý esesák našiel pár židov, ktorým pomohol a nechal ich žiť, aby mu po vojne mohli dosvedčiť, že ich zachránil. Sľubovali si od toho oslobodenie pri prípadných súdoch, nakoľko tí, ktorých zabil, tak tí svedčiť asi neprídu. Keď som to čítal, hneď som si uvedomil, že presne toto sa stalo mne. Štbáci mali dobrých učiteľov.

Aha, no a čo presne sa stalo?

Vieš, vtedy pred pilotkami, otca zase vyšetrovali, tak bol na liečení, ako sme to volali, zavolal si ma prodekan na škole. Vôbec som nechápal, veď som chodil na každú blbosť, čo si vymysleli. Ten rozhovor bol strašný, nevedel som od začiatku do konca o čo sa jedná a pritom ten ing neustále hovoril „No viete, no viete, dostali sa nám také informácie, že s vaším kádrovým profilom to nie je celkom v poriadku, boli tu páni z ŠTB sa na Vás informovať, tak som myslel, či nezvážite, či naozaj, či teda naozaj viete,  že chcete študovať na tejto škole, teda viete, len som sa chcel uistiť, či teda viete“

No bol som z toho úplne paf.

Otec už nebýval u nás, ale že je na ŠTB som samozrejme vedel. Teraz som dostal naozaj strach, že ma pod nejakou zámienkou vylejú aj zo školy a mama sa úplne zrúti, mala toho naozaj dosť. Od rozvodu si okrem iného sľubovala aj to, že už nebudem mať problémy a ja som ich aj tak mal a všetci boli z toho nešťastní. No a vtedy, aj tie pilotky odložili, neskôr som sa dozvedel, že to bola náhoda, ale v tom čase som bol presvedčený, že je to kvôli mne, tak som si sadol do krčmy.

Nebol tam nik z letiska, len ten „Nemec“ Marek prišiel neskôr. Mal som už riadne vypité, keď si ku mne prisadol, tak som sa mu v podstate vyplakal na ramene a zakončil som to tým, že ma to tu teda riadne serie a že keď budem mať prvú príležitosť, tak odtiaľto zmiznem. A vieš čo mi ten blbec povedal?  „Počúvaj, si mladý na to, aby si toľko pil, choď sa domov vyspať, uvidíš že sa všetko nejako uprace, ale počúvaj hlavne si dávaj pozor na reči a to komu to hovoríš.  Za toto, ak by to niekto nahlásil, mohli by ťa vyhodiť z letiska. Odviedol ma na zástavku a dozrel, aby som nastúpil do autobusu.

No a ďalej sa nedialo vôbec nič neobvyklého, otca pustili, pilotky boli, na škole na mňa kašlali ako predtým, skúšky som spravil a v pohode som lietal ďaľej. Marek sa ma neskôr  len raz opýtal, či už je depka za mnou a inak už ten incident nikdy nespomenul.  Po revolúcii som si samozrejme zohnal všetky zoznamy príslušníkov ŠTB, ich spolupracovníkov a spolupracovníkov ich spolupracovníkov a bol som sa aj oboznámiť zo spisom, nakoľko otec už zomrel tak aj s jeho....... a dozvedel som sa všeličo.

Neveril by si, kto všetko ma udával a aké blbosti nahlasovali. Bolo tam aj jedno udanie, že chcem opustiť republiku, ale nie od Mareka, ale od suseda. To potom prešetrovali a nakoniec bol záver, že na základe prešetrenia a overenia z nejakého Ba-4xxx  či čo to tam bolo za značku. Neviem, či si tie spisy videl, ale tam bolo plno takých nezmysených značiek, že sa v tom nikto nevyznal. Tak na základe toho bolo vyhodnotené, že oznámenie sa nezakladá na pravde.

Vieš, v tých zoznamoch som toho Nemca (Mareka) našiel, bol normálny agent. Nie nejaký dôverník, alebo nebodaj kandidát tajnej spolupráce, ale agent. Niečo sme všetci tušili už vtedy. Nebolo bežné, vlastne bolo vylúčené, aby  niekto, kto sa vrátil zo Západného Nemecka mohol opäť lietať. Aj keď si nepamätám, že by nejak vyzvedal . Možno mal iné úlohy. Ale pri jeho mene v jednom z tých zoznamov bola tá značka Ba4xxxx, tak si myslím, že ma nielen že nenahlásil, ale, že sa za mňa aj niekde prihovoril, a tak som vlastne mohol lietať ďalej . Mohlo to byť všelijako, možno mali so mnou nejaké plány na neskôr a boli by ma pritlačili.

Inak sa však činil, neviem či si čítal po revolúcii článok ako na Slovensko prišiel americký astronaut. Mal tu nejakých príbuzných, či čo. Písal to novinár, čo s ním vtedy spravil rozhovor, akurát ho nemohol nikde uverejniť. Opisuje tam, ako sa nemohol k nemu dostať, až sa mu to napokon podarilo. Stretli sa v hoteli v reštaurácii. Píše, ako ho sledovala ŠTB a v reštaurácii bolo plno ľudí, ktorí si tam dávali párky, tak na poslednú chvíľu zmenili miesto stretnutia atď., no celá špionážna story ako z nejakej bondovky. Na záver hovorí, že všetko sa mu podarilo a ŠTB nič nezistila a tiež ďakuje tlmočníkovi, ktorý bol ochotný to s ním celé absolvovať. Keď som to dočítal tak som sa smial asi hodinu. Vieš kto bol ten tlmočník ? Asi tušíš, čo ? No predsa náš dobrý známy Marek. Inak možno aj ten novinár bol v ŠTB a toto mal len ako takú reklamu, akože aký bol on disident. No možno teraz mi tak napadlo či náhodou aj ten astronaut nebol od nich . No to určite! Iba ak by to bol ich riadiaci dôstojník. Veru pri týchto ľuďoch človek nikdy nevie.

Ale nech to bolo ako chce, ja som za ten čas v pohode dokončil výcvik, do revolúcie som si nalietal dosť hodín na obchodného, potom krátko v Slov-aire a už som bol dopravný pilot. Stále mám najaké problémy, ale už vôbec nie ohľadom  ŠTB, udavačov , tajných služieb a podobných blbostí. Žijem si svoj život a tí, čo ma niekedy za tridsať strieborných,  alebo aj zadarmo, veru aj takí boli, udávali, nech si idú pískať.

Keď som čítal ten svoj spis, tak som si myslel, že ich pôjdem všetkých aspoň obliať nejakou farbou, alebo prizabiť  a keď už budem pri tom, tak budem aj pokračovať. No, ale potom som si spomenul na Mareka. Neboli sme bohvie akí kamaráti, stretávali sme sa na letisku aj sme občas spolu lietali, ale že by som ho vyhľadával to teda nie. Však bol aj člen rady a s tými sme sa veľmi nedávali dokopy. A on sa ku mne takto zachoval, doteraz som mohol robiť inštalatéra a denne sa opíjať a miesto toho lietam tuná.

Predstav si, obnovil som si licenciu na vetrone. Vieš ako sme niekedy snívali, že pôjdeme na prelet v Austrálii. Tak ja občas idem, paráda. Niekedy si spomeniem na chudákov cez deň sa tváriacich ako tvoji kamaráti a po večeroch píšúcich drobné udania. Kde ste teraz , keď ja si tu letím 200 kou na vetroni ?  Dúfam, že v nejakej diere. Neviem prečo to Marek urobil, či za tým naozaj nebola nejaká spravodajská hra, ale nech to bolo ako chce, mne to pomohlo. Vedľajším účinkom je, že sa neviem teraz pripojiť k nejakej inicitíve za ich potrestanie, alebo aspoň zverejnenie. Boli to svine, ale jeden mi pomohol. Čo mám teraz robiť?

Možno bolo pre mňa najlepšie odísť sem, lebo na Slovensku, keď som sa s niekým rozprával, často som uvažoval, či náhodou nebude o mne písať nejakým svojim priateľom v centrále. Tuná mi tí ľudia pripadajú ako nepoškrvnení, aj keď to bude asi tým, že som tu len krátko. No, ale zakecali sme sa, musím ísť. Číslo máš, zavolaj a keby sme sa nevideli, tak ako sa vraví na Slovensku odpočúvaj v pokoji a zmizol za dverami.

Sediac a uvažujúc nad tým, čo som sa dozvedel, pristúpil ku mne časník „Dáš si ešte jednu kávu?“ Dobre. „OK. Dám ti cenu ako pre zamestnanca?“

Nie ! Nie, som zamestnanec

photo - greatlost.com
photo - greatlost.com


comments powered by Disqus