Slovenský stíhač z Clevelandu I.

Gonzo - 1.12.2019
 

des. Ivan Kocka

príbeh ďalšieho zo zabudnutých slovenských letcov

článok pplk. v zál. Petra ŠUMICHRASTA, PhD.  -  ktorý bol prvý krát publikovaný v  časopise Hobby historie

 

„Samostatný, inteligentný a iniciatívny. Ako stíhací pilot - odvážny, rozvážny – samostatného rozhodovania, ukáznený. Strelec - veľmi dobrý“.

Takúto superlatívmi „nabitú“ osobnú charakteristiku vojaka – stíhacieho pilota nachádzame v rokmi poznačenom kmeňovom liste ďalšieho z plejády zabudnutých slovenských letcov, clevelandského rodáka Ivana Kocku

Tak, ako mená jeho mnohých spolubojovníkov a priateľov, tak aj meno vojenského pilota I. Kocku pozná len zopár „zasvätených“, ktorým na celý život učarovala história slovenských vzdušných zbraní. Jeho meno, tak ako aj jeho pútavý životný príbeh, zapadli do prachu zabudnutia a to aj napriek tomu, že v druhej polovici roku 1941, počas prvého bojového nasadenia slovenského letectva na východnom fronte, patril medzi tú malú hŕstku našich letcov, ktorých popis vojenských činov a prejavov osobného hrdinstva zapĺňali nielen stránky domácich novín a časopisov, ale boli náležite ocenené slovenskou a nemeckou brannou mocou.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť skutočnosť, že s rotníkom Jozefom Drličkom, spolubojovníkom od stíhacej letky 12, bol druhým a zároveň posledným slovenským stíhačom, ktorý si na svoje konto pripísal potvrdený zostrel nepriateľského lietadla počas prvého nasadenia slovenského letectva na východnom fronte. 

Životný príbeh Ivana Kocku sa začal 27. septembra 1918, v ďalekom americkom Clevelande, v štáte Ohio, v rodine Jána Kocku a jeho manželky Zuzany, rodenej Staňovej. Jeho rodina nasledovala príklad státisícov rodákov a s túžbou po šťastnejšom živote sa vysťahovala do vzdialenej Ameriky.

Dochované vojenské dokumenty osobného charakteru nám však túto časť života Ivana Kocku nijakým spôsobom neosvetľujú. Nenachádzame v nich žiadne odpovede na mnohé naše otázky, ktoré by nám pomohli priblížiť prvé roky jeho života na americkom kontinente. Vychádzajúc zo spomienok našich starých otcov, ktorí žili v tých pre nás už v dávnych časoch, môžeme sa len domnievať, že rodina Jána Kocku viedla neľahký život cudzincov v novom, pre prisťahovalcov mnohokrát nepriateľskom prostredí, ktorý nakoniec vyústil do ich návratu na Slovensko.

Z Kockovho kmeňového listu, ako aj záznamu o službe je zrejmé, že jeho novým domovom sa po príchode rodiny zo Spojených štátov amerických stalo Rimavské Brezovo, pôvodne banská obec ležiaca na juhu Slovenského Rudohoria, v doline Rimavy. Odtiaľto viedli jeho kroky na civilné štúdiá, ktoré ukončil absolvovaním piatich tried reálneho gymnázia v Rimavskej Sobote.

Po dobrovoľnom odvode do čs. brannej moci, ktorý absolvoval 16. júna 1937, nastúpil v prvý októbrový deň roku 1937 do oddelenia pilotov Školy leteckého dorastu Leteckého učilišťa v Prostějove, kde zotrval až do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov a vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava.

Potom voj. Ivana Kocku, aj s ostatnými žiakmi školy slovenskej národnosti, odoslali na Slovensko, kde boli následne zaradení do rodiacej sa slovenskej brannej moci.

Jeho krátka, avšak o to bohatšia kariéra v slovenskej armáde a jej vzdušnej zbrani sa podľa záznamov v dochovanom kmeňovom liste oficiálne začala 6. apríla 1939, keď ho ako vojaka vtelili k cvičnej letke leteckého pluku 3 v Piešťanoch. I. Kocku týmto dňom zároveň zaradili do pilotného výcviku pilota jednomiestnych vojenských lietadiel, ktorý absolvoval v rámci cvičnej letky leteckého pluku 3. Podľa jeho výkazu prospechu z 15. júla 1939 však pilotný výcvik na Slovensku nastúpil už 19. marca 1939.

Z citovaného dobového dokumentu je však nespochybniteľné, že pilotný žiak voj. I. Kocka bol nielen vynikajúcim študentom, ale aj nadaným pilotom. Z celkového počtu 22 vyučovacích predmetov dostal z 19-tich vyučovacích predmetov najvyššie hodnotenie („5“). Zo zostávajúcich troch dostal druhú najvyššiu známku („4“). Na konci pilotného výcviku ho vyhodnotili ako najlepšieho pilotného žiaka, s výsledným výborným prospechom, s poradím ako prvý medzi štrnástimi pilotnými žiakmi. Jeho odborné schopnosti pilota jednomiestnych vojenských lietadiel ocenili hodnotením „výborne spôsobilý“.

K tomuto pre Kocku fantastickému výsledku však neviedla ľahká cesta. Voj. Ivan Kocka, od 15. mája 1939 povýšený na slobodníka, zažil počas praktického pilotného výcviku v rámci cvičnej letky aj dramatické okamihy. O tejto skutočnosti nám podáva plastický obraz obsah spisu uloženého vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave.

Na základe jeho štúdia môžeme konštatovať, že dňa 24. júna 1939 o 8. 45 h, počas cvičného letu s dvojitým riadením, 2-členná posádka tvorená čatárom Viliamom Grúňom, učiteľom praktického lietania v pilotnej škole a slobodníkom Ivanom Kockom, pilotným žiakom cvičnej letky, havarovala s lietadlom E.241.9, približne 500 m južne od letiska Piešťany.

Podľa zápisov 3-člennej vyšetrovacej komisie, ktorú tvorili npor. let. Július Trnka, veliteľ cvičnej letky a pilotnej školy - v postavení predsedu komisie, por. let. Ignác Bodó, zástupca technického dôstojníka leteckého pluku - člen komisie a rtk. let. zbroj. Bohuš Churý, technický rotník cvičnej letky - zapisovateľ, pri ich štvrtom cvičnom lete za účelom nácviku náletov na vlečný rukáv vysadil lietadlu E.241.9 tesne po štarte asi 20 m nad južným okrajom piešťanského letiska „naraz“ deväťvalcový letecký motor Walter Polux II.108.

Podľa vyhlásenia rtk. let. Jána Chupeka, očitého svedka nehody, náhle vysadenie motora sprevádzala silná detonácia. Učiteľ lietania čat. V. Grúň, po neočakávanom vysadení motora okamžite prevzal od pilotného žiaka slob. I. Kocku riadenie lietadla. Prepnutím prítoku paliva na spádovú nádrž sa snažil uviesť motor lietadla opäť do chodu. Jeho snaha však nebola korunovaná úspechom, pretože „zmĺknutý“ letecký motor „nezabral“. Z tohto dôvodu bez váhania pristal s lietadlom na pšeničné pole, ktoré uvidel pred sebou. Počas výbehu lietadla po núdzovom pristátí v neznámom teréne bola  ich „dvestoštyridsaťjednička“ silne zabrzdená vysokou pšenicou, čo po 35 m dobehu zapríčinilo jej postavenie na „hlavu“ a následné prevrátenie na „chrbát“.

Obaja aktéri tejto leteckej nehody z nej vyšli bez zranení. Ich lietadlo, hoci malo od 1/3 od konca rozbité pravé horné krídlo, ohnutú pravú „N“ vzperu, čiastočne zdeformované smerové kormidlo a zvislú chvostovú plochu, zdeformovanú spádovú nádrž a ľavé diskové koleso a na jednom konci rozštiepenú vrtuľu, bolo podľa záverov komisie opraviteľné a po čase sa znovu vrátilo do prevádzky. Motor lietadla W. Polux II.108, ktorý do havárie „bežal“ už 385 h 54 min., nejavil po namontovaní novej vrtule a odmontovaní krídel žiadne poškodenie.

Veliteľ leteckého pluku mjr. let. Karol Sojček v správe o komisionálnom prehľade škody spísanej pri havárii lietadla E.241.9 z 24. júna 1939 zhodnotil počínanie učiteľa lietania takto: „Pilot učiteľ pri štarte smerom južným po vysadení motoru v malej výške nemohol si lepšie počínať nad zastavenými plochami a pristával rovno pred seba, kde po 35 m výbehu došlo vo vysokej pšenici k prevráteniu lietadla.“ S týmto záverom bola havária na úrovni leteckého pluku aj uzatvorená. Kompletný spisový materiál následne odoslali na Hlavné vojenské veliteľstvo – veliteľstvo letectva s návrhom na opravu draku lietadla silami a prostriedkami Leteckého skladu v Nitre.  

Popísaná havária nemala žiaden vplyv na ďalšiu sľubne sa vyvíjajúcu kariéru vojenského letca slob. I. Kocku, ktorý dňa 15. júla 1939, ako už bolo spomenuté v predchádzajúcich riadkoch, veľmi úspešne ukončil pilotný výcvik. V kmeňových počtoch svojej prvej leteckej jednotky v rámci slovenského letectva, cvičnej letky leteckého pluku, zotrval po skončení výcviku už len do 30. júla 1939. O deň neskôr ho premiestnili k letke 45 v Spišskej Novej Vsi, kde ho zaradili medzi lietajúci personál tejto stíhacej letky slovenských vzdušných zbraní. 1. augusta 1939 slob. I. Kocku oficiálne menovali pilotom letcom a zároveň ho určili k stíhacím letcom. Pod velením por. let. Jozefa Páleníčka, veliteľa letky, sa I. Kockovi začal „bežný“ život vojenského letca, ktorý však nemal pokračovať v mierových podmienkach, práve naopak...

1. septembra 1939 sa začala druhá svetová vojna útokom Nemecka proti Poľsku, na ktorom sa zúčastnila aj slovenská branná moc. Účasť slovenského letectva v bojoch proti Poľsku v septembri 1939 nemala v žiadnom prípade rozhodujúci vplyv na výsledok tejto kampane, so zreteľom na operačnú činnosť slovenskej brannej moci. Jej účasť veľmi výstižne zhodnotil slovenský letecký historik Juraj Rajninec v  publikácii Slovenské letectvo 1939 - 1944, 1. zväzok, keď uviedol nasledovné: „Slovenské letectvo zohralo v poľskej vojne neveľkú úlohu, ale v podstate zodpovedala jeho obmedzeným materiálno-technickým možnostiam. Hoci táto úloha naozaj nebola veľká a v celkových dejinách poľskej vojny sa jej vojensky význam takmer stráca, slovenskí letci v nej, tak ako v marcových bojoch s maďarskými jednotkami, získali vojenské skúsenosti, ktoré sa v ďalších rokoch ukázali také potrebné pri dozrievaní slovenskej armády, pri výstavbe Vzdušných zbrani a ich ďalšom nasadení.“

Vzhľadom na skutočnosť, že nedisponujeme zápisníkom letov I. Kocku, ani ďalšími dobovými materiálmi, ktoré by nám mohli priblížiť jeho osobný podiel v bojoch proti Poľsku, musíme vychádzať z dochovaných dokumentov, ktoré nám aspoň v hrubých rysoch vykresľujú činnosť letky 12, ktorá vznikla pri reorganizácii slovenského letectva k 1. septembru 1939, a to zlúčením letiek 45 a 49, ktorým od 22. augusta 1939 velil por. let.  J. Páleníček.

Letka 12, ktorej kmeňovým príslušníkom sa stal podľa administratívneho záznamu v jeho kmeňovom liste až od 31. januára 1940, sa zúčastnila bojov proti Poľsku v rámci Skupiny obrany proti lietadlám s veliteľstvom v Spišskej Novej Vsi. Jej prvou úlohou bolo ochrana letiska v Spišskej Novej Vsi pred nepriateľským letectvom a taktiež ochrana zhromažďujúcich sa pozemných jednotiek slovenskej poľnej armády. Neskôr sa jej príslušníci zúčastnili aj ochranných sprievodov vlastných pozorovacích lietadiel nad nepriateľským územím. Tieto informácie o účasti letky 12, resp. jej príslušníkov v bojoch proti Poľsku potvrdzujú popisy ich činov v návrhoch na vyznamenanie. 

Napríklad v návrhu na udelenie vojenského vyznamenania Za hrdinstvo 3. stupňa veliteľovi letky 12 por. let. J. Páleníčkovi uviedol veliteľ OPL Ľalia mjr. let. Justín Ďurana nasledovné: Ako veliteľ letky vzdor značnej OPL na nepr. území, previedol násilný prieskum a umožnil tak pozorovateľom získať správy o nepriateľovi.“ Rovnaké vojenské vyznamenanie navrhol aj por. let. Štefanovi Csákányimu, príslušníkovi letky 12 a technickému dôstojníkovi II. perute, s nasledovným popisom hrdinského činu: „Ako vedúci 3-člen. stíhacieho roja umožnil násilný prieskum vlast. pozor. lietadlám nad nepr. územím, ktoré priniesli dôležite správy pre vedenie vlast. boj. akcií.“

Ako posledný príklad činnosti príslušníkov letky 12 v poľskej kampani si priblížime udalosti letu 3-členného roja letky 12, ktorý vykonali Kockovi spolubojovníci z poľného letiska Ňaršany dňa 6. septembra 1939. Počas neho roj vedený rtk. let. Františkom Hanovcom zostrelil poľské pozorovacie lietadlo typu Lublin R-XIIID od 56. prieskumnej eskadry, ktoré sa aj so svojou dvojčlennou posádkou zrútilo v plameňoch pri obci Ostravany.

F. Hanovec, veliteľ roja a víťaz nad poľskou posádkou pozorovacieho lietadla túto udalosť popísal v úradnom zázname zo 7. septembra 1939 týmito slovami: ...„6. IX.1939 dostal som rozkaz od veliteľa letky por. let. Pálenička, aby som s trojčlenným rojom pristal na letisku Ňaršany, držal tam pohotovosť a stíhal nepriateľské lietadla na dohľad, alebo podľa rozkazu hlásnej služby. Na ňaršanskom letisku pristál som o 1/2 5.00 hod. a zaujal som hotovostné postavenie. Asi o 1/4 8. 00 hod. spozoroval som poľské pozorovacie lietadlo zo smeru Solivar – Prešov. Nariadil som štart. Spočiatku chceli sme ho prinútiť k pristániu. Neuposlúchli však a pozorovateľ robil prípravy k obrane. Zahájil som preto útok zospodu a zozadu a zasiahol som ho hneď prvou dávkou. Lietadlo začalo horieť, pozorovateľ odhodil pumy, ktoré zapálili stodolu u Ostrovian. Po krátkej dobe sa lietadlo stočilo, spadlo do vývrtky a zrútilo sa asi 200 m severne Ostrovian. Posádka desiatnik pilot zhorel, totožnosť nezistená, pozorovateľ Edvard Porada poručík, mŕtvy. Ďalší členovia roja desiatnik Žiaran Martin, ako čís. 1 a desiatnik Jaloviar Viliam ako čís. 3...“.

Podľa záznamu v návrhu na vyznamenanie za poľské ťaženie je zrejmé, že sa na ňom priamo zúčastnil aj hlavný aktér tohto príbehu, slob. I. Kocka, pretože ho 15. októbra 1939, spoločne s ďalšími 28 príslušníkmi leteckých jednotiek slovenských vzdušných zbraní, slávnostne dekorovali pamätnou medailou „Javorina – Orava“, ako ocenenie jeho vojenských zásluh. Napriek tomuto oceneniu bol I. Kocka počas poľskej kampane len jedným z mnohých...

Jeho hviezdne chvíle po vykonaných hrdinských vojenských činoch, ktoré jeho meno vyniesli až na piedestál vojnovej slávy, však mali prísť až o dva roky neskôr, počas prvého bojového nasadenia slovenského letectva na východnom fronte v roku 1941. Do tej doby však plnil úlohy výcvikového vojenského pilota, ktorých vykonanie vyústilo do splnenia podmienok pre jeho menovanie poľným pilotom letcom k 1. novembru 1940.

O tom, že nie všetky predpísané cvičné lety vykonal majstrovsky, resp. že tento názor nezdieľali niektorí z jeho nadriadených, vypovedá obsah spisu vo veci havárie lietadla B-534.243, ktorá sa odohrala dňa 9. novembra 1939 o 14 h 8 min. na letisku v Spišskej Novej Vsi. Na základe dochovaných protokolov viažucich sa k šetreniu nehody, resp. komisionálneho prehľadu škody možno konštatovať, že I. Kocka svoju „päťstovku“ pri výbehu po pristátí z cvičného letu za účelom nácviku bombardovacieho náletu na letisko Tri Duby postavil na „hlavu“. Priebeh pre neho nešťastného cvičného letu popísal v zápise o leteckej nehode dňa 10. novembra 1939 vlastnými slovami takto: „Po prevedenom úkole dal veliteľ roja rozkaz k pristaniu jednotlivo. Nasadil som na pristanie zo smeru SV a pristal som normálne. Pri výbehu lietadla vbehol som pravým kolom do jamy spôsobenej ťažkým nemeckým bombar. lietadlom, pri čom sa lietadlo veľmi naklonilo vpravo, prvým spodným krídlom zachytil som o zem a vzápätí sa stroj postavil na hlavu.“... K nehode, z ktorej vyšiel opäť nezranený uviedol na záver toto: ...„Podotýkam, že celá nehoda sa stala tak rýchlo, že nebolo možno jej zabrániť“. 

Záver vyšetrovania 3-člennej komisie, ktorej predsedal jeho veliteľ letky por. let. J. Páleníček, k príčinám leteckej nehody z 9. novembra 1939, sa zhodoval s argumentáciou nešťastného pilota použitou počas jeho vypočutia dňa 10. novembra 1939, t. j. že lietadlo B-534.243 vbehlo počas výbehu po pristátí do jamy, ktorú tam zanechalo „ťažké nemecké bombardovacie lietadlo“.

Po jeho postavení na „hlavu“ došlo k zdeformovaniu niektorých častí draku lietadla. Motor ČKD 12 Ydrs č. 657, ktorý do Kockovej nehody ubehol 166 h 28 min. nejavil žiadne vonkajšie poškodenie, avšak komisia mala dôvodné podozrenie, že došlo k  poškodenie niektorej z jeho vnútorných častí. Obe poškodené časti lietadla, t. j. drak lietadla, ako aj letecký motor, však mohli byť opravené špecialistami v nitrianskom Leteckom sklade.

Záver vyšetrovacej komisie, ktorý bol priaznivý pre pilota havarovaného lietadla, však nekorešpondoval so záverom rozhodujúceho služobného orgánu, ktorým bol v tomto historickom období veliteľ II. perute mjr. let. Justín Ďurana. Tento skúsený letecký dôstojník, ktorý slúžil v čs. vojenskom letectve už od roku 1924, videl príčinu havárie v nesprávnom konaní pilota pri pristávacom manévri. V posudku veliteľa útvaru uviedol nasledovné: „Podľa vlastného vyšetrovania nehoda bola zavinená prudkým zahamovaním lietadla následkom špatného pristania (pilot bol dlhý). Lietadlo sa dostalo až na okraj letišťa, ktorý bol čerstvo zrovnaný a trocha mäkší. Na nehode nesie výlučne vinu pilot nakoľko keď videl, že je „dlhý“ mal urobiť ešte jeden okruh.“     

Druhá z dvojice zdokumentovaných havárii v Kockovej krátkej leteckej kariére ho „stála“, po disciplinárnom prerokovaní, letecké prídavky za mesiac január 1940. Ako uvidíme neskôr, havarované lietadlo B-534.243 sa po oprave vrátilo opäť do „služby“. V 2. polovici roku 1941 s ním na východnom fronte „brázdil“ vojnové nebo aj Kockov nadriadený, npor. let. Štefan Čakaný, 1. dôstojník letky 12. Taktiež slob. I. Kocka odobratie mesačných leteckých prídavkov v zdraví „oželel“ a ďalej pokračoval vo svojej náročnej vojenskej službe.

Druhý rok služby v slovenskej brannej moci mu priniesol okrem prvotnej finančnej straty, ktorú utrpel po odobratí leteckých prídavkov za mesiac január 1940, aj príjemnejšie udalosti, medzi ktoré môžeme dozaista zaradiť jeho povýšenia do vyšších vojenských hodností : k 15. januáru 1940 „prišlo“ povýšenie na desiatnika a o osem mesiacov neskoršie na čatára.

V tomto roku sa mu dvakrát zmenilo aj jeho právne postavenie vojaka slovenskej brannej moci. Najskôr des. I. Kocku s účinnosťou od 31. januára 1940 previedli do prezenčnej vojenskej služby, potom ho s účinnosťou od 1. októbra 1940 už ako čatára, na základe jeho písomnej žiadosti, prijali za ďalejslúžiaceho a preložili do skupiny ďalejslúžiacich poddôstojníkov.

Nakoniec ho v prvý deň predposledného kalendárneho mesiaca roku 1940, po splnení 24 podmienkových letov, menovali poľným pilotom letcom. V tento deň mu pridelili odznak vojenského letca č. 236

súvisiaci článok :     Slovenský stíhač z Clevelandu II.                              

des. Ivan Kocka
des. Ivan Kocka
havarovaná Praga E.241.9 des. Ivan Kocka


comments powered by Disqus