S Kamovom v južnom Maďarsku

Peter Hupka - 19.7.2013
 

Keď ma niekedy na jar 2009 prevádzal Endre Zsaludek z Budaöršského aeroklubu ich letiskom a mal som sa prvýkrát možnosť odviezť na poslednom lietajúcom Lisunove Li-2 imatrikulačky HA-LIX (o tom snáď čoskoro napíšem ďalší článok), spomenul som si, že nad Maďarskom som často počul rachoty vedenejevových hviezdičákov vrtuľníkov Kamov 26.

Keďže tieto potvory s koaxiálnymi rotormi sa mi vždy páčili, ledabolo som utrúsil poznámku, že som sa na tejto paráde ešte neviezol a veru: rád by som! Pilot Lisunova, inak kapitán na Boeingoch v dnes už neexistujúcom Maléve – za ten svet si teraz nespomeniem na jeho meno – zašťukal v telefóne a dal mi číslo na chlapa z letiska v Szegede. Vilmoš Rózsavölgyi (v preklade by jeho meno znelo Vilmoš z Ružového údolia) mi oznámil, že nie je problém, len si musí zistiť, kedy najbližšie práši. Polia samozrejme...

Po pár týždňoch som dostal správu, nech sa poponáhľam do Szegedu: konštelácia vrtuľníkových hviezd je priaznivá. Naštartoval som modrú Felíciu a vyrazil na juh. Veľkú radosť mali poľskí stopári smerujúci do Indie, ktorých som odviezol spod Martina až na srbské hranice. Pri desaťtisícoch kilometrov, čo som takto prebrázdil po svete, rád urobím radosť aj druhým. „Čo mám Vilmošovi vziať,“ spýtal som sa Endreho, ktorý ma uistil, že „egy beherovka“ bude dobrým podarúnkom. Maďari majú všeobecne tento bylinný likér radi, čo je pochopiteľné:  ideovo podobný nápoj Unicum z ich vlastnej dielne hravo prekonáva

Kým si Vilmoš vybavil papierovačky a iné povinnosti, mal som možnosť vypiť si pivo u nemenej sympatickej krčmárky ako sú tie z letiska v Janíkovciach. Gabika, Beatka „rešpekt“!!! Brífing spočíval najmä v informáciách o tom, ako sa približovať k vrtuľníku, keďže Ka-26 je skonštruovaný tak, že pri priblížení pešiaka spredu ho listy spodnej vrtule skrátia o hlavu, čo sa už bohužiaľ v histórii už niekoľkokrát stalo

Olietaného deduška HA-MPO, ktorý má pre životnosť listov vrtule osud takmer spočítaný, som si mohol poláskať najprv na zemi. „Mehönici“ ako znie krásna výslovnosť tohto povolania v maďarčine a vždy ma ohreje na duši (nedávno som cestoval z Budapešti vlakom s rovnako sympatickým pánom, ktorý mi maďarskou ruštinou vravel „kak rabótal kak aviaciónnyj mehóňik“) doliali olej, pretočili motory a za chvíľku už s aktovkou a-la Vesničko má středisková dorazil fičúr Vilmoš. Jeho nálet na vrtuľníkoch, Cessnách a Anduli si nepamätám presne, ale silno sa približuje hodinám starých dopravných pilotov. Akurát Vilmošove hodiny sú pravé a vydreté: pár metrov nad zemou v kraji kukurice, papriky a elektrických drôtov

Keď ma usadil do kabíny krásavca, na krátky moment som dostal pocit: „Toto buď drbne o zem, alebo to bude geniálny let!“ Našťastie druhá z verzií bola realistickejšia. Hluk motorov doslova ohlušujúci – dvojica 242 kilowattových Vedenejevov M-14V-26 (rovnaký motor používajú myslím Jaky 18 a 52) beží počas celého letu na 95 percent maximálneho výkonu!

Tráva sa rozvlnila, ľahučko sme sa odlepili od matičky zeme a plavne prešli do nízkeho priamočiareho letu smer polia za jednou z okolitých dedín. Tam nás už čakali pupkatí fúzkatí poľnohospodári i Vilmošov pozemný personál. Mechanik s veterným rukávom nachádza ideálne miesto na pristávanie a tankovanie chemikálií, jedovatý roztok sa vyrába priamo na mieste pomocou nejakého zaručene zdravého pesticídu, vody z blízkeho kanála a čerpadla. Nádrž Kamova, umiestnená za kabínou, vydrží len na asi 3-4 minúty postrekovania a tak každá takáto práca obnáša desiatky efektných vzletov a pristátí

Stojím na zemi s fascinovanými poľnohospodármi a sledujem Vilmošove lietanie. Všetko klape ako hodinky: prielet nad poľom, súvrat, prielet opačným smerom, súvrat a takto ešte pár krát pred ďalším a ďalším tankovaním. Dopĺňanie chemikálií vyzerá efektnejšie i efektívnejšie ako zastávka Formuli 1 v boxoch na Veľkej cene Monaka... Tesne pred západom slnka sa vraciame na szegedské letisko

„Stačilo, či bolo málo?“ pýta sa Vilmoš, no už dopredu tuší odpoveď. Akoby sa ma i pýtal s rovnakým zámerom. „Dobre, ráno o piatej tu: ideme poprašovať okolie Klárafalvy pri rumunských hraniciach,“ dodáva. Ešte ma nasmeruje a odprevadí do príjemného a neveľmi drahého penziónu a na juhomaďarskú pustu sa už spúšťa krátka letná noc

Ráno je všade rosa a ja som mierne nešťastný zo skorého vstávania, ktoré z duše nenávidím. Ale príslovie o rannom vtáčikovi sa dnes potvrdí. Krajina sa ešte len zobúdza, keď letíme ponad mesto a Tisu smerom na dnešné pracovisko. Bociany pod nami ešte skrášľujú tiché letné ráno. Pristávame v blízkosti železničnej trate – až v takej, že práve prechádzajúca malá vlaková súprava musí nachvíľu postáť: rotory zasahujú do jej jazdnej dráhy. Vilmoš o chvíľu odštartuje s prvým postrekom a prekvapený rušňovodič vrbáku sa vydáva ďalej ku Szegedu. Všetko ostatné prebieha rovnako rutinne ako včera, len polí je viacej. Spolu s pozemným tímom sa presúvame z jedného na druhé a Vilmoš práši ostošesť. Teplota neúprosne stúpa, no než stihne dosiahnuť typicky letné hodnoty, je všetko urobené. Vracajúc sa na szegedské letisko stihneme s Vilmošom naplašiť nahú babenku v bazéne zbohatlíckej štvrte, ktorá si pomerne nešikovne skúša rukou zakryť pomerne kvalitne vyvinuté prsia

Vilmoš sa šibalsky usmieva a pýta sa, či som poriadne ugurtňovaný. Dôvod už tuším: pred pristátím mi kapitán žltého nezbedníka ukáže zopár kvalitných súvratových zatáčok a vzápätí sa lúčim s ním, chlapmi zo zeme i sympošnou barmankou. Čaká ma cesta na sever so skríženými prstami, aby ju vydržalo moje silou vôle fungujúce vozidlo...

 

                                                                                             Text a fotografie:   Peter Hupka

s Kamovom v južnom Maďarsku s Kamovom v južnom Maďarsku s Kamovom v južnom Maďarsku s Kamovom v južnom Maďarsku
s Kamovom v južnom Maďarsku s Kamovom v južnom Maďarsku s Kamovom v južnom Maďarsku s Kamovom v južnom Maďarsku
s Kamovom v južnom Maďarsku


comments powered by Disqus