Rozprávky o lietaní, možno aj pravdivé 3

Dr.Bo - 25.8.2019
 
 

AEROKLUB

Život v ňom bol a vlastne ešte stále je nádherný

Chodia tam ľudia, ktorých spája jedna a tá istá láska a vášeň : letectvo a parašutizmus. V dnešných časoch tento život do značnej miery narušuje komerčná činnosť – snaha klubov zarobiť peniaze, aby sa udržali pri živote. Už aj u nás je letectvo športom bohatých a kluby sa menia na požičovne lietadiel
 
Stále ešte však aerokluby navštevuje kopec ľudí – nadšencov, ktorí tam chodia v každom ročnom období a za každého počasia, či sa už lieta, alebo nie. Hlavne keď má aeroklub dobre zásobený letištný bar. Pri tom, čo všetko sa tam dá prežiť a zažiť mi niekedy samotné lietanie pripadá len ako okrajová činnosť
 

Za našich mladých čias, (hop, už je tu zas tá otrepaná veta), pod krídlami Zväzarmu, to nebolo inak. My skalní sme chodili na letisko stále. Vlastne nie. My sme odtiaľ už ani neodchádzali. V podstate nám bola zverená drahá technika, ktorú sme si sami opravovali a boli sme na to aj patrične hrdí. V tieto “údržbové”, tým pádom aj neletové dni sa “šlachta” na letisku pochopiteľne veľmi neukazovala a my sme takto často ostávali prakticky bez dozoru a to bola voda na mlyn, ktorý roztáčal súkolia našich nápadov

Raz sme takto s kamarátom od technika aeroklubu dostali za úlohu v “Gazíku” vymeniť olej, doštelovať ručnú brzdu a ešte nejaké drobnosti. GAZ bol úžasný výtvor sovietskeho automobilového priemyslu. Ruská verzia Jeepu. Prakticky nezničiteľný. Kam sa hrabú dnešné Offroad. Bolo to kedysi na jar v piatok a kým sme skončili, vládol už neskorý večer a na letisku okrem nás nebola ani noha. Nepočítam večne spiaceho vrátnika. Čo by to bolo za majstrov, keby nešli svoju prácu vyskúšať a tak poďho povoziť sa po letištnej ploche. Pre istotu, aby nás predsa len nikto nevidel, tak so zhasnutými svetlami. Zabudli sme len na taký malý detail, alebo sme o ňom vtedy dokonca ani nevedeli: skoro na jar, keď sa roztopil sneh a ešte sa k tomu pridal aj nejaký ten dážď, letištná plocha sa dočasne menila na jednu veľkú, mäkkú, rozbahnenú mláku. Vhupli sme s Gazíkom do bažín v plnej rýchlosti. Ruský 4x4 boj s mäkkou pôdou veľmi rýchlo prehral.  „Nevadí“ – hovorím kamošovi, „počkaj tu, vytiahnem nás navijákom.“ Mám na mysli samohybný naviják Herkules III na vyťahovanie vetroňov do vzduchu. Prebrodil som sa pešo nazad do garáže a samozrejme, že s ťažkým navijákom som nedošiel ani do polovičky letiska a zapadol som tiež. Topiaci sa stebla chytá a tak na radu prišiel traktor, ale ani tu sme neboli úspešní. Postupne sme takto z garáže vytiahli a ukladali do blata všetko, čo malo kolesá a vedelo sa hýbať. Zachránila nás až vyprošťovacia Tatra privolaná z jedného nemenovaného podniku, kde našťastie pracoval kamarátov otec. Ale aj tak „záchranné práce“ trvali až do rána. Hlboké koľaje po Tatre, ktoré tam zanechala sme potom ručne vyhladzovali ešte mesiac. Aký „pucung“ som dostal doma, že som nebol celú noc doma si viete predstaviť. Myslíte si, že mi niekto doma uveril, čo sa udialo? Ale to nebolo nič proti tomu, ako sme si to zlízli od náčelníka aeroklubu. A tak som bol zase raz slávny
 
Inokedy raz v lete sme na navijáku menili staré laná za nové. Ktosi z rady starších nám poradil, že ak chceme, aby sa lano dobre nahusto a rovnomerne uložilo na bubon, máme ho pri prvom navíjaní na konci niečím zaťažiť, alebo pribrzďovať. A tak zas raz vznikol nápad hodný génia: lanom budeme ťahať traktor. No a tak som najprv kilometer dlhé oceľové lano, (malo tuším priemer asi 6 mm), z prepravného špalíku roztiahol po ploche, otočil som traktor, koniec lana som uviazal o prednú nápravu, vypol som motor a čakal, kým chalani upevnia druhý koniec na bubon navijáku a začnú ma ťahať. Tu musím  ale podotknúť, že traktor, ktorý sme vlastnili bol staručký Zetor 25 vyrobený niekedy tesne po II. svetovej vojne a vzhľadom na svoj vek bol dosť v žalostnom stave. Kabínu nemal nikdy, kapotáž motora chýbala už roky, namiesto sedačky bola doska voľne opretá o zadné blatníky a na pérovanie zabudol už samotný výrobca. Predná náprava bola v takom stave, že už pri rýchlosti okolo 10-15 km/h si každé koleso išlo  kam sa mu zachcelo. Beztak sa s ním rýchlejšie jazdiť nedalo, lebo už temer vôbec nebrzdil. Od navijáku blikla zelená a lano sa začalo pomaly napínať a traktor hýbať. Najprv krokom, ale postupne stále rýchlejšie a rýchlejšie. Úmerne so zvyšovaním rýchlosti som aj ja zvyšoval svoju pozornosť, šípiť zlotu a pevnejšie držať volant. Keď traktor nabehol na prvý hrb, bola to taká šleha, že ma vymrštilo dovzduchu, prišiel som o dosku – sedačku pod zadkom, slnečné okuliare a cigarety z vrecka košele. Rýchlosť som vtedy odhadoval tak na 50-60 km/h. Myslím, že to bolo prvý a posledný krát, čo deduško Zetor dosiahol takúto kozmickú rýchlosť. Keď som sa pozrel na predné kolesá ako si každé samostatne opisuje rôzne hieroglify, zbiehajú sa a zase rozchádzajú každé iným smerom, prestávalo mi byť všetko jedno.
 
Brzdiť nemalo zmysel. Jednak, ako som už spomenul, brzda bola temer nefunkčná, druhak som stál a na brzdový pedál som nemohol dočiahnuť. Jednou rukou som zvieral volant a druhou som sa snažil mávať na navijakára, aby spomalil. Chalani na navijáku išli puknúť od smiechu. Na poli susediacom s letiskom kombajnisti a traktoristi prerušili práce a v nemom úžase neverili vlastným očiam. Nakoľko oceľové lano v tráve nebolo vidieť, videli len staručký Zetor, ktorý sa nehlučne rúti obrovskou rýchlosťou po letisku. Teda temer nehlučne (prečo len temer, som sa v miestnej dedinskej krčme ten večer dozvedel úplne náhodou). No kupodivu vydržalo novučké lano aj staručký traktor, i keď mu cestou odpadli postupne blatníky a jediný predný reflektor – aj tak nesvietil. Keď ma dotiahli až k navijáku a konečne som zastavil bol som úplne vyčerpaný a spustil som celú moju slovnú zásobu nadávok na kamarátov na navijáku. Tí už vtedy od smiechu ledva lapali po dychu. Vraj to vyzeralo ako originál americké rodeo, len som nemal pod sebou divokého býka, ale rozpadávajúci sa traktor. Vraj som im chvíľami mával rukou a chvíľami nohami. Môj pôvodný úmysel, že ich strašne zbijem, som nakoniec vzdal. Okrem iného obaja navijakári boli starší a fyzicky zdatnejší a keď padol návrh, že na robotu už dnes dlabeme a ideme na pivo, nebolo čo ďalej riešiť.
 
V miestnom pohostinstve čírou náhodou pri vedľajšom stole sedeli spomínaní kombajnisti a pri borovičke hlučne rozoberali, čo vlastne videli, lebo ako správni znalci svojho remesla dobre vedeli, že žiaden traktor nie je schopný sám dosiahnuť takú rýchlosť. Nenápadne sme počúvali a čakali, k akému záveru dospejú. Tu je :  Keďže to bolo na letisku, museli sme určite na traktor namontovať a skúšať nejaký letecký motor. Najskôr asi prúdový, lebo vydával taký čudný (piskľavo – jačavý) zvuk. To už sme nevydržali my a s hurónskym rehotom sme museli utiecť od nedopitého piva. To čo počuli, bol môj piskot a jačanie na navijakára, aby spomalil
 

 
Aby niekto nezačal namietať, že toto vôbec nie je o lietaní, tak tu je ešte jedna príhoda a dôkaz o tom, že lietať sa dá na všetkom
 
V jesenných mesiacoch prevláda v Bratislave silné severozápadné prúdenie. Slovensky povedané, že od Karpát smerom k Vajnorskému letisku fúka silný vietor,  čiže silný bočný na dráhu 04-22 (dráha 13-31 nebola ešte obnovená). Takéto dni sa samozrejme opäť nelietalo a my sme tak strašne chceli. Raz, keď takto vietor dosahoval rýchlosť 20 až 25 m/s niekto opäť dostal geniálny nápad: vyskúšame silu vetra v praxi. Zobrali sme starý vyradený padák, „rahno“ a išlo sa na vec. Laná od navijáku k vetroňom sa za traktorom ťahali pomocou špeciálneho rahna, ktoré vlastne zabezpečovalo aby tieto laná ležali v tráve vzdialené od seba 3 metre. Bol to vlastne prívesný vozík v tvare trojuholníka. Na jednom cípe bolo oko, ktoré sa zapínalo za traktor a jeho preponu tvorilo samotné trojmetrové rahno s hákmi na laná a vlastnými kolieskami, aby sa len tak nešúchalo po zemi. Na severozápadnom konci letiska sme padák uviazali o oko a traja sme si sadli na rahno. Kamarát (volajme ho trebárs „Hríb“) si sadol do stredu a nakoľko mal za sebou aj niekoľko zoskokov padákom, vymohol si funkciu pilota, lebo vraj len on tomu rozumie a dokonca pomocou šnúr bude aj udržiavať smer
 
Keď Hríb hodil zamuchlaný padák pred seba, ten sa okamžite nafúkol. Vozík akceleroval takou rýchlosťou, že ja som bol okamžite „prvým mužom cez palubu.“ Obrovským saltom vzad som ostal sedieť na zemi a už som sa len díval, ako naša pozemná plachetnica naberá obrovskú rýchlosť smerom k hangárom. Po niekoľkých desiatkach metroch sa druhý pasažier rozhodol zo strachu dobrovoľne opustiť palubu. Jeho pristátie na brucho do vysušenej trávy malo za následok značné odreniny na brade, lakťoch a kolenách a totálne zničený odev. To už nám ale prestalo byť všetko jedno, lebo odľahčený vozík sa začal vznášať. Miestami dosahoval výšku odhadom tak 5 – 6 metrov, aby následne buchol o zem a opäť sa vzniesol. Samozrejme, že Hríb od začiatku nič nekaroval. Už sa len držal rahna ako kliešť a plápolal za vozíkom ako kus starej handry. Letištné budovy sa začali nezadržateľne blížiť, tak nakoniec sa pustil aj on. Bol to fyzicky veľmi zdatný chlapec a tak jeho hrozivý pád s následným saltom vpred zakončil na rovných nohách bez akejkoľvek ujmy
 
S napätím sme pozerali, kde zakončí samotnú púť naše zariadenie. A keďže zlo musí byť potrestané, stalo sa to, čo nemalo. Vrátnik Dezider si predčasom za ťažko ušetrené peniažky kúpil staručkú hrdzavú Škodu Octavia (mám na mysli takú Oktáviu, čo sa vyrábala v 60-tych rokoch). Dežo dva mesiace všetok svoj voľný čas a celé nočné služby strávil brúsením a tmelením svojho vysnívaného autíčka, ktoré mal odstavené vedľa vrátnice pri vodárni. Myslím, že je zbytočné písať, kde asi náš prístroj pristál
 
O pár dní nasledovalo to, čoho sme sa najviac obávali. Nastúpení v pozore pred vedúcim bezmotorového odboru na nás hodinu padali nadávky a tresty. Kompletná prednáška o nezodpovednosti a že asi máme málo roboty atď. Aj tak z nás nedostal, kto bol iniciátor. Keď šéf sám uznal, že už máme dosť, s nefalšovaným záujmom a nadšením skonštatoval, že aj tak to muselo byť super a začali sme riešiť technické vylepšenia nášho stroja. K druhému pokusu však už nedošlo. Alebo aspoň ja o ňom neviem. Možno, že si ho vedúci tajne vyskúšal sám.
 
V podstate najlepšie z toho vyšiel Dezider, lebo sme mu zohnali, namontovali a dokonca aj nastriekali celú, temer novú karosériu. To, čo zostalo z pôvodnej, beztak už nemalo zmysel opravovať
 
Ale aj pri samotnom lietaní sa vymýšľali somariny. Ale o tom zas niekedy nabudúce
 
Doktor.Bo
 
článok Igora Vrbenského, alias Doktora.Bo bol pôvodne publikovaný vo firemnom časopise Danube Wings č.3 / 2009, myslím že to bolo posledné vytlačené číslo, článok som publikoval na webe v roku 2013 
 
 
Dr.Bo a Maskot v Nitre


comments powered by Disqus