Rahno

F. Biskupič - 1.5.2016
 

Smrečina / photo - Peter Chromek

Tento príbeh sa stal, ale inak a inde ... 

V jednom roku sa na letisku spojilo viacero vecí:  na jar sa vyraďovali padáky,  potom v októbri strašne fúkalo a ešte aj náčelník mal odísť.

Ale po poriadku , najskôr k tým padákom:

Zrazu sa  na nástenke pri vrátnici  dole v rohu objavil zoznam členov vyraďovacej komisie . Samí členovia rady,  predseda para odboru, ekonóm, jednoducho starí  fotri. Členovia komisie chodili odvtedy po letisku ako pávy, s nikým sa nechceli baviť, aj keď ich neustále niekto obťažoval otázkami. Potom zhromaždili v baliarni kopu padákov aj s taškami, komisia dôkladne skontrolovala čísla aj úplnosť padákov,  padáky zneschopnila, aby sa už nedali použiť na pôvodný účel , komisionálne ich zapečatila a pod jej dozorom boli naložené do nákladného auta, pristaveného špeciálne  na tento účel od externého dopravcu, aj keď aeroklub mal vlastnú  Aviu

Vodič bol  dôkladne poučený,  kde má náklad odviezť a padáky boli kompletne odvezené,  s výnimkou  jedného vrchlíka,  z ktorého sa  látka použila na ušitie nových vytyčovacích plachiet .

Každá z týchto činností sa udiala za účasti všetkých členov komisie, o čom bol vyhotovený a podpísaný protokol. A týmto to malo skončiť.

Nuž, ale nie celkom to takto skončilo. Časom sa objavovali signály,  že nie všetko bolo tak, ako to podrobne opísal protokol. Pozornému oku neušlo, že mechanik má nejako veľa gumičiek do padákov a používa ich na rôzne účely a dokonca občas aj niekomu daruje, čas od času niekto niesol vec, čo sa veľmi nápadne podobala na padákový postroj, dokonca priateľka predsedu para odboru prišla so zachovalou padákovou taškou, ktorú u nej nikto predtým nevidel. 

odkaz, či  pozdrav ?  /  photo - archív Peter Chromek

To  už spozorneli aj menej všímaví členovia. Paragánská taška bola pomerne vzácna vec. Bola ľahká, skladná, ale veľmi pevná, takže sa hodila na prenášanie čohokoľvek, a ak ju človek nepotreboval, tak  ju ľahko zbalil a nezavadzala. Okrem toho tašku nemal len tak, kde kto, nebolo jednoduché ju zohnať,  a tak slúžila ako istý znak význačného člena. Keď  niekto prišiel s touto taškou, tak isto nebol  na letisku dva dni,  preto starší borci, nemajúci tento znak dospelosti, sa ho snažili urputne získať .

Následne počas prevádzky, počas ktoorej bol riadiaci Juraj, známy to kšeftár, občas reagujúci na meno Milo, sa na štarte objavil aj mladý para - inštruktor a niektorí sveta znalí už vedeli, že to nie je len tak a že na niektorom lete nebude úplne tá istá posádka, ako je napísana v knihe.

No a koncom septembra a celý október stále fúkal silný vietor a to ešte kolmo na dráhu, takže sa lietalo len veľmi zriedka, aj to niekedy len pol dňa . A tak mladí členovia, ktorých taká drobnosť, ako neletový deň neodradila od návštevy letiska, začali špekulovať. Ono to bolo ako v armáde, keď nebola nejaká činnosť, vojaci sa nudili, tak začali vymýšľať a niekedy aj obsadili nejakú menšiu krajinu. Tu sa však činnosť orientovala na využitie veternej energie.

hlasovanie plachtárov / photo - archív Peter Chromek

V hangári zostalo pomerne veľa látky z toho padáka, čo sa použil na výrobu plachiet, až to bolo čudné, aké sú tie padáky veľké.  Niektorí  zobrali plachtu a na bicykel pripevnili dve tyče a takto sa premávali  na betónovej odstavnej ploche, iní si zaobstarali podvozok z detského kočíka, naň pripevnili niečo ako  rahno na plachetnici a skúšali sadnúť si a ísť. Postupne zariadenia poháňané vetrom boli čoraz viac vypracovanejšie a funkčnejšie. Na určitý čas sa zmenili aj debaty v krčme .Neustále omieľanie leteckých historiek  ustúpilo debatám , ako približovadlo čo najlepšie riadiť a či vôbe,c a ako vlastne by sa dalo ísť aj proti vetru. Táto otázka niektorých tak zaujala, že si zohnali učebnicu mladého jachtára.

Letisko ako strategický objekt bolo strážené. Strážnu službu však nevykonávali príslušníci špeciálnych jednotiek ČSĽA, ani ministerstva vnútra, ale dvaja dôchodcovia striedajúci  sa každú noc a v prípade ich choroby, alebo dovolenky,  brigádnicky členovia Aeroklubu.

Starší vrátnik bol bývalý príslušník maďarskej armády. Hovorilo sa o ňom, že počas vojny bojoval na oboch stranách, a to ani útvar nezmenil. Vlastnil dva automobily a nakoľko ich nemal kde garážovať, tak jeden - stará pôvodná Škoda Octávia síce pojazdná, ale inak v dosť zúboženom stave - stávala na okraji odstavnej plochy pod orechom a na druhom aute,  Velorex-e sa vozil do práce. 

vrátnik p. Dezider Šimóny a Diagonál / photo - Peter Chromek

Jedno ráno začal hľadať náčelníka, ale toho ako obyčajne na letisku nebolo, tak sa posťažoval náčelníkovi všetkých náčelníkov slovenského Aeroklubu, bývalému vojakovi, ktorý bol vlastne jeho vrchný šéf  :  „Súdruh náčelník, niekto, asi plachtári, lebo len tí tu boli včera, mi poškodil auto a to sa stalo už opakovane, minule mi poškodili karosériu  na  Velorexe a ja som ju  musel zašívať, ale to som ešte nehlásil. Ale teraz mám poškodenú  Octáviu“. Náčelník spozornel, vedel totiž, že plachtári sú riadna banda , ale žeby ničili majetok zamestnancov, to sa doteraz nestalo  – A nebude ani odteraz !!

Hneď to dám vyšetriť, nebojte sa, upokojoval vrátnika. A myslel to vážne. Toto si tu tá svoloč dovoľovať nebude !! Teraz vrátnik a nabudúce kto? Teraz sa musí náčelník letiska ukázať. A tak jeho rozhovor s náčelníkom bol krátky a jasný „ Žiadam vec dôkladne vyšetriť , vinníkov prísne potrestať a osobne ma budeš informovať! Jasné! Nezabudni, že som Ťa odporučil do letky, ale môžem to aj zrušiť!  Do náčelníka vošla teda poriadna zlosť. Toľko sa snaží dostať za pilota do letky Ministerstva vnútra a teraz mu to tá banda plachtárska prekazí!

Čo vlastne robili, tak to by ho teda zaujímalo , ale teraz im to zráta! Nech len už sú tu. Takže o necelú pol hodinu dvaja športoví piloti, ktorých si vrátnik zapamätal, stáli pred náčelníkom a čelili niečomu, s čím teda nepočítali. Náčelník sa vzhľadom na situáciu rozhodol použiť najťažšie vypočúvacie metódy, proti ktorým výsluch v nejakých amatérskych inštitúciách ako CIA, KGB alebo snáď ŠTB bol prechádzkou ružovou záhradou. „Takže chlapci takto, buď tu budem mať do tridsiatich sekúnd mená tých, ktorí sa včerajšej akcie zúčastnili, alebo tu budú vaše pilotné preukazy ! Rozumeli ste mi ?! „Počúvam!“

Piloti zostali v riadnom šoku. No toto. To je sadista ! Obidvaja, ako keby to mali nacvičené, siahli do náprstného vrecka, kde sa tieto vzácne dokumenty nachádzali, jemne ich pohladili, aj ich trochu povytiahli ako keby sa s nimi chceli naposledy poláskať a vzápätí, no a vzápätí ....začali diktovať mená takou rýchlosťou, že keď skončili, zostávalo do limitu ešte pár sekúnd. No dobre chlapci, pomaly sa upokojoval náčelník vidiac, že jeho metódy sú úspešné a teraz mi podrobne vysvetlite, čo sa vlastne stalo. Tak  mu to  vysvetlili. Náčelník pozorne počúval,  postupne sa ukľudňoval a občas sa zdalo, ako keby sa aj na príbehu zabával a dokonca na konci ako keby zakrýval úsmev Ale na záver s už vážnou tvárou sa spýtal „ Ale čo s tým poškodeným autom ? „

„  To mám už skoro dohodnuté.“ ozval sa Juraj. Kolegovia z auto-klubu to opravia  Octávia bude vyzerať lepšie ako predtým. „ To by ma teda zaujímalo, kde vezmete peniaze na opravu, kontroval  náčelník. „Peniaze ? „ vykĺzlo Jurajovi prekvapene . Tu sa všetci zasmiali, vedeli veľmi dobre, že tuná fungovali bártrové obchody a tí, ktorí v tom vedeli chodiť, v podstate ani peniaze nepotrebovali. Tak dobre, spravíme to takto, rozhodol náčelník po chvíli intenzívneho uvažovania.  Do piatka máte všetci zákaz lietania, v piatok poobede bude zasadnutie rady Aeroklubu.

Hríb / photo - Peter Chromek

Pôjdete tam, dôkladne im vysvetlíte, čo sa stalo a oni rozhodnú čo s vami bude.  Jasné ? No áno, jasné. Piloti nevedeli, či je to pre nich dobre, alebo zle,  ale oponovať sa neopovážili. Náčelník bol na seba normálne hrdý, ako ho to napadlo . Úžasné!  Zbavil sa zodpovednosti, veď sa to nestalo počas letovej prevádzky a vlastne on s tým nič nemá, tak nech sa teraz rada zodpovedá vrchnému . On je z toho vonku. Chacha. Ale tých chalanov si musí zapamätať, také niečo len tak niekoho  nenapadne.

Rada bola volená inštitúcia Aeroklubu majúca riešiť organizačné a hospodárske otázky,  ktorá občas riešila aj priestupky členov. Pozostávala zväčša zo starších členov, spravidla s predsedov jednotlivých odborov, plus nejaký ekonóm, tajomník a zopár členov, ktorí  tam boli  z  neznámych dôvodov.  Ak tam bol niekto z mladých, tak len na ozdobu, ak to bolo dievča, alebo na varenie kávy, ak to bol chlapec, poprípade sa obidve tieto náročné  funkcie spojili. Toho jedného provokatéra, ktorý ešte chodil normálne na prevádzku totiž pri všetkých rozhodnutiach s prehľadom prehlasovali.  

Medzi mladšími členmi a členmi rady existovala neprekonateľná priepasť daná vekovým rozdielom, názormi na možnosti lietania a iných činností. Mladí si medzi sebou pohoršene šepkali,  že niektorí radní majú už dokonca aj pätdesiat rokov,  a to chcú ešte lietať, no hrozné . Druhá strana zase považovala mladých za nezodpovedných ulievakov, ktorí neboli ochotní plniť ich príkazy.

členská schôdza plachtárov - kto sa nezúčastnil, ten neexistoval / photo - Peter Chromek

Takže v piatok prišlo vlastne k simulovanému stretnutiu dvoch  civilizácií. Členovia rady popíjajúc  kávu blahosklonne prijali dvoch nervóznych plachtárov : “ No tak mládenci, pekne nám teda porozprávajte, čo ste to teda vyviedli a my sa na to pozrieme .“ Oslovil ich predseda, postarší pán, jeden z kandidátov  na 50ku, inak v civile námestník veľkej firmy. Predseda mal prirodzený rešpekt daný výzorom a vystupovaním diplomata z prvej republiky.  Ak sa náhodou predsa len našiel niekto, kto mu odporoval, tak ho „žiadal“,  alebo, keď už bolo naozaj zlé, tak ho „dôrazne žiadal .“ Zasadnutia viedol pevnou rukou,   nedovoľoval odbočenia od témy, alebo neriadenú diskusiu. 

Chlapci nervózne prerušujúc  jeden druhého  začali:

Boli sme na letisku od rána,  zase sa nelietalo, a ráno keď sa ešte dalo, tu nebol náčelník a potom sa tak rozfúkalo,  že už to nebolo možné. Tak sme sa vozili po odstavnej ploche s tým vozíkom s plachtou, ale veľmi nás to nebavilo, išlo to pomaly a mohli tam ísť len dvaja, tak nás napadlo, že v hangári bol ten vyradený  padák. Čo?! Aký padák ? Snáď len plachty! Nie??  Ozvali sa najhlasnejšie bývalí členovia vyraďovacej komisie. No, ono tam ten padák bol už dlhšie. Ako sa tam mohol dostať kompletný padák? Nebol celkom kompletný, chýbal postroj, ale vrchlík a šnúry boli dobré. No to tu teraz nebudeme riešiť,  ozval sa predseda vidiac, že debata ide zlým smerom. Netušil, že vďaka za let na vetroni môže byť aj v podobe vyradeného padáka.

Dobre, zobrali ste ten padák a čo ďalej? No, najskôr sme ho chceli pripevniť na ten vozík, ale ten bol malý a ľahký, ten by nám odletel aj s padákom,  ale potom nás napadlo, že ho uviažeme za oko na rahne, pôjdeme na letištnú plochu ďalej od budov a skúsime sa na rahno posadiť,  dvaja budú pomáhať nafukovať padák, ostatní sa posadíme na rahno a skúsime sa zviesť. " No a čo fungovalo to ? " : ironicky sa spýtal predseda.

Áno fungovalo to celkom dobre. „Čo? Členovia rady spozorneli, položili šálky, ekonóm odložil časopis a jeden cez druhého sa pýtali.  Ako ? Ako to fungovalo ? Vozili ste sa ? Alebo ste snáď aj lietali? Chacha. No trochu. To už naozaj spozorneli všetci. Lietali? No rozprávajte! Ale podrobne, ako dlho? Ono to vlastne neletelo. Tak čo, letelo alebo neletelo,  teraz už skoro kričali jeden cez druhého. Na začiatku sa nám nedarilo,  stále sme nemohli padák nafúknuť, vietor zoslabol , alebo čo, no ale potom sa to podarilo a išli sme pomerne dlho po ploche, po zemi, ale dosť rýchlo, vietor na chvíľu prestal, padák spľasol a my sme zastali.

Tak sme chvíľu počkali a skúsili sme znovu, teraz sme išli ešte dlhšie  a znovu vietor na chvíľu ustal. No ale tretí pokus bol najlepší, chlapci sa tak zabrali do spomienok, že prestali registrovať kde vlastne sú a začali si skákať do reči. Jeden bude rozprávať!  : rázne zakročil predseda. Na chvíľu zmĺkli a pozreli na členov rady, ten pohľad ich dosť zarazil, všetci sedeli v predklone, pohľad  upretý na ich ústa, aby im neunikol  ani hlások  a oči  mali čudný odlesk, ako keď alkoholik vidí na stole fľašu. No pokračujte, ako to bolo ďalej, nabádali ich.

druhý zľava - náčelník Jozef Šulik : " kuuva hadi, lietať sa vám zachcelo  ?! "  / photo - archív Peter Chromek

No tretí pokus bol úplne super, padák sa výborne nafúkol a išli sme po letisku poriadnou rýchlosťou až naraz, teraz neviem, či sme mali len taký pocit, alebo sme sa dostali na rovný úsek, ale ako keby sa rahno dostalo do vzduchu,  prestalo sa triasť,  len občas sa jemne dotklo zeme, netrvalo to dlho, ale bolo to ako pri štarte lietadla. Boli sme s toho úplne nadšení. „ Super, paráda „ozvalo sa ticho zo strany vypočúvajúcich. Páni, prosím vás, ukľudňoval situáciu predseda.  No a ďalej čo ?  No znovu sme v pohode zastali, tak sa nám zdalo, že ako sme to dobre vymysleli a chceli sme sa voziť ďalej, lenže keď sa nám podarilo padák nafúknuť,  prišiel taký silný náraz vetra, že rahno vyštartovalo ako raketa, okamžite sme všetci z neho spadli, rahno na padáku sa zdvihlo do vzduchu a letelo k odstavnej ploche, kde sa zachytilo aj s padákom na orechu.

No a ako sa kývalo, tak spodok  narážal do strážnikovej Octávie, čo je nám naozaj veľmi ľúto, to sme vôbec nechceli a škodu napravíme . Rozprávali pripravené frázy, aj keď teraz pravdivé, naozaj nemali najmenší úmysel poškodiť niekoho majetok. Radných však tieto ich posledné slová ako keby vôbec nezaujímali. Začali jeden cez druhého klásť otázky a zároveň dávať návrhy a pripomienky. Ako ste mali uviazaný padák?  Prečo ste tam nedali ťahovú poistku ?, veď mechanik ich má plno. Na kolieska ste mohli namontovať brzdy, tie sú v hangári, celé by vám to netrvalo dlhšie ako pol hodiny.  No, to by ste ale nemohli byť takí leniví. Ten padák by sa mal dať v podstate aj riadiť, stačilo naň našiť ďalšie šnúry, nebolo by to bohviečo, ale lepšie ako takto, keď ste nemali nič. No amatéri.

Predstava, ako by sa dalo lietajúce rahno vylepšiť, ich tak zaujala , že si prestali chlapcov všímať. Úplne zabudli, že by ich vlastne mali potrestať a začali po skupinkách konštruovať vylepšenia. Takže treba namontovať brzdy, ovládacie šnúry,  kde by to bolo najvhodnejšie .., možno navariť aj nejaké  ďalšie tyčky, aby sa bolo čoho držať, rozprávali rýchlo s rozžiarenými očami. Chlapci tam stáli a prvý krát pozorne počúvali členov rady a pomaly uznávali, že niektoré nápady neboli až tak od veci, vlastne by sa to aj  dalo.  

Bišpek / František Biskupič - autor článku pozn. Gonzo /  photo - Peter Chromek

Prvý sa spamätal predseda „Páni, prosím vás páni, páni žiadam vás! Postupne sa aj ďalší spamätali a stíchli. Dobre, uzavrel debatu, vieme čo sa stalo a rozhodneme. Môžete ísť.

Zmätene sa pobrali preč . Keď zavreli dvere z miestnosti začuli  útržky znovu sa rozbiehajúcej diskusie : " Blázni sú to! "  Mohli aspoň tie brzdy namontovať.  Ale musela to byť paráda!  Veru, čo nevymyslia fagani  jedni, ten let, to im teda závidím. Počúvaj, ty si inšpektor, mohol by si im zapísať preškolenie? No ale neleteli ani 5 minút                                                                                  

Páni,páni, žiadam vás,  páni dôrazne vás žiadam ..........    

Krátka poznámka pre nelietajúci personál      

Rahno je kovová konštrukcia v tvare trojuholníka, slúžiaca na pritiahnutie lán od navijáka ku štartu.             

Na lietanie sa zvyčajne nepoužíva

František Biskupič

súvisiace články :   

Vajnorský vrátnik starý pán Šimóny   

Náčelníci Aeroklubu Bratislava - Vajnory

photo - archív Peter Chromek
photo - archív Peter Chromek
Smrečina / photo - Peter Chromek Hríb / photo - Peter Chromek vrátnik p. Šimóny / photo - Peter Chromek Bišpek / photo - Peter Chromek
odkaz, či pozdrav ? / photo - archív Peter Chromek hlasovanie plachtárov / photo - archív Peter Chromek členská schôdza plachtárov / photo - Peter Chromek Hardy, Jožo Šulík, Fero Štefánik, Karol Adamec


comments powered by Disqus