Protivzdušná obrana Belehradu v roku 1999

Gonzo - 26.3.2020
 

Pamätník deviatim príslušníkom 250.rbr PVO pred budovou veliteľstva brigády v mestskej časti Belehradu Banjica

Záhady a otázniky zostávajú

Od nešťastných udalostí v roku 1999, kedy USA a NATO zaútočili na Zväzovú republiku Juhoslávie, uplynulo už dvadsaťjeden rokov. Pravdu povediac z hľadiska vojenského nie sme ani teraz veľmi múdrejší a množstvo okamihov a udalostí tých dní dodnes nie je objasnených.

Jedným z najzaujímavejších a z pohľadu znalosti histórie najmenej známych momentov je protivzdušná obrana hlavného mesta Belehradu a jeho širšieho okolia. Keďže letecká moc USA a NATO bola početne i technologicky v dramatickej prevahe pri porovnaní s obrancom, Vzdušné sily a Protivzdušná obrana Zväzovej republiky Juhoslávie RViPVO (Ratno Vazduhoplovstvo i Protivvazdušna Odbrana) bránila od približne tretieho dňa konfliktu svoju zem prakticky skoro výlučne pozemnými prostriedkami protivzdušnej obrany (PVO). Všeobecne systém PVO štátu tvorila 250.raketová brigáda (250.rbr PVO) Belehrad (osem palebných oddielov S-125M Neva-M), 450.raketový pluk (450.rp PVO) Kraľjevo (štyri palebné oddiely S-125M Neva-M), 240.samohybný raketový pluk (240.srp PVO) Novi Sad (štyri batérie 2K12M Kub-M), 230.samohybný raketový pluk (230.srp PVO) Niš (štyri batérie 2K12M Kub-M), 311.samohybný raketový pluk (311.srp PVO) Priština (štyri batérie 2K12M Kub-M), 310.samohybný raketový pluk (310.srp PVO) Kragujevac a 60. samohybný raketový pluk (60.lsrp PVO) Podgorica. Velenie RViPVO disponovalo okrem dvanástich raketových systémov S-125M Neva-M a dvadsiatich raketových batérií 2K12M Kub-M ešte prenosnými protilietadlovými raketovými kompletmi 9K32M Strela-2M a 9K38 Igla (v Juhoslávii nesúcimi meno Šilo).

Pred dverami do Miestnosti pamäte v budove veliteľstva brigády je ako trofej vystavené krídlo zostreleného F-16CG. Za ním je kus motora protirádiolokačnej raketovej riadenej strely AGM-88 HARM

Belehradská raketová brigáda

Základným vojenským zoskupením PVO určeným na obranu Belehradu bola 250.raketová brigáda protivzdušnej obrany (250.rbr PVO). Jednotka, ktorej velil plukovník Miroslav Lazovič a jeho zástupca náčelník štábu brigády plukovník Dragan Stankovič disponovali v predvečer konfliktu ôsmimi palebnými oddielmi zo systémom S-125M Neva-M (v srbštine raketni divizion) v úplnej kompletácii vrátane doplnenia stavov obslúh na vojnové počty, dvomi záložnými oddielmi predstavovanými len technickým vybavením bez personálu a dvomi technickými oddielmi (v srbštine raketno-tehnički divizion). Spomínaných osem palebných oddielov bolo rozmiestnených na týchto mierových pozíciach - 1.rd PVO Batajnica (veliteľ podplukovník Steva Djevič), 2.rd PVO Pančevo (podplukovník Rajko Mijovič), 3.rd PVO Jakovo - Pejin Breg (podplukovník Zoltan Dani), 4.rd PVO Zuce (podplukovník Jovica Draganič), 5.rd PVO Jakovo (podplukovník Miroslav Noskov), 6.rd PVO Smederevo (podplukovník Djurica Podovac), 7.rd PVO Mladenovac (podplukovník Dragan Bacetič), 8.rd PVO Obrenovac (podplukovník Milivoje Djokič). Mierové pozície dvojice technických  oddielov boli - 1.rtd PVO Sremčica (podplukovník Ranko Mrkšič), 2.rtd PVO Zuce (podplukovník Petar Dubajič). V stredu 24. marca 1999 v čase začatia prvej vlny náletov boli všetky palebné oddiely už po vykonaní manévru a v podmienkach rádiového a radarového ticha vyčkávali na povel z nadriadeného stupňa. Napriek tomu, že USA a NATO zaútočilo na každú mierovú pozíciu juhoslovanských protilietadlových raketových oddielov, počas prvej noci nebol zasiahnutý alebo stratený ani jeden oddiel, ani jedna batéria. Pre 250.rbr PVO začal konflikt v spomínaný 24. marec 1999 a povel na návrat do mierových postavení vzdalo veliteľstvo brigády 26. júna 1999. Niektoré zo zachovaných palebných oddielov sa napriek tomuto rozkazu vrátili na svoje mierové pozície až po tomto dátume. Počas priebehu konfliktu palebné oddiely 250.rbr PVO viedli 32 strelieb s celkovou spotrebou 56 protilietadlových raketových riadených striel V-601D/U (5V27D/U). Okrem tejto činnosti príslušníci 250.rbr PVO uskutočnili aj 47 strelieb prenosnými protilietadlovými raketovými kompletmi (36 strelieb kompletom 9K32M Strela-2M a 11 strelieb kompletom 9K38 Igla). Brigáda počas bojov prišla o deväť mužov. Celkové ľudské straty RViPVO počas bojov v roku 1999 boli 41 mužov, z čoho bolo 28 príslušníkov protilietadlových raketových oddielov a batérií.

Ďalšou trofejou pred dverami do Miestnosti pamäte v budove veliteľstva brigády je kus krídla zostreleného lietadla F-117A

Vôbec prvú streľbu protilietadlovým raketovým systémom S-125M Neva-M v priestore Belehradu uskutočnil 7.rd PVO z palebného postavenia Boždarevac 25. marca 1999 o 03:50 hod. ráno. Strieľala sa jedna raketová riadená strela a podľa slov bývalého veliteľa 7. palebného oddielu plukovníka v.v. Dragana Bacetiča táto riadená strela zasiahla svoj cieľ, neskoršia analýza na vyšších úrovniach jeho slová nepotvrdila a táto streľba sa nerátala ako zásah. Belehradská 250.rbr PVO disponovala v okamihu skončenia konfliktu v roku 1999 len tromi bojaschopnými protilietadlovými raketovými oddielmi. Všetky ostatné boli buď nebojaschopné alebo zničené.

Vo vnútri Miestnosti pamäte k deviatim plaketám po reorganizácii pribudli ďalšie, v súčasnosti sú tu fotografie a mená všetkých 28 príslušníkov protilietadlového raketového vojska, ktorí zahynuli v roku 1999

Doteraz neznáme skutočnosti

Všeobecne málo známym faktom, je pokus velenia 25O.rbr PVO použiť bojovo jeden z dvoch raketových systémov stredného dosahu S-75 Dvina, ktorými v tom čase disponovala Zväzová republika Juhoslávie. Po zásahu 6.rd PVO na palebnej pozícii pri obci Lipe v noci 19. apríla 1999 (01:35 hod.) a nasledovnom bombardovaní cez deň, boli bojové prostriedky systému S-125M Neva-M definitívne zničené a 6. palebný oddiel bol vyradený z činnosti, pričom stratil dvoch dôstojníkov. V stave oddielu zachovali len personál, ktorý ešte poznal obsluhu systému S-75 Dvina (ostatní dôstojníci a mužstvo boli rozptýlení po ostatných oddieloch) a zo zálohy boli doplnení o ľudí, ktorí svojho času tieto systémy obsluhovali. Komponenty systému boli 9. mája 1999 rozmiestnené na palebnej pozícii pri obci Šimanovci, kde boli ešte z čias Socialistickej Federatívnej republiky Juhoslávie vybudované betónové úkryty pre kabíny systému S-75 Dvina, kde obsluhy začali prípravu na jeho bojové použitie. Podľa slov bývalého veliteľa 250.rbr PVO generála v.v. Miroslava Lazoviča plánovali týmto systémom pôsobiť proti francúzskemu prieskumnému lietadlu Mirage-IVP, ktoré viackrát vo veľkej rýchlosti a vysokej letovej hladine prelietavalo nad Belehradom. Obsluhy systému S-75 Dvina boli na jednej pozícii pridlho, protivník ich lokalizoval a lietadlá Aliancie 13. mája 1999 o 14:35 hod. uskutočnili útok dvojicou navádzaných bômb. Bomby úplne zničili kabínu PA (anténový post navádzacieho radaru) a prehľadový radar P-12. Straty na životoch 6.rd PVO počas tohto bombardovania nemal.

Nepochybne najzaujímavejší detail mapy bojovej cesty brigády v roku 1999, ktorá je súčasťou expozície v Miestnosti pamäte. V ľavom hornom rohu je značka oddielu na pozícii Bečmen-2 s uvedením času, počas ktorého boli prostriedky oddielu na pozícii. V pravom dolnom rohu v modrom políčku lemovanom červenými trojuholníkmi je v srbskom jazyku napísané: „Dňa 20.05. o 00:11 hodine s palebnej pozície Bečmen 3.rd PVO dvomi raketami pôsobil proti cieľu: azimut 180°, diaľka 13 km. Výsledok: cieľ zničený.“

Samozrejme najviac otázok, utajovania a klamania je v každom konflikte spojených s víťazstvami a zo stratami. Vždy každá strana vyzdvihuje svoje počty zničených prostriedkov a živej sily protivníka a v maximálnej možnej miere skrýva vlastné straty. Takto to bolo vždy a ani Juhoslávia v roku 1999 nie je výnimkou, ba práve naopak. Moderná informačná doba umožňuje získať informáciu skoro okamžite, ale technologické možnosti súčasnosti umožňujú až v priam neskutočnom rozsahu s informáciou pracovať, alebo ju priam vyrábať. V spomienkovej miestnosti na veliteľstve 250.rbr PVO je na jednej z ceduliek napísané, že brigáda počas obranných bojov v roku 1999 zostrelila protivníkovi 14 lietadiel a 10 okrídlených riadených striel. Obzvlášť v prípade pilotovaných lietadiel sú tieto údaje diskutabilné z dôvodu absencie materiálnych dôkazov. Zo strany druhej si treba uvedomiť, že tieto tvrdenia nevychádzajú z pocitov nejakých hlupákov, alebo neznalých ľudí, ale ide o odbornú analýzu parametrov a priebehu strelieb, na ktorej pracovali špecialisti a odborníci a jej korelovanie s množstvom ďalších informácií, vrátane spravodajských. V súčasnosti, 21 rokov po konflikte, aj naďalej zostávajú jedinými zostrelenými pilotovanými lietadlami, ku ktorými jestvuje známy materiálny dôkaz vraky strojov F-117A (AF 82-0806, pilot pplk. Dale Zelko, zostrelený 27. marca 1999 obsluhami 3.rd PVO) a F-16CG (AF 88-0550, pilot pplk. David Goldfein, zostrelený 2. mája 1999 obsluhami 3.rd PVO). Dielce a kúsky z tejto dvojice lietadiel sú vystavené vo viacerých srbských múzeách a expozíciach. Napriek tomu, nie je vylúčené, že v budúcnosti tu nie je miesto pre nové a podrobnejšie poznatky o udalostiach na obidvoch stranách konfliktu.

Plochá dýza motoru lietadla F-117A v garáži bývalého veliteľa 3.rd PVO plukovníka v.v. Zoltána Daniho

3. oddiel píše históriu

Obidve pilotované lietadlá, ktorých ostatky padli na územie vtedajšej Zväzovej republiky Juhoslávie sú trofejami 3.rd PVO. Vojnová cesta 3. protilietadlového raketového oddielu sa začala podobne ako v prípade celej 250.rbr PVO, ale aj množstva iných juhoslovanských protilietadlových jednotiek ešte v roku 1998, kedy Juhoslávia seriózne očakávala letecký útok zo strany USA a NATO po prvý raz. V tomto období plnom pnutí a napätia sa všetky jednotky intenzívne pripravovali na možnosť leteckého útoku protivníka. Napríklad 3.rd PVO, ktorému velil pplk. Zoltan Dani a jeho zástupca pplk. Djordje Aničić, sa taktiež intenzívne pripravoval na možnosť konfliktu. Napríklad celý február 1999 mali obsluhy navádzacieho a prehľadového radaru oddielu k dispozícii analógový simulátor 5G98 Akkord-75/125, na ktorom cvičili prakticky každý deň. Každý príslušník obsluhy vedel, že technologická aj početná prevaha je na strane USA a NATO, ale príslušníci oddielu boli excelentne vycvičený, mali motiváciu a vedeli, že sa pripravujú na obranu svojej domoviny. Vojnová cesta 3.rd PVO začala 24. marca 1999, kedy sa bojové prostriedky oddielu a príslušný personál premiestnili na palebné postavenie pri obci Šimanovci. Na tejto pozícii, dobre zamaskovaný a s dodržaním rádiového a radarového ticha, čakali na povel z nadriadeného stupňa.

Štvornásobné odpaľovacie zariadenia 5P73 systému S-125M Neva-M zo štvoricou raketových riadených striel V-601D (5V27D) na pozícii v Jakovo

V bojovej pripravenosti boli všetky rádiotechnické prostriedky oddielu vrátane systému napájania a dvojica odpaľovacích zariadení, každé s dvojicou protilietadlových raketových riadených striel V-601D (5V27D). Po prvý raz bol oddiel a jeho príslušníci prevedení do pohotovosti č.1 vo štvrtok 25. marca 1999 pred polnocou, reálna činnosť sa nakoniec v túto noc neviedla. Po druhý raz je 3.rd PVO prevedený do pohotovosti č.1 v sobotu 27. marca 1999 niečo po ôsmej hodine večer. Približne o pol deviatej ukazuje monitor prehľadového radaru P-18, ktorý pracuje v metrovom pásme vĺn, okolo oddielu len štyri vzdušné ciele na rozličných azimutoch. Niekoľko minút nato sa jeden cieľ priblížil k priestoru účinnej pôsobnosti oddielu, ale do priestoru nevletel. Približne o 20:41 hod. bol ďalší vzdušný cieľ letiaci rýchlosťou 200 m/s zachytený na azimute 195° a vo vzdialenosti 23 km. Lietadlo smeruje na sever-sever-západ a vletelo do priestoru účinnej pôsobnosti 3.rd PVO. Pri polohe cieľa na azimute 200° - 205° a vzdialenosti 17 km dôstojník navedenia uskutočnil neúspešný pokus odovzdania cieľa do sledovania, činnosť bola prerušená. Druhý neúspešný pokus odovzdania cieľa do sledovania uskutočnil dôstojník navedenia, keď bol vzdušný cieľ na azimute 220° a vo vzdialenosti 15 km. Nakoniec, keď sa vzdušný cieľ nachádzal na azimute 230° a na diaľke 14 km, podarilo sa dôstojníkovi navedenia pri treťom pokuse odovzdať cieľ na sledovanie. Prakticky okamžite, vzdušný cieľ je na azimute 240°, diaľke 12 km, kurzovom parametre 10 km, letovej hladine 6 km, dôstojník navedenia kapitán I. triedy Senad Muminovič stláča tlačidlo PUSK a v päťsekundovom intervale štartuje  v smere na cieľ dvojica riadených striel.

V múzeu juhoslovanského letectva v Surčine je vystavený prekryt kabíny lietadla F-117A

Katapultovacie sedadlo pilota F-117A, jeho prilba, systém sledovania a ožarovania pozemných cieľov

Pilot ostreľovaného lietadla vizuálne zaregistroval štart riadených striel a začína uskutočňovať protiraketový manéver, ľavou zátačkou naberá výšku. Prvá vystrelená riadená strela je zachytená navádzacím radarom a metódou TT (tri točki = tri body) je navádzaná k vzdušnému cieľu. Druhá vystrelená riadená strela zachytená nebola, preletela v neriadenom režime po balistickej trajektórii a padla na zem. Nakoniec o 20:42 hod. prvá raketová riadená strela V-601D (5V27D) kontaktuje vzdušný cieľ na azimute 270°, diaľke 12 km, kurzovom parametre 10 km a letovej hladine skoro 8 km. V okamihu, kedy sa riadená strela priblíži k cieľu natoľko, že je v pracovnej vzdialenosti rádiového zapaľovača, tento aktivuje bojovú časť riadenej strely. Následky výbuchu bojovej časti riadenej strely V-601D sú pre lietadlo F-117A fatálne, odtrhne mu ľavé krídlo a smrteľne poškodený stroj začína vo vzduchu rotovať. Pilot  lietadla podplukovník Dale Zelko sa katapultuje a trosky lietadla padajú do oráčiny v chotári obce Buďjanovci. Bojovej smene, ktorá v túto noc písala stránky histórie protivzdušnej obrany, velil podplukovník Zoltan Dani, pomocník veliteľa bojovej smeny bol podplukovník Djordje Aničić, v kabíne bol aj pôvodne určený pomocník veliteľa bojovej smeny major Boris Stoimenov, dôstojník navedenia kapitán I. triedy Senad Muminovič, operátor ručného sledovania F1 seržant I. triedy Dejan Tiosavljevič, operátor ručného sledovania F2 štábny seržant I. triedy Dragan Matić, veliteľ batérie podporučík Darko Nikolić. Na palebnej pozícii na ostatných prostriedkoch oddielu pracovali - štábny seržant I. triedy Djordje Maletić a vojak na systéme napájania energiou, seržant I. triedy Vladimir Ljubenković a vojak na prehľadovom radare P-18, ppor. Miodrag Stojanović a vojak na spojovacom uzle, seržant Igor Radivojević a práporčík Radislav Jovič na imitátore radarového vyžarovania. Až 30 minút po celej operácii dostávajú z nadriadeného miesta povel na zmenu palebnej pozície. Oddiel sa sťahuje na pozíciu Prhovo-1. Po týchto dvoch palebných pozíciach na každej nasledujúcej pozícii používajú taktiež len dve odpaľovacie zariadenia, ale každé je nabité štyrmi protilietadlovými raketovými riadenými strelami. Veľmi dôležitým faktorom počas konfliktu, ktorý pomáhal zachovať vysokú životaschopnosť oddielu, bol manéver a maskovanie (vrátane radarového). Pre radarové maskovanie sa používal v Juhoslávii vyvinutý a vyrábaný imitátor radarového vyžarovania MD-04 a kútové odrážače.

V Surčine je vystavená aj kýlová plocha a prekryt kabíny zostreleného lietadla F-16CG

Konkrétne 3.rd PVO, ktorý vykonal najviac manévrov spomedzi všetkých palebných oddielov 250.rbr PVO počas konfliktu, zmenil svoju pozíciu celkovo 22 krát. Na svoju mierovú pozíciu sa technika a personál oddielu vrátili 4. júla 1999. Prostriedky 3.rd PVO boli ostreľované protirádiolokačnými raketovými riadenými strelami AGM-88 HARM celkovo v 23 prípadoch, bez zasiahnutia. Dva razy boli bombardovaný, taktiež bez zásahu. Oddiel počas konfliktu nestratil ani jedného muža.

Jedným z tajomstiev vysokej životaschopnosti juhoslovanských raketových systémov protivzdušnej obrany boli aj imitátory radarového vyžarovania. Na fotografii je domáci typ MD-04

Počas leteckých náletov lietadiel USA a NATO uskutočnil 3.rd PVO sedem strelieb protilietadlovým raketovým systémom S-125M Neva-M s celkovou spotrebou 13 raketových riadených striel V-601D/U (5V27D/U), tri streľby s prenosným protilietadlovým raketovým kompletom 9K32M Strela-2M a jednu streľbu s urýchlene vyvinutým improvizovaným pasívnym protilietadlovým raketovým systémom RL-4M Pračka (Prak). Podľa spomienok dôstojníkov palebného oddielu vzdušný cieľ zasiahli v piatich prípadoch, z ktorých tri zásahy im veliteľstvo brigády na konci konfliktu priznalo ako zostrely.

V múzeu v Surčine je vystavená aj najväčšia hrozba pre rakeťákov – riadená strela AGM-88 HARM

Najväčšia záhada

Pre dva zostrely 3.rd PVO z troch priznaných existujú materiálne dôkazy, ale pre tretí deklarovaný zostrel oddiel ani brigáda materiálnymi dôkazmi nedisponuje. Tento, asi najväčším množstvom otáznikov zahalený vzdušný boj modernej doby, mal svoje miesto 20. mája 1999 niekoľko minút po polnoci na palebnej pozícii Bečmen-2. V kabínach a na palebnej pozícii pracovala bojová smena 3.rd PVO pod velením podplukovníka Djordje Aničića v zostave poručík Tiosav Janković (dôstojník navedenia), práporčík Dejan Tiosavljević (operátor ručného sledovania F1), práporčík Dragan Matić (operátor ručného sledovania F2), poručík Miograd Stojanović, major Milorad Roksandić, Djordje Maletić, práporčík Vladimír Ljubenković (operátor prehľadového radaru P-18), Pavlović, Vladimir Radovanović, Djordjević a Zeljko Jačić (operátor imitátora radarového vyžarovania). Po polnoci o 00:11 hod. táto bojová smena uskutočnila streľbu dvojicou raketových riadených striel V-601D (5V27D) pomenovaných Taňja a Ivana (zvyk pomenovávať riadené strely ženskými menami začali realizovať po prvom zostrele) proti vzdušnému cieľu letiacemu letovou rýchlosťou 200 m/s na azimute 180°, diaľke 16 km, s kurzovým parametrom 4,5 km a na letovej hladine 7 km. Obidve raketové riadené strely zasiahli tento vzdušný cieľ vo vzdialenosti 13 km nad obcou Obrenovac. Cieľ po zásahu uskutočnil manéver doľava, preletel nad obcou Deč, pokračoval v lete ďalej v smere diaľnice Belehrad-Zagreb a nakoniec o 00:23 hod. sa zrútil v oblasti Spačvanského lesa (Spačvanske šume) neďaleko mesta Županja na území Chorvátska, asi 15 km za srbsko-chorvátskou štátnou hranicou. Tieto údaje už pochádzajú zo spravodajských a iných zdrojov, keďže bojová smena 3.rd PVO prakticky okamžite po kontakte riadených striel s cieľom zhodila vysoké napätie z navádzacieho radaru. Keďže po tejto udalosti nastal vo vzduchu pomerne intenzívny pohyb a rušno, príslušníci oddielu mali čo robiť a s prestávkami viedli bojovú činnosť až do 01:30 hodiny. Jednu minútu po historickej streľbe proti inému vzdušnému cieľu viedol o 00:13 hod. streľbu aj pasívny protilietadlový raketový systém RL-4M Pračka, ktorý bol privelený k 3.rd PVO len deň predtým (strelec Cvija Stančević). V tú noc spomedzi ešte zachovaných protilietadlových raketových systémov S-125M Neva-M viedol 3.rd PVO streľbu ako jediný. Až neskôr sa objavili informácie pochádzajúce od spravodajských a iných zdrojov, že tento zostrelený cieľ mal byť bombardér B-2A Spirit. Tieto zdroje taktiež uvádzali, že do priestoru kam mal bombardér padnúť prišlo veľké množstvo kamiónov z Bosny a celý priestor bol najmenej počas nasledujúcich dvoch mesiacov blokovaný a hermeticky uzavretý.

Bombardéry B-2A so zníženou zachytiteľnosťou mali svoju bojovú premiéru práve počas leteckých útokov USA a NATO proti Zväzovej republike Juhoslávie v roku 1999 (Operation Noble Anvil, Operation Allied Force). Z leteckej základne Whiteman AFB bolo odštartovaných celkovo 49 bojových misií s bombardérmi B-2A Spirit Block 30, z čoho bolo 45 odbombardovaných. Misie sa v niekoľkých prípadoch uskutočnili s dvomi lietadlami, ale v prípade podstatnej častí misií letel jeden stroj. Trvanie jednej operačnej misie bolo v priemere 28 - 32 hodín. V súvislosti s tvrdeniami bývalých juhoslovanských a srbských dôstojníkov je veľmi zaujímavou skutočnosťou, že 509. bombardovacie krídlo Vzdušných síl Spojených štátov amerických (509th BW), ktoré je jediným prevádzkovateľom bombardovacích lietadiel B-2A, letelo svoju poslednú bojovú misiu v prospech podpory operácie OAN/OAF dňa 21. mája 1999. Tento deň bol 59. dňom konfliktu, ktorý mal oficiálne trvanie 78 dní.

Žeby ďalšia záhadná a provokatívna téma pre leteckých a vojenských historikov ?

Miroslav Gyűrösi

Foto autor

Z palebnej pozície pri obci Šimanovci štartovali riadené strely proti lietadlu F-117A večer 27. marca 1999. Tu bol zničený 13. mája 1999 jediný funkčný juhoslovanský systém S-75 Dvina.

článok bol prvý krát publikovaný v časopise L+K 04 / 2010

súvisiace články : 

Srbsko slávnostne prebralo nové lietadlá MiG-29 

Dar Ruskej federácie - prvé dva MiGy-29 dorazili včera do Batajnice

photos - M. Gyűrösi
photos - M. Gyűrösi
Pamätník deviatim príslušníkom 250.rbr PVO pred budovou veliteľstva brigády v mestskej časti Belehradu Banjica Pred dverami do Miestnosti pamäte v budove veliteľstva brigády je ako trofej vystavené krídlo zostreleného F-16CG. Za ním je kus motora protirádiolokačnej raketovej riadenej strely AGM-88 HARM. Ďalšou trofejou pred dverami do Miestnosti pamäte v budove veliteľstva brigády je kus krídla zostreleného lietadla F-117A Vo vnútri Miestnosti pamäte k deviatim plaketám po reorganizácii pribudli ďalšie, v súčasnosti sú tu fotografie a mená všetkých 28 príslušníkov protilietadlového raketového vojska, ktorí zahynuli v roku 1999
Časť krídla a ďalšie dielce okrídlenej riadenej strely vystavené v Miestnosti pamäte. Okrídlenú riadenú strelu zostreli prenosným protilietadlovým raketovým systémom 27. marca 1999 pri obci Ogar.  Nepochybne najzaujímavejší detail mapy bojovej cesty brigády v roku 1999, ktorá je súčasťou expozície v Miestnosti pamäte Plochá dýza motoru lietadla F-117A v garáži bývalého veliteľa 3.rd PVO plukovníka v.v. Zoltána Daniho Technika bývalého 3.rd PVO je v súčasnosti na pozícii v Jakovo. V súčasnosti je organizačne zaradená do zostavy 2.rd PVO / 250.rbr PVO Vojsk Srbska.
Na bočných dverách kabíny UNK-M bývalého 3.rd PVO sú namaľované symboly troch priznaných zostrelov z roku 1999 Štvornásobné odpaľovacie zariadenia 5P73 systému S-125M Neva-M zo štvoricou raketových riadených striel V-601D (5V27D) na pozícii v Jakovo Pamätník pri obci Lipe, kde bol 19. apríla 1999 zničený 6.rd PVO. Počas tohto útoku zahynuli kapitán I. triedy Robert Lajčák a podplukovník Blagoje Radić. Jedným z tajomstiev vysokej životaschopnosti juhoslovanských raketových systémov protivzdušnej obrany boli aj imitátory radarového vyžarovania. Na fotografii je domáci typ MD-04.
V múzeu juhoslovanského letectva v Surčine je vystavený prekryt kabíny lietadla F-117A Katapultovacie sedadlo pilota F-117A, jeho prilba, systém sledovania a ožarovania pozemných cieľov letového stupňa druhej riadenej strely 5V27D zo sériovým číslom NŽ7433, ktorá štartovala proti F-117A večer 27 marca 1999 V Surčine je vystavená aj kýlová plocha a prekryt kabíny zostreleného lietadla F-16CG
Rotačný šesťhlavňový kanón M61A1 kalibru 20 mm zostreleného lietadla F-16CG v múzeu v Surčine V múzeu v Surčine je vystavená aj najväčšia hrozba pre rakeťákov – riadená strela AGM-88 HARM


comments powered by Disqus