Pristátie

F. Biskupič - 2.10.2016
 

„Nebojte sa ! Doteraz sa každé lietadlo vrátilo na zem.“

výrok na grafiti

Na ten let som sa vôbec netešil. Nemyslel som si nikdy, že sa mi to stane, že mne bývalému aeroklubákovi sa nebude chcieť nasadnúť do lietadla. Ale čo už teraz, doba sa mení. Stalo sa.

Letel som do Nice. Všetci leteli na dovolenku, len ja do práce a ešte do akej! Trpko som ľutoval, že som sa neučil lepšie a nesedel teraz vpredu, ale tiesnil sa v kabíne low costu a snažil sa nemyslieť na to, čo ma čaká po vystúpení. Veľmi som dúfal, že nestretnem niekoho známeho, ktorý ma bude presviedčať „však Nice v lete je super destinácia, mal by si to brať pozitívne“ a podobné kydy. V duchu som sa obával, že to už naozaj nevydržím a dotyčnému jasne vysvetlím, čo si o jeho pozitívnom pohľade myslím .. „a neser ma už !!!!!“

Sedel som v uličke, ešte ani to okno sa mi neušlo. Vedľa sedel otec s malým asi 5 až 7 ročným synom. Ten sedel pri okne a všetko komentoval. „Nakladajú batožinu, jeden sa tam ulieva, niekoho priviezli, žeby pilotov?“ Atď. „No teda pekne, to teda nevyzerá, žeby som sa aspoň trochu vyspal, keď už teda musím letieť.“

Chlapec mal totiž hlas ako herec. Naozaj, mal som s tým svoje skúsenosti . Robil som drobné opravy známemu hercovi. Ten keď šepkal, tak sa ľudia v okolí sťažovali na hluk. Chlapec mal podobnú intenzitu hlasu. Sedel som pomerne vpredu a stavil by som sa, že niektoré jeho poznámky počuli aj piloti v kabíne. Zároveň mal v hlase niečo nástojčivé, čo vás nútilo počuvať a reagovať. Keď začal komentovať dianie okolo lietadla, viacerí cestujúci začali pozerať von. „Čože sa to tam vlastne deje?“

Nevyzeralo to nejak dobre, ale nakoniec to nebolo až také zlé. Po štarte chlapca výhľad  tak zaujal, že po nejakých drobných poznámkach ako: „Tam je naša ulica, alebo žeby nie? Vlastne to už by mohlo byť iné mesto“, stíchol a ja som si mohol aspoň trochu podriemať. Let bol úplne v poriadku, nič mimoriadne. Len keď lietadlo klesalo na pristátie, letušky začali behať okolo slečny, sediacej o jednu radu predo mnou, na druhej strane chodby.

Nosili jej vodu aj nejaké lieky a posadili ju na stredné sedadlo. Slečna sedala vzpriamená s vystretými rukami na operadlách a tak celá napätá tam očakávala, či lietadlo naozaj pristane, alebo sa zrúti, ako sa to deje vo filmoch. Aj keď teda občas aj naozaj. Nezažil som ešte podobné divadlo, tak som to bral ako drobné oživenie nudného letu. Lietadlo v poriadku pristane, slečna sa ukľudní a možno ešte jeden dva lety a aj lietanie si obľúbí. Zaujímavé, pohľad na niekoho, kto je ešte vo väčších problémoch ako ja, mi celkom dobre zlepšil náladu. Nuž čo, my Slováci sme asi takí. Či? Nakoniec na rozdiel odo mňa to slečna už horšie mať nebude. To len pre mňa začne ta pravá sranda po pristátí, keď už bude ona v pohode na pláži.

Lietadlo pomaly klesalo a z letmých pohľadov von som si všimol, že je krásne počasie, viditeľnosť bola snáď až do Paríža, musela prejsť studená fronta. Pevninu som nevidel, len modrú oblohu a more, obrázok to bol krajší ako na pohľadnici.  Pilot naklonil lietadlo, aby urobil drobné zmeny kurzu, alebo nám len chcel ukázať aký je krásny výhľad. Pevninu sme však stále nevideli. Namáhavo som dedukoval, že ideme asi pristávať smerom z mora.

No a vtedy sa náš malý komentátor prebral. Najskôr sa prilepil na okno, ako keby chcel tadiaľ vystúpiť, a potom na celé lietadlo zahlásil. „ Nedoletíme! Sme príliš nízko, sme ďaleko nad morom a zem nie je vôbec vidieť!! Nedoletíme! Spadneme do mora! Neletel som prvý krát, ale priznám sa, že som ako každý, kto bol v dosahu hlasu tohto malého agenta provokatéra okamžite pozrel von z okna, aby som zistil, čo sa to vlastne deje. Otec sa pokúšal potomka zaraziť, ale bolo to ešte horšie. „Čo tu klameš, že je to v poriadku, pozri sa von! Doletieť z tejto výšky nemôžeme!.“ More bolo naozaj akosi blízko, ale bolo to asi tou výbornou dohľadnosťou, celkom sa mi nechce veriť, že by sa pilot spustil nižšie. Presvedčený, že je všetko v poriadku a doletíme, veď aj motory spoľahlivo vrčali, takže by sme sa mohli na letisko aj doplaziť letom tesne nad hladinou, som sa ako väčšina ostatných upokojil.

Ale jedna teda určite nie. Slečne navreli na rukách všetky svaly, ako kŕčovito zvierala operadlo. Videl som ju len zboku, ale všimol som si, ako jej po líci steká pramienok potu a na spánku naviera žila. Každý ďalší komentár chlapca, ktorý samozrejme ďalej pokračoval, na ňu pôsobili ako výstrel z pušky, mykla sa akoby dostala zásah, ešte pevnejšie zovrela operadlo a žilka na spánku začala pulzovať ako divá. Chlapec sa však nevzdával „a tie motory tiež nejako divne znejú, asi majú poruchu, však preto sme vlastne tak nízko, to som teda zvedavý, či po nás pošlú nejakú loď, keď sa budeme topiť.“ Slečna sa začala triasť, a to už nevydržala ani letuška usadená oproti na provizornej sedačke. Odopla sa a vyštartovala k nej, čím pravdepodobne porušila asi dvadsať predpisov a šesť nariadení, prisadla si a pevne ju chytila za ruku. Chlapec však neustále pokračoval a zničený otec, vidiaci, že jeho upozornenia majú opačný účinok a len zvyšujú hlasitosť komentárov, rezignoval a len ticho sedel so sklonenou hlavou.

No a v tom sme pristáli, doteraz som zem nevidel a naraz sme boli na dráhe. Pilot pristál krásne, úplne super, kolesá sa dotkli dráhy jemnúčko, žiadny náraz nič, len sme zrazu boli na zemi  a rolovali po dráhe. Chlapec asi na päť sekúnd zmĺkol a potom hlasom leteckého inšpektora Quantasu s dvadsaťročnou praxou prehlásil „Pekne pristál! Dobrý pilot.“

Fero Biskupič



comments powered by Disqus