V Uljanovsku sme sa školili na diaľkový IL-62M

Gonzo - 1.9.2021
 

V roku 1982 sa u ČSA výrazne prejavoval nedostatok paliva. Mimo iných opatrení dospelo vedenie (generálske) podniku aj k tomu, že k preškolovaniu posádok by sa malo využívať stredisko RVHP (Rada Vzájomnej Hospodárskej Pomoci) v Uljanovsku, ktoré sa v tej dobe dobudovávalo aj z peňazí z Československa. Toto zariadenie bolo zvláštne tým, že malo byť vybudované z prostriedkov všetkých členov RVHP a nimi aj využívané k najmodernejšiemu výcviku na svete. Ďalšia zvláštnosť bola, že v skutočnosti najväčšia dotácia bola z ČSSR, väčšia ako zo všetkých ostatných štátov RVHP dohromady, včetne Rusákov. No a pretože Rusi tvrdili, že škola vyznamenaná radom Lenina je najlepšia na svete a konečne kompletne dobudovaná, tak nás tam na jar 1983 vyslali na preškolenie na IL-62. Podmienkou ČSA ale bolo, že preškolenie bude na IL-62M a že sa tam odlieta kompletne simulátor, aj výcvik na lietadle. Naši si od toho sľubovali ušetrenie množstva paliva, pretože až doposiaľ, aj keď na preškolenie do Uljanovska niekoho poslali, tak len na pozemnú časť. Rusi to samozrejme zmluvne potvrdili, tak už potom nič nebránilo tomu, aby začiatkom marca 1983 začal jeden z mojich najväčších zážitkov v letectve.

Do Uljanovska sme leteli cez Moskvu a už tam to začalo. Bývali sme v ubytovni našej ambasády, kým sa podarilo vybaviť nám letenky z Moskvy do Uljanovska. Ako keby stále nejaká vyššia moc pracovala na našom spomaľovaní cesty do školy. Po prílete do Uljanovska sme boli šokovaní vyše metrovou vrstvou snehu. Školský areál bol mimo centra a prvú sme uvideli 14 podlažnú veľkú budovu, ktorú nám predstavili, ako že tu budeme bývať a že to je školský hotel „DRUŽBA“. Na prízemí to malo obrovskú vstupnú halu a impozantnú recepciu hotelového typu. My sme boli ubytovaní vo VIP časti, t.j. na 11 podlaží. Až neskôr sme zistili, že zbývajúca časť budovy nie je dokončená. Neviem, prečo dokončili len jedenáste podlažie, asi preto, že na dvanástom bolo pracovisko inžiniera cez miestny rozhlas a my sme si potom našli v izbách pod podlahovou krytinou aktívne šachtičky s odpočúvaním. Tiež to bolo vo všetkých zásuvkách a vypínačoch. Prvý týždeň sme školu nemali, pretože sme sa zúčastňovali televíznych natáčaní pri príležitosti otvorenia hotela Družba, potom zase natáčali zahájenie meždunarodnovo obučenia. Ďalší deň bolo zase natáčanie o zahájení práce hotelovej vývarovne pre zahraničných študentov, potom sme boli (samozrejme za prítomnosti televízie) v školskom múzeu, kde sme sa dozvedeli, čo všetko vynašli Rusi (úplne všetko) a čo by ešte boli vynašli, keby im v tom neprekážali kapitalisti.

hotel Družba

A začali sme si žiť ako prasatá v žite. Len nám nešlo do hlavy, kde že sú tí ďalší študenti, pretože v celej obrovskej budove bývalo len nás osem a ešte asi 20 členná skupina Rusov z Magadanu, ktorí sa mali preškolovať z IL-18 na Tu-154. V jedálni tiež nikto iný nebol a v tom hoteli to vyzeralo úplne pusto. Školenie malo začať až o týždeň, tak sme sa bavili tým, že sme denne precvakávali prívody k mikrofónom, ale oni to tam vždy trpezlivo dali znova a keď sme protestovali u vedenia školy, že nás chcú odpočúvať v súkromí, tak nám tvrdili, že to sú najmodernejšie tepelné senzory pre reguláciu teploty v miestnosti. Tiež sme reklamovali funkčnosť kúpeľne, pretože v bidete netiekla voda a prišli sme na to, že nie je ani zapojená. Miestni údržbári sa nás snažili presvedčiť, že to je v poriadku, že „ eto toľko dľa ženščin a vam eto nenada“. Na všetko bol dobrý pohľad len zďaleka, zblízka to už bolo horšie. A to sme ešte netušili, čo za prekvapenie nás čaká, keď sa roztopí sneh. Ale ešte predtým sme zažili iný šok. Pri zoznamovaní s programom preškolenia sme zistili, že tam sú desiatky hodín politickej výchovy a telocviku. Samozrejme sme sa bránili a došlo to až tak ďaleko, že sme chceli odísť domov. Vtedy prišiel ďalší šok, pretože oni nám hneď po príchode odobrali pasy na registráciu a potom nám ich už nechceli vydať (boli sme asi ako tie prostitútky predané do zahraničnej služby – tiež im odoberú doklady). V tej dobe nám zamedzili aj telefonovanie, nedalo sa dovolať ani do Moskvy na ambasádu, a už vôbec nie do Prahy. Údajne došlo k dlhodobej poruche. Pohrozili sme im, že budeme ignorovať školenie do tej doby, až sa to vyrieši s Prahou, to zabralo a politiku s telocvikom nám odpustili. Naraz aj telefóny začali fungovať. Pozdejšie sme zistili, že sa tam školí veľké množstvo študentov z rôznych Aeroflotov, oni to volali „Upravlenia Aeroflota“ a tí boli ubytovaní aj stravovaní v starej časti školy, asi to pamätalo ešte revolúciu, takže my sme boli aj s tými z Magadanu úplne izolovaní. Keď sme začali chodiť do školy, prišli ďalšie prekvapenia. Trvali na tom, že do školy sme museli chodiť v uniformách, učitelia sa volali „prepodavateli“ a výuka šla asi tak, že z hodiny 45 min. rýchlo diktovali ruský text (žiadna literatúr, ani pomôcky neexistovali) a potom 10 min. ešte rýchlejšie drmolil, akože vysvetlenie. Prepodavatelia vedeli prednášanú látku dokonale zpamäti a prednášali presne to, čo predtým nadiktovali. Ja som to pre seba vyriešil tak, že som písal latinkou ruský text foneticky a po pár dňoch som si zvykol tak, že som to úplne stíhal a tak som mal nakoniec ako jediný kompletné poznámky. Ostatní skúšali písať azbukou, niektorí zase prekladali do češtiny, ale nikto to nestíhal. Skúšali nás z toho ako malých chlapcov každú hodinu a pri tabuli. Motor D-30KU prednášala baba motorárka zakomplexovaná až nad hlavu, ale tam ju uznávali, pretože ju volávali aj na letisko ku zoriaďovaniu motorov. Odučila nás ešte aj tepelný výpočet motora a samozrejme nadiktovala aj celú stránku výhod oproti „kapitalističeskim dvigateľom“. Najradšej sme mali kupodivu predmet aerodynamika, pretože to nám prednášal mladý kandidát vied, ktorý zrejme aj celkove vedel o čo šlo. Pri niektorých pasážach sa omluvil, že to musí odprednášať tak, ako to má nariadené. Napríklad, keď medzi výhodami koncepcie Il-62 hovoril o výhode tzv. „zapilu“ na krídle a mimo iné uvádzal aj zväčšenie plochy krídla. Na konci každej hodiny aerodynamiky nám čítal z veľkej knihy rozbory havárií Aeroflotu spôsobené nedisciplinovanosťou posádok.

To boli príhody k neuvereniu. Napr. keď po mnohých hodinách letu IL-62 na ďaleký východ lietadlo nereagovalo na pokyny riadenia letov, tak ho prinútili k pristániu na vojenské letisko a posádka nebola schopná po svojich vystúpiť z lietadla, lebo boli tak opití. Alebo, keď nákladná IL-76 dostala pokyn pri zmene vetra pred vzletom prerolovať na druhú stranu VPD, tak najprv niekoľkokrát odmietli a potom ich to tak rozčúlilo, že ju prerolovali takou rýchlosťou, že to potom neubrzdili a na druhej strane vybehli mimo dráhu rýchlosťou viac ako 100 km / hod. Takýchto príhod sme si vypočuli desiatky aj s dátumami a závermi vyšetrovacej komisie. Ostatné predmety učili poväčšine frontoví veteráni, napr. navigáciu nás učil pán, ktorý sa zúčastnil bombardovania Berlína ako vedúci šturman grupy bombardérov, (myslím, že to bol nejaký Petljakov) a zvláštne bolo to, že to boli lietadlá dlhého doletu vybavené dieselovými motormi. Učil nás aj matematický výpočet „korobki“ t.j. letu po okruhu. Najväčšia prdel však bola s prepodavateľom rádionavigácie. Tiež to bol frontový veterán, vážil asi 150 kg a bol až k poľutovaniu dýchavičný. Veľmi obdivoval moderné navigačné zariadenia, ale nič o nich nevedel, len to čo sa dočítal v novinách a keď sme mu doniesli na záver knihu „Letecká navigace“ od Kevického a Přibyla, tak sa mohol aj posrať. Nás učil napríklad Omegu, o tej vedel asi z nejakých reklamných materiálov, takže sa omedzil na výklad asi toho typu, že keď stalinskí sokoli chceli naposledy letieť na južný pól, tak im kurvy kapitalisti naschvál vypínali pozemné stanice a oni mali potom ťažkosti. Keď sa vonku oteplilo, mal veľké dýchacie ťažkosti a tak neraz hodina vypadala tak, že prišiel do „klasa“ ťažko dopadol na stoličku a zahlásil : „dúúúúšno segodnja“ a nahlas funel pri zapisovaní do triednice.

Nás už v Prahe upozornili kolegovia, ktorí absolvovali teoretické preškolenie v Uljanovsku, aby sme si všimli hlavne keď bude prednášať poslednú kapitolu Omegy. To že sa nedá zabudnúť. A mali pravdu. Na konci jednej hodiny nadiktoval nadpis: „Vykľjučenie systemi Oméééha“ a zahlásil pereryv. Po prestávke pokračoval: „Systéma Oméééha vykľjučajetsja nažatim ryčaga v položenie ÓFF a éto značit po anglijskomu výkľjučeno. Na étom my okončáli systému Oméééha továrišči.“ Tým skončil. Zrejme Omegu nikdy predtým v skutočnosti nevidel, pretože keď škola mala dostať z Moskvy lietadlo na náš výcvik, tak sa hrozne tešil na to, že tam bude Omega. Škola v Uljanovsku totiž nemala emku, a náš výcvik bol zmluvne dojednaný na IL-62M. Takže s tým mali hrozné ťažkosti, nakoniec vybavili, že dostali vyradenú emku od Aeroflotu z Moskvy na ktorej tam vozili VIP, asi od nejakej vládnej letky, alebo čo. To bol salón a ten dobrák predpokladal, že to bude mať Omegu, tak sa na to hrozne tešil. Keď to éro prišlo, tak bola veľká sláva, zo školy na letisko šlo niekoľko autobusov so zamestnancami, ktorí si chceli pozrieť „salón dľa predstavitelej“ a my ôsmi študenti z Československa sme uzatvárali stávky, či „elektronik“ bude čakať na schody, alebo tam za Omegou vylezie po rebríku. (tam boli schody len na civilnom nádraží). Vyliezol po rebríku ako jeden z prvých, a za okamžik sa objavil znova vo dverách a silným, ale veľmi smutným hlasom zahlásil : „Omééééhy net!!!!! Snjááli jejo...... Moskviči.“ Vtedy mi ho bolo naozaj ľúto. Lietadlo síce bolo salón, ale už dávno. Do Uljanovska to priletelo a bolo v tom šesť radov prepychových kresiel a zbytok trupu bol vybrakovaný. Ešteže tam bol zachovaný bufet. My sme mali neskávu a keď sme to povedali našemu inštruktorovi tak zariadil, že nám tam vozili vodu a keksy od Aeroflotu. Keď sme dokončili po všelijakých peripetiách konečne teóriu a blížil sa čas výcviku na simulátore, tak vysvitlo že v Uljanovsku žiadny schopný na emku nemajú a tak nás pripravovali k odoslaniu do Moskvy.

Naraz sa začali s nami veľmi kamarátiť naši prepodavatelia a všelijakí funkcionári školy. Každý chcel diktovať zoznam vecí, ktoré by potrebovali priviezť z Moskvy. Vtedy vysvitol pre mňa šokujúci fakt : oni nemohli voľne cestovať ani po svojej krajine, len za odmenu dostávali tzv. „puťovku“ a potom sa moholi ubytovať aj v hoteli. Inak to nebolo legálne a museli by ísť vlakom, ale to sa nedalo za jeden deň a bolo to pri ich dobrom zamestnaní veľké riziko nocovať v Moskve načierno.Alebo by museli mať v Moskve príbuzných, ktorí by ich ubytovali. So začiatkom teoretickej výuky nastala pre nás aj ďalšia zmena. Ohlásili nám, že sa budeme stravovať s ostatnými študentami v spoločnej jedálni. Teda žiadna reštaurácia VIP s obsluhou, perfektným stolovaním a možnosťou výberu z viacerých jedál. To bolo len zo začiatku, pokiaľ trvali televízne natáčania a prezentácia zahájenia medzinárodného výcvikového centra RVHP. Potom sme už aj napriek naším protestom museli dlabať s domácimi a aj domácu stravu. Najčastejšie to boli polodusené kuratá (my sme ich volali pridusené vrany) s ryžou a všelijaké spôsoby mletého mäsa ( rublennyje bifšteksi). No moc to nešlo. Takže sme vyrazili do mesta a mysleli sme, že sa zásobíme sami. Ale to bol tiež omyl. Po pár dňoch nás informovali, že keď my si kúpime v obchode napr. maslo, tak tým oberieme pracujúcich a ich deti o potraviny. Je to neuveriteľné, ale tam bol ešte v roku 1983 veľmi rafinovaný prídelový systém. Každý pracujúci chodil makať cez dovolenku, alebo z práce na kolchoz a oni potom tie potraviny dodávali do vybraných predajní a tam ich pracujúci kupovali na poukážky, ktoré dostali po vykonaní brigády na kolchoze. Pri predaji nám to nikto nepovedal, pretože boli hrdí a nikdy by to inostrancovi nedali na vedomie, že čo je to tam za systém. Nám to oficiálne a veľmi opatrne s okolkami sdelil politický náčelník školy. Takže potom sme si kupovali už len niektoré konzervy, chleba a varili sme si sami zo svojich zásob. Našťastie sme si tam doviezli veľkú bedňu konzerv, fazule a rozrábacích polievok. Výcvik na simulátore v Moskve nám poslúžil aj k tomu, že sme si urobili dvojdňovú pauzu a skočili sme domov. Slúžilo to k sexuálnej osvete a doplneniu tak prepotrebných zásob potravín. Po simulátorovom výcviku mal byť ihneď vycvik praktický a školenie malo skončiť. Po návrate do Uljanovska to najprv odkladali, potom nás vodili na rôzne akcie, ako napr. návšteva múzeí a pamätných miest a keď už to nebolo ďalej únosné, tak vyšlo navonok aj to, že oni nemajú palivo na náš výcvik a Moskva im nechce uvolniť ani kg naviac. Takže sme mali voľno. Chodili sme k Volge, vylihovali sme na miestnej pláži a morálka mančaftu šla rapídne dole. Vyhrali sme závody v pití vodky nad grupou Magadancov, s ktorými sme sa v čase nášho vynúteného voľna veľmi skamarátili. Nám bolo lepšie, pretože my už sme vtedy nechodili do školy, len sme čakali na to palivo, ale oni vzhľadom na to, že mávali aj politiku a telocvik, tak museli ráno do školy a po preteku nebol na nich dobrý pohľad. My sme sa ráno poniektorí v pohode vyblili a potom sme šli zase spať, takže sme boli napozajtra už v pohode. Pri Volge na pljaži sme platili pokutu, pretože tam síce na deke môžeš ležať v trencloch, ale do otvoreného bufetu (maringotky) si nemôžeš ísť k okienku kúpiť minerálku, pretože to je nekultúrne. Keď sme ich poslali s takou kultúrou do riti, tak zavolali milicionára a bol z roho 10 rubľov „štraf“. Po pár dňoch jeden z nás nedal na varovania ostatných a vliezol do vody, čo bola obrovská chyba, pretože až do konca pobytu zo seba nedokázal zmyť povlak olejovonaftového hnusu a smrdel viac ako palivová cisterna. Ale pre nás palivo stále nemali. Chodili sme do mesta a zistili sme, že celý Uljanovsk je vlastne obrovská kulisa. Centrum mesta s monumentálnym pamätníkom Lenina a niekoľkými múzeami o Leninovom živote bolo vypucované, udržované a prístupné turistom, ktorých sem vozili v prísne organizovaných zájazdoch. Periférie a priemyselná časť boli uzavretá zóna, údajne preto, že tam bol veľký zbrojný priemysel. V centre bol tiež veľký asi 25 poschodový hotel, kde keď ma prichytili pri fotografovaní, tak som skončil zaistený u riaditeľa hotela a ani on mi nemohol dať povolenie na pár snímkov. Keď som mu povedal, že ja som už fotografoval z 11 podlažia nášho hotela Družba, tak sa skoro rozplakal, že on by ma mal teraz ohlásiť KGB, ale že teraz už nemôže, pretože práve pred chvíľou sme dopili fľašu vodky, ktorou som ho chcel obmäkčiť. A svojeho druha že predsa za mreže nepošle. Poučil ma, že v ich krajine je možno fotografovať „toľko skuľptury v turističeskich rajonach“ a nič viac. To som mu musel uznať. Hojne sme tiež popíjali miestne vína, lenže s tým sme moc neuspeli, lebo keď sme ako šetrní ľudia šli predať prázdne fľaše do zberne, tak nás miestni pijáci vystavili obrovskému opovrhnutiu, pretože sa nepatrí aby „mužščiny“ odovzdávali vínne fľaše. „Vodku nádo piť molodci.“ Tak. A boli sme poučení, v čom je náš problém. Pri potulkách mestom sme tiež objavili električkovú trať, na ktorej boli príšerne pokrútené koľaje. Vyzeralo to ako pri výstavbe, ale miestni nás poučili, že to už je veľa rokov tak a že to „chvátit“. Tiež drevená zástavba, ktorá je vo väčšine mesta je úchvatná. Určite pamätá ešte cára. Mnoho tajomstiev sa nám odhalilo po roztopení snehu. Všade nastalo obrovské blato, vnútri školského areálu, ale aj v meste mimo centrum. Školský areál bol rozsiahlý a všetko to bolo rozostavané a zdalo sa, že veľmi dlhú dobu. Chodili sme po všelijakých doskách a provizorných lávkách, cez bezodné blatá. Ešte horšie to však začalo byť, keď to vyschlo. Tam je vnútrozemská klíma a po 14 dňoch sucha sa začalo strašne prášiť. Boli prípady, keď pri veternom počasí z nášho 11 poschodia sotva bolo vidno na zem. Bratia na to mali svojský systém: Zametacími strojmi sa snažili to obrovské množstvo prachu pozbierať. Samozrejme nasucho, takže to bol obrovský zážitok. Nakoniec po mesiaci čakania na „toplivo“ nás zase pozvali na učebňu a začali predletové prípravy. Oni IL-62M volali „emovskij“ a na neho nemali miestneho inštruktora, tak prišiel veľmi sympatický mladý pilot z Moskvy, bol to prominent, syn nejakého hodnostára, ktorý bol zrejme nepriestrelný a aj sa tým patrične chválil. Hovoril nám, že testuje lietadlá po opravách a keď prichádzajú z fabriky. Ostatných pilotov a posádky označoval ako „svoloč“ a vysvetlil nám, že čomu nás on naučí, to by sme už nikde inde nevideli. Prišiel aj zo svojou posádkou, všetci boli od neho aspoň o 20 rokov starší a veľmi úctivo mu na všetko prikyvovali. Bol to pilot I. triedy pán Sidorenko. Po svojráznych predletových prípravách sme konečne pristúpili k lietaniu. Ukázalo sa, že „emovskij“ má asi naozaj v rukách. Každému z nás zvlášť osobne predviedol pády IL-62M z 12.000 m až do 6.000 m a zatáčky z náklonom 600 s prechodom do pádu von zo zatáčky. Pritom sme boli na palube vždy všetci študenti, takže sme si to užili až až. Potom sme to opakovali každý sám a najviac ma prekvapilo, že jeho borťák - taký dedo to bol - sa pri tých evolúciách tváril, ako že zaspáva. Dialo sa to všetko 8., 9., a 10. júna roku 1983 na lietadle CCCP 86507. Môj výcvik trval 5h 30min. aj s nočným lietaním. Potom už nič nebránilo tomu, aby sme po týždennom čakaní na vypísanie papierov neodleteli domov. Doma sme okamžite nastúpili na školské oddelenie a tam sme sa podrobili normálnemu teoretickému preškoleniu na IL-62M (my sme tomu hovorili, že nám vybíjajú z hlavy tie kraviny z Ruska), potom už život pokračoval normálne. Taký efektívny bol vtedy náš výcvik. Do Ruska sme odleteli 3.3.1983, školenie trvalo od 17.3. do 9.6. (dolietaval som ešte 10.6.) a po týždennom čakaní na papiere sme leteli domov 16.6.1983. Viac ako 3 mesiace .......... Toto je pohľad na hotel DRUŽBA v areáli školy, my sme bývali na predposlednom najvyššom poschodí (je tam trocha vidieť závesy). / pozn. :  fotografia je umiestnená vyššie

Takto to vyzeralo pri pohľade z okna smerom k vrátnici po roztopení snehu. To ešte nebolo tak sucho, bolo len blato a my sme si mysleli že to je to najhoršie, čo môže byť. Ale bol to omyl. Cez takéto stavenisko sme prechádzali v bezodnom blate, pretože niektoré predmety prednášali v starom areáli vzadu za cestou, kde boli ubytovaní ostatní študenti, ktorí pochádzali z rôznych upravlení Aeroflotu z celej krajiny a z rozvojových zemí.

Oni zase ťapali cez to blatisko na stravovanie do vývarovne pod naším hotelom. Vľavo je vidieť komplex rozostavaných simulátorových stavieb, ktoré podľa zmluvy o našom výcviku vtedy už mali byť v prevádzke. Na obrázku je stav ešte pred roztopením snehu. Hlavné blatá nastali až potom. Takýmto spôsobom vyriešili problém s prachom. My sme tomu hovorili, že vybíjajú prach prachom.

Ale lepšie bolo zdržiavať sa čo najďalej. A toto je pohľad z okna našej izby smerom na centrum. Za povšimnutie stojí vysoká stavba hotela a vľavo od nej monumentálna stavba Leninovho pamätníka. Ja som fotografoval z nášho hotela smerom tam, ale nesmel som už fotiť smerom sem. "Eto bylo strogo zapreščeno!!!!",,

Tak a toto je ukážka práce tamojších remeselníkov, na ktorú boli tak hrdí. Vľavo je vidieť ten nešťastný bidet, ktorý je "toľko dľa ženščin" a asi tam zaslepili trubku, lebo voda tam netiekla. Bol problém umyť si nohy, pretože umyvadlo bolo vysoko, moc nedržalo a zo „sprchy“ strašne plieskala voda.

Situácia pri vracaní prázdnych fliaš. Tu nami veteráni pohŕdali (nepiješ vodku, nie si chlap). Nepatrí sa, aby muži odovzdávali fľaše od vína. Ani ženy na fotografii ich nemali. Pretože poriadny človek má piť vodku. Trocha sa tolerovalo „igristoje“, ale len na oslavách. V bežnom živote len vodku. Toto je pohľad do ulice, o ktorej sme si mysleli, že je stále vo výstavbe. Boli sme poučení, že už niekoľko rokov je to hotové a že to chvatit. Toto je most cez Volgu (vlastne už časť Kujbyševskej priehrady), ktorý vedie do tzv. Nového Uljanovska (fotky nie sú zaradené). To bola prísne zakázaná zóna, ešte aj domáci tam chodili na zvláštny preukaz. Tam je obrovská letecká fabrika (tajná) a mimo iné, tam vtedy stavali IL-86. Vpravo od tohto mosta začínala pljaž, kde síce bol naftový ešte aj piesok, ale nesmelo sa chodiť v trenírkach. A takýmto dokumentom (údajne platným vo "všem mire") nás vybavili na záver (fotografia je v na začiatku článku). Zaujímavé na tom bolo, že ho neuznali ani tí, ktorí nás tam na to školenie poslali.

Takže tak ... ešte, že sme ich nedobehli, keď nám boli vzorom !!!

cpt. Dušan Kuchta

súvisiace články : 

IL-62M / OK-GBH posledný odlet z Kawaitu 

IL-62M deportácia cestujúceho do Abu Dhabi

potvrdenie výcviku na IL-62


comments powered by Disqus