New Zealand na vlastnej koži

Jenki - 17.4.2018
 

Tak by sa dal nazvať jeden z mojich posledných zážitkov súvisiacich s letectvom. Začiatkom marca ma pracovné povinnosti zaviali naozaj ďaleko, vraví sa, že ďalej sa už ani nedá, lebo to už by som bol vlastne na ceste nazad. Nový Zéland, krajina, o ktorej som vedel minimum rozumných informácií (teda okrem zelenej farby, kiwi a akýchsi súvislostí s filmom Pán prsteňov). Úloha bola stručná, podpora zákazníka a možných riešení vhodných pre riadenie letovej prevádzky s ohľadom na miestne podmienky a plány poskytovateľa letových prevádzkových služieb.

Miestne podmienky boli tým neznámym prvkom. Tak som si podľa už existujúceho itinerára doplánoval letenky a ubytovanie a spoľahol som sa na plánovacie schopnosti českých kolegov z tímu. Keďže v pláne bolo precestovať súostrovie zo stredu na sever, potom na juh a následne návrat do stredu, nemal som veľmi jasno ani len v oblečení, najmä s ohľadom na mätúci priebeh teplôt. Nakoniec to vyriešila pilotná bunda, cestovné gate bez kovových častí a doplnkov a „flyska“. Cesta začínala klasicky, v sobotu 10. Marca   Zvolen – Viedeň auto, večerný let EK126 Boeing 777-300ER  Viedeň - Dubaj. Na palubenke z Dubaja do Christchurch (New Zealand), let EK412 bol uvedený typ A380-800 a pod tým neuveriteľný čas letu 19 hodín 30 minút... tento údaj mi trochu vyrazil dych. To som ešte netušil, že máme medzipristátie v Sydney, nevšimol som si totiž údaj Stops: 1. Let do Dubaja trval obligátnych skoro 6 hodín, ktoré som ako-tak predriemal s pomocou 2 dávok whisky na spanie. V Dubaji som bol ráno o cca 2 hodinky skôr, ako českí kolegovia – tí leteli z Prahy spoločnosťou Fly Dubai ... a zažili „low cost“ na dlhú trasu, škoda vraj hovoriť. Okrem iného aj meškali zhruba hodinu.

Počkal som ich teda v útulnom prostredí Irish pubu, kde je írsky iba názov a farba a hneď sme sa hrnuli na boarding. Sedadlo som mal 44H, teda ako obvykle do uličky, hneď na začiatku „prízemia“ v A380. Relatívne dobrá voľba, najmä na taký dlhý let. Spočiatku sme sa motali s kamarátom po lietadle, lebo nohy po prvom lete ešte nestihli úplne odpuchnúť, ale potom sme sa utáborili v priestore zadného schodiska a udržovali sme si príjemný bufet. Vyhnala nás stade až turbulencia nad oceánom, to sme na hladine FL400 veľmi nečakali. Tak sme sa presunuli na miesta a snažil som sa so striedavými úspechmi predriemať čo sa dalo, robil som len malé „prechádzky“ spredu dozadu a nazad.. No, keď sme križovali západné pobrežie Austrálie, mal som už pocit, že tam skoro sme ... hlboký omyl. Človek stratí predstavu či je deň či noc, jednoducho to treba odtrpieť. Pristátie v Sydney bolo fajn, ale informácia, že si musíme všetko vziať sebou a vystúpiť už taká príjemná nebola. Skoro dve hodiny motania sa okolo „gate“ po takom lete nie je nič, čo by človek ocenil. Naviac, let do destinácie – Christchurch – trval ďalšie zhruba 2 hodiny, je to predsa len dosť ďaleko. Pristátie v Christchurch bolo na RWY20 a pripadalo mi to ako keby sme sadali niekde na regionálne letisko, 60 metrová šírka letiska bola cítiť.

Hneď po príchode na Nový Zéland človeka čaká pomerne prísna prehliadka – nesmiete si totiž doviezť ani kúsok jedla pod pokutou 400 NZ dolárov. Takisto, ak má človek vybavenie na hory (ako stan, spacák), pohorky alebo čokoľvek, kde by mohla uľpieť hlina, blato, semienko trávy, všetko prísne kontrolujú. Odmenou za tento postup je fakt, že na Novom Zélande vás nemá čo uhryznúť, uštipnúť či inak ohroziť. Jediné divé zviera, ktoré sa tam dostalo zvonka je vačica opossum, a tá otravuje len šplhaním na stĺpy (elektrické, i tie naše, anténne), keďže až na výnimky (teda veľmi vysoké napätie) sú na Zélande všetky stĺpy drevené. A aj tak majú v pláne vačicu vyhubiť, rovnako ako krysy a zdivočelé mačky. Veľmi príjemným zistením je fakt, že všetci, aj dámy vykonávajúce kontrolu, sú veľmi milí a ústretoví. Teda, až na tú reč. Kiwi je „sort of English“, to proste treba zažiť.

Nástup sme mali pomerne raketový, po prílete sme sa ubytovali okolo 16:00 v hoteli Commodore blízko letiska – mimochodom, majú tam vo vestibule starý traktor z obdobia objavovania Antarktídy, opláchli sme sa a prvé pracovné stretnutie s technikmi AIRWAYS (novozélandské riadenie letovej prevádzky – niečo ako naša LPS) sme mali o 18:30 – bol už totiž pondelok 12. Marca! Toto vražedné pracovné tempo nám zostalo v podstate do konca, keďže sme predsa len podcenili fakt, kde vlastne sme. Večer o desiatej miestneho času som zaľahol a ani to pivo mi nebolo treba, zaspal som ako šteňa. Ráno sme stíhali raňajky len tak-tak a potom sme sa peši – lebo sme na Zélande, sme sa presunuli asi kilometer do priestorov ... povedzme technickej divízie NZ-elpéesky, kde sme strávili väčšinu dňa. Aby to nebolo jednoduché, večer sme leteli z Christchurch do Palmerston North. Odlet o 18:25 miestne linky Air New Zealand nebrali až tak vážne, lietadlo ATR72 stálo 20-30 metrov od „gate“ na termináli, batožinu si každý „čekoval“ sám vrátane položenia na dopravník, kompletná samoobsluha, žiadne zákazy nosiť vodu na palubu, žiadny „security check“. Tak pol hodinky po plánovanom čase prešla okolo nás s úsmevom posádka a za desať minút nás pozvali na palubu, žiadny stres ani ponáhľanie. Pozor, na aprone sa nesmie fotiť. Schody do lietadla robí niekto z miestnych, poctivý pozink, žiadne špeciálne riešenia. Veľmi milé. Práve tak, ako personál na palube, po odlete poroznášal karamelky a potom sa staral najmä o to, aby sme dodržovali pitný režim.

Palmerstone North je regionálne letisko s dráhou RWY 07/25 dlhou 1900 metrov. Malý, príjemný, čistý terminál a najmä, požičovne áut. Mali sme zajednané auto aj my ... ale nikto z nás netušil, že náš medzinárodný vodičák je platný iba v EU. Tak sme museli nakoniec zobrať taxi a do miesta nocľahu, cca 80 km sme sa previezli taxíkom. Dosť drahý zážitok, naviac sme sa museli do miesta vrátiť na druhý deň po auto. Kolega dokázal cez noc vybaviť úradný preklad cez internet a miestneho naturalizovaného Čecha, takže sme naobed, po skončení pracovného meeting mohli vyštartovať autom na sever, smer Auckland. Cestovať autom na Zélande je „trošku iné“. Mať viac času, bolo by to určite super. Šli sme totiž aj cez Desert Road, okolo slávnej sopky (Pán prsteňov) aj cez prekrásne oblasti, ale cesty v tejto krajine sú neuveriteľne kľukaté a krajina je mimoriadne členitá, preto sa nedá cestovať v žiadnom prípade rýchlo. Prvý raz som si plne uvedomil aj trvalý a nemiznúci úkaz – ploty. Aj na tých najneočakávanejších miestach sú ploty. Dediny, či možno mestečká sú naozaj vidiecke, dve poschodia má tak City Hall a možno 3-5 domov pri hlavnej ceste, inak nič. A každý, aj ten najnemožnejší kúsok trávnatej lúky je vykosený. V záľahe pasienkov sa často objaví veterný rukáv a malý hangár, súkromné „air strips“ sú tu pomerne časté. Prenocovali sme cestou v Wairakei Resort Taupo, určite mimoriadne krásne miesto ... ale my sme boli radi, že sme večer dorazili do postelí.

Ráno sme vyrážali o piatej, krajina bola čiastočne ponorená do hmly. Cítili sme vodu takmer všade. Pohľad na obrovské jazerá – ja som si myslel, že už sme dorazili na morské pobrežie – je neuveriteľný. Práve tak, ako počasie. Zmena z VFR na ťažké minimá tu je zrejme bežný jav. Letisko Auckland bolo pre mňa ďalším milým prekvapením. Ako pracovná návšteva sme vyfasovali kolegu ako „escort“,  samolepku s menom a číslom na bundu – a potom už sme pokračovali priamo na letisko, krížom cez aprony, rolovačky. Trošku sme sa poprepletali okolo stojacich A380 na prah dráhy RWY05. Severne od prahu je veľké prístavisko pre „hovercrafts“ teda vznášadlá, ale v čase našej návštevy tam neparkoval ani jeden. Skontrolovali sme inštalácie pasívnych senzorov – Auckland je vybavený českým systémom multi-laterácie – a pokračovali sme v okružnej jazde spoznať prostredie pre prípadné nové riešenia.

Večer sme sa zase vydali na cestu – tentoraz zase lietadlom Air New Zealand A320 z Aucklandu do Queenstownu. Je to najdlhší možný let v krajine, trvá skoro 2 hodiny (1:50) s odletom 17:15 a príletom 19:05. Kým sme nezačali klesať z hladiny, jediné, čo som registroval (okrem príjemného servisu a večere) bol „dlhý biely mrak“. Áno, to je naozaj charakterický jav. Priblíženie do Queenstownu ma prebralo z letargie. Sedel som neobvykle pri okne (žiadny výber miesta na lokálnych letoch) takže som videl naozaj dosť.

Letisko Queenstown (mimochodom, tiež vybavené českým systémom multi-laterácie, teda pasívnym radarovým systémom pre riadenie letovej prevádzky) je naozaj adrenalínovým miestom. Klesanie po zakrivenej trati v bezprostrednej blízkosti vysokých hôr je zážitok, na ktorý tak skoro nezabudnem. Letisko má dráhu 1777 x 45 metrov, je v nadmorskej výške 1171feet (356 metrov), ale v bezprostrednej blízkosti štítov s výškou 7625 feet (2325 metrov). Skutočne silná káva. Fotil som, čo som videl, ale ... obrázok nevie preniesť tú dynamiku. Naviac, asi kilometer pred prahom je obvyklý strih vetra, takže aj my sme zacítili, ako to s nami lomcuje. Pristáli sme na RWY 23, podobne ako v Poprade je tam len „back track“ a jedna spojka na apron. Druhý deň som strávil s miestnymi dispečermi priamo na veži, takže sme mali možnosť nielen pokecať o špecifikách, ale aj vidieť ako sa pristátie nemusí vydariť – B737 sa dosť tvrdo posadil na prah, museli značne cvaknúť zuby všetkým. Pri jasnej oblohe bol pomerne silný vietor a podľa miestnych dispečerov ATC, bez „nášho“ systému by tu už dnes prevádzka nebola možná. Slúžia od 06:00 do 22:00 a boli, ako oni sami vravia „very relaxed“ a evidentne ich práca bavila. Našli sme aj pár možných riešení a vylepšení do budúcna, tak uvidíme.

Sobota bol ten deň, kedy sme sa prestali naháňať – lebo New Zealand. V sobotu sa relaxuje. My sme zvolili taký, pre nás netypický spôsob, zaplatili sme si let z Queenstownu do Milford Sound a nazad. Po počiatočnom zháňaní riešenia sme si nakoniec nechali poradiť a súhlasili sme s Cesnou 208 Caravan, za podmienky správneho výberu sedadla.Milford Sound je vlastne sútok dvoch riek a ich ústie do mora hlbokým fjordom. Letisko sa nachádza v hlbokej úžľabine na brehu „jazera“ a dráha je taký polovičný Lučenec – 800 x 16 metrov. Celé priblíženie je vlastne v rokline širokej od 500 do cca 900 metrov, prevýšenie okolitých hôr odhadujem cca 1000 metrov, kde skaly padajú strmo do vody.

V skratke, prvý let som si vychutnal na sedadle copilota ja, cestu nazad som obetoval kolegovi. Celkovo cca 45 minút letu som si naozaj užíval, neskutočné výhľady, samozrejme v kombinácii s prejavom lietadla si budem pamätať navždy. Čo to som pofotil, čo to som aj nafilmoval, ale naozaj som videl, ako sa dá profesionálne urobiť ľuďom radosť. Skúsil som vybrať zopár obrázkov, ale ťažko sa vyberá. Mimochodom, fotoaparát som nechal doma, takže na všetko mi zostal akurát iPhone. Cestou nazad som sa snažil trochu viac fotiť, ale sám neviem, či to bolo treba, aj tak neviem ktorú fotku vybrať.

Nedeľná cesta autom do Christchurch a večerný odlet domov bol už len takým príjemným koncom. Vedel som, že zase tu bude utrpenie dlhých hodín letu, ale stálo to za to. Tentoraz sme na oba lety vyfasovali A380, sedenie bolo ako obyčajne do uličky, takže sa to dalo zvládnuť. Len „jet lag“ si ma tentoraz po návrate vychutnal viac, ako som čakal.

Jenki

New Zealand ATR-72 Air New Zealand A320 Air New Zealand ATC Airways NZ
Cessna 208 Caravan New Zealand New Zealand Cessna 208 Caravan
New Zealand New Zealand New Zealand New Zealand
New Zealand New Zealand New Zealand New Zealand


comments powered by Disqus