13.10.1969 / L-200 Morava (OK-SFD) / Martin – Hradec Králové / 1hod. 10 min.
Ten deň som bol ráno v Prahe s normálnymi cestujúcimi z fabriky (ZŤS Martin). Večer, keď som sa vrátil domov mi Rudo Málik povedal, že si mám okamžite naplánovať let do Hradca Králové ako sanitku, lebo za chvíľu dovezú veľmi nabúranú pacientku, na okamžitý prevoz a má to byť pre záchranu života.
Nebol som nadšený, pretože som bol dosť unavený a tešil som sa domov. Nebolo bohvieaké počasie, bolo to tak, tak na VFR a silná turbulencia. Do Hradca sa vtedy dalo letieť len VFR, pretože na vojenské letiská nás nechceli inak púšťať a ani sme nemali dokumentáciu. Naviac sa blížil večer, takže som moc nadšený nebol. Keď prišla sanitka, nestačil som sa diviť. Pacientku doviezli na skriňovom Robure, pretože do normálnej sanitky sa s nosítkami a držiakom na infúziu nevošla. Bolo to mladé dievča nabúrané na motorke a snáď mala niečo z ľadvinami a veľmi rozbitú hlavu. Mali sme dosť problém ju dostať do lietadla, pretože jej nešlo odpojiť infúziu, a na letisko neprišiel s ňou žiadny lekár, len vyplašená mladá sestrička, ktorá sa sama veľmi bála. Pacientka bola v bezvedomí. Nakoniec sme to vyriešili tak, že sestra sedela vzadu za mnou a držala fľašu s infúziou nad pacientkou a sledovala, ako jej to tečie.
So sebou mala ďalšie dve fľaše na výmenu. Pacientka bola celá obložená vankúšami a rany na hlave mala len tak poprikrývané nejakou gázou, moc som sa na to ani nemohol dívať. Odchádzal z nej moč, takže to bolo aj dosť cítiť, pretože vata a gázy pod ňou boli za chvíľu plné. Let bol hrozný. Turbulencia spôsobila, že sestre bolo za chvíľu zle a asi po polhodine letu už bola tak povracaná, že nebola schopná držať infúziu nad pacientkou. Ohlásila mi, že ak to nie som schopný držať ja, tak nám to dievča umrie za letu. Tak som jednou rukou držal fľašu nad pacientkou a druhou bojoval s turbulenciou. Dýchal som pri tom príšerný smrad moču a zvratkov. Medzitým bolo treba vymeniť fľašu a pri tom sa mi tiež ušlo pár frkancov ako vracala.
Keď sme sa priblížili k Hradcu nastal ďalší horor. Vojaci sa nedali dovolať na rádiu, asi nemali nič hlásené. Chcel som požiadať, aby mi rozsvietili dráhu, bolo už poriadne šero, mraky nízko a v Hradci som predtým nikdy nebol. Letisko som našiel hneď z kurzu, tak som nasadil na finále bez spojenia. Keď som bol na celkom krátkom finále, tak mi naraz vojak zahlásil, že pristátie je povolené. Predtým ani nehlesol.
Ďalší horor začal na zemi. Sanitka nás žiadna nečakala, i keď sestra tvrdila, že z Martina to všetko už bude vybavené telefónom. Našťastie na zemi sestrička trocha ožila a bola schopná sa venovať pacientke. Ja som zatiaľ z veže volal do špitála, aby nám poslali sanitku a to takú, aby sa to dievča do nej aj zmestilo. Po príchode sanitky, s ktorou prišiel tentoraz aj lekár, začal ďalší cirkus. Doktorko sa začal do mňa navážať, že čo som to urobil, pacientka že je povracaná (povracala ju sestra) a v bezvedomí (to bola už v Martine) a že on to na mňa ohlási. Tak som ho poslal na patričné miesto a bolo. Z Hradca odletieť sa už nedalo, letisko bolo len za vidu. Doktor mi hneď povedal, že spať v nemocnici môže len sestra a ak chcem, aby som šiel do hotela. Tak som šiel a ráno som zaletel do Chrudimi si naplniť (tam mal stanicu Jirko Tlustý) a potom domov. Pozdejšie som sa informoval v Martinskej nemocnici a dozvedel som sa, že to dievča prežilo.
cpt. Dušan Kuchta