Krátka správa zo zeme a z luftu 5

Peter Hupka - 13.1.2014
 

Čaro nepochopenia

Kráčam si len tak daždivou januárovou Nitrou, zanechajúc motorové vozidlo v meste z dôvodu faktu, že aj dve pivá je dosť na mastnú pokutu a odobratie toho ružového papierika s nápisom „skupina B“, keď mi v tom zazvoní Doktor Bo, že sa práve dostavil späť na rodný Slovakistan. Stojím pred úlohou rýchleho presunu, a po chvíli ma už víta Igor osobne plus dvojica veselých štekáčov Hugo a Dasty.  

Neviem, či je na vine „Ér Hlavné mesto Nemecka“, ktorý po domove bažiacemu flígrovi odmietol nástup na palubu pre meškanie linky z Johannesburgu, alebo čosi s „hudobným vkusom“, čo je i tak čisto medzi nami, ale jedna z tém, ktorú vzápätí začneme rozoberať, je čaro nepochopenia

Človek proste občas čosi vyvedie z vlastnej hlúposti, dobrej vôle, alebo jednoducho preto, že mu to pripadá v tom momente to najlepšie a najvtipnejšie, čo sa dá urobiť.

Presne ako kapitán nemenovanej slovenskej charterovej spoločnosti, ktorý kedysi Tel Aviv approach pozdravil priateľským „Salám alejkum!“ aby vzápätí celá posádka s malou dušičkou sledovala okolie, čo nemierumilovné na nich poletí. V danej chvíli sa ťažko dalo vyhovoriť na jednoduchú ľudskú chybu a nezavážilo ani to, že spomínaná fráza má význam navlas rovnaký, ako jej foneticky veľmi blízky hebrejský ekvivalent: „Mier s tebou!“ Niekedy urobiť menej je určite lepšou voľbou, presne v duchu slovenského príslovia o mlčaní a zlate. „Odvtedy viem, že pozdraviť sa bohato stačí Good day!“ vraví Igor. „Nie je to veľmi nápadité, ale neutrálne a bezpečné...“

Oveľa menej bezpečným bol iný počin, ktorý pri poháriku domácej vytiahne na svetlo úsporných žiaroviek. To je v podvečernom domove zároveň svetlom božím. „Príbeh sa týka jedného vysokého urasteného brčkavého kamaráta, ktorý v ňom môže účinkovať trebárs ako Peťo Roláda,“ začína Igor. „Do aeroklubu prišiel v osemnástich, oveľa neskôr ako my. Rýchlo však medzi nás zapadol a keď začal Peťo lietať sóla, bol som už inštruktorom. Prečo? To je ďalšou súčasťou histórie: Robím si tak čosi v dielni na sústruhu, keď do dverí vojde šéf bezmotorového odboru Ľubo. Práve mal začať výcvik inštruktorov, a Ľubo mi vysvetľuje, že pilot XY sa na výcvik nemôže dostaviť a ja, v aeroklube nenávidený rebel, pôjdem do Nitry. Plachtár so stojeden hodinami a päťdesiatimi minútami medzi chlapcov s odletenými trojstovkami a päťstovkami na Orlíkoch. Bratislava si jednoducho nemohla dovoliť na výcvik neposlať dohodnutý počet pilotov. V Nitre bolo super a ja som sa stal inštruktorom.“

„Už zakrátko som sa opäť dostal do nemilosti a lietať mi nebolo veľmi dopriate. V inkriminovaný deň som robil riadiaceho a lietali sa navijáky. V miernejšej prevádzke – dve laná, naviják, traktor. Šéfov nebolo nikde. Štarty boli práve prerušené pre závadu na navijáku, čakali sme, kým dá navijakár zelenú. Sólista Peťo sedel v kabíne, vzadu vybratá sedačka, pásy zagurtňované, pomocníci na krídlach. Jemu sa už vystupovať nechcelo a tak čakal sediac uviazaný v Blaníčku, my sme kecali okolo. Z navijaku vzápätí prišla zelená: „Poďme, pokračujeme!“

V hlave mi skrsla šialená idiotská myšlienka a vliezol som – bez padáku, bez ničoho – do zadného priestoru kabíny a čupol si. Na miesto, kde býva normálne zadná sedačka, bez pásov, aby som nerachotil. Signál, naviják odštartoval, cítim pekné g-čko, prechodový oblúk, vypnutie a už začínam v úzkom hliníkovom priestore pod plexisklom plávať. Peťo si samozrejme myslí, že je v kabíne sám a kochá sa sólo letom. Vyčkám na úkony, trojité potiahnutie vypínača. Lano vypnuté a Roláda točí doprava, keď ho v momente chytám za ramená za hurónskeho výkriku. Výsledok sa dal očakávať: Po čupiačky a bez nožného riadenia som musel došťatého Petra v poloinfarkte „dokarovať“ čisto s použitím ručného riadenia až na finále.

Až neskôr mi dochádza, že ak by som sa pre prekvapenie rozhodol skorej, alebo by vznikla neštandardná situácia, vyletel by som z kabíny ako „sálino manuš andro nebo“, ako sa cigánsky povie kozmonaut. Keby vystrelilo lano stal by som sa živým ako torpédom. Ja, dvadsaťjeden a pol ročný debil, ktorý bol za neho zodpovedný... Roláda po pristátí nehovoril nič, ani pri hangárovaní, dokonca ani večer nehovoril nič...“

Sedíme, zhovárame sa, Jana číta a Dr.Bo junior sa do školy učí báseň Mor-ho! V pohodovej atmosfére sa dozviem ešte jeden plachtársky príbeh z kategórie „svojského chápania“. Udial sa na pilotkách, kedy dlhoročný šéf bezmotorového odboru Fero urobil v polohe po vetre istému mladému pilotovi klasickú situáciu: „Vysunuli sa a nejdú ti zavrieť brzdiace klapky!“ „Kolega ich zavrel a povedal: Idú!“ spomína Igor.

„Sú otvorené a nejdú!“ rázne odpovedá prekvapený preskúšavajúci, vysúvajúc brzdy. Na tretíkrát už brzdiace klapky nešli ani otvoriť: mladý pilot ich ovládanie pre istotu zablokoval kolenom. Examinátor Fero napokon preskúšavanému pilotky nechcel dať. Vysvetlenie bolo jednoduché: „Neriešil si závadu a neskrátil rozpočet!“ „Nie, situáciu som riešil ako dopravný pilot: ak niečo nejde, treba to skúsiť ešte raz!“ zaznela odpoveď nádejného adepta lietania. Po vzájomnom detailnom vysvetlení si situácie, už na matičke Zemi, sa mladý napokon dozvedel, že skúšky spravil.

Dni a večery utekajú akosi prirýchlo. Od Dr.Ba odchádzam domov až ráno. Po chutnej praženici kráčam ku krčme „Kocka“, kde ma čaká starý japonský tátoš. Nasadnem a odveziem sa do budúcnosti, v ktorej nás počká ešte veľa parádnych nepochopení. Veď: koľko ľudí, toľko mozgov. O veľkosť náplní našich hláv v podstate nikdy nešlo, ide o uhol. Pohľadu.

                   Peťo Hupka



comments powered by Disqus