Jožko

F. Biskupič - 22.2.2017
 

ilustračné photo - z Maskotovho archívu

„Čím ďalej od prúseru predchádzajúceho, tým bližšie k prúseru nadchádzajúcemu.“

J. Česnek - letový inšpektor

Počasie v ten deň nebolo nič moc. V noci prešla fronta, vyčasilo sa, ale fúkal pomerne silný vietor. Termika bola silná, no základne cumulov boli vo „výške vzrostlého psa“, ako podobnú situáciu dávnejšie hodnotil jeden známy slovenský inšpektor. Na preteky, ktoré sa v tomto čase konali, sa túžil dostať snáď každý slovenský pilot, ako pretekár to síce nebolo možné, ale aspoň ako pomocník, organizátor, športový komisár alebo hocičo iné. Boli to totiž juniorské majstrovstvá žien. Pre organizátorov to bolo však pomerne ťažké, mladých plachtárok nejako nebolo, teda   nejaké sa aj našli, ale zorganizovať preteky takých, čo by aj niečo uleteli ešte v mladom veku, to sa nahľadali.

Existovali asi tri jasné favoritky a potom dlho nič. Tak sa na tieto preteky dostali aj také, čo len, len že uleteli 100-vku, a už ich volali „však nie je dôležité vyhrať, hlavne, že získaš skúsenosti.“ No len aby tie skúsenosti neboli hodne negatívne. V pláne však bolo rozvíjať aj  lietanie žien, tak čo by človek nespravil pre prémie. Aby toho nebolo málo, tak aj nebesám sa to asi celkom nepáčilo. Niektorí tam hore / alebo dole? /sa asi obávali či to nie je mladý bosorácky dorast, takže pár dní to naozaj vyzeralo akoby sa čerti ženili a zúfalí organizátori vážne uvažovali, či by naozaj modlitba za dobré počasie nepomohla.

No a v posledný deň pretekov predsa len tá fronta prešla a vynervovaný riaditeľ pretekov, potrebujúci mať tretiu disciplínu, aby mohli byť preteky platné, so stiahnutým hrdlom a trasúcim sa hlasom predsa len tú disciplínu vyhlásil. Dopadlo to ako to len mohlo dopadnúť, tie tri plus ešte jedna šťastná doleteli a ostatné sa postupne ozývali z rôznych vzdialeností od letiska s požiadavkou na transport, alebo tie šťastnejšie na Brigadýra, ktorý ich mohol vytiahnuť aj z vhodného poľa. Riaditeľ pretekov, starší prešedivelý pán s vráskavenou tvárou, ktorý mnohým pripadal ako starý letecký vlk, ale len zasvetení vedeli, že vrásky sú skôr pamiatkou na alkoholové úlety ako na závažné životné situácie, si len ticho šepkal „no dobre aspoň, že nemáme žiadne poškodenie.“  

Ale nakoniec aj to prišlo – telefonát jednej účastníčky, ktorá s roztraseným hlasom hlásila polohu pristátia v poli a potom prejdúc do plaču hovorí „ ale to lietadlo sa nejako poškodilo.“ Staršieho inštruktora prijímajúceho hovor táto formulácia značne pobavila, bolo mu jasné, že pretekárke sa nič nestalo, tak si pomyslel, že snáď ani to lietadlo nebude úplne rozbité, takže si zažartoval „to akože sa pohrýzlo do ocasu, alebo čo si to urobilo?“ „No pristála som do kukurice a výškovka sa poškodilaaaa“ prešla plachtárka z prerušovaného do súvislého plaču. „Dobre, dobre, však to nebude také zlé, prídeme po teba len čo sa bude dať, je toho dnes trochu viac.“

Nakoniec sa vybrali pomerne rýchlo, poškodenie malo jasnú prioritu a ešte to bola pilotka  z aeroklubu, ktorý mal po pretekoch na tomto letisku sústredenie, takže poskytol voľnú Aviu aj s posádkou. Správa „Andrea pristala do poľa a rozbila Blaníka“ sa rýchlo rozšírila  a záujemcovia o tento transport by sa nezmestili ani do autobusu. Andrea bola totiž miestna krásavica a prísť jej pomôcť mohlo početným záujemcom o jej pozornosť poskytnúť do budúcnosti určitú výhodu. Technik aeroklubu, ktorý mal robiť šoféra, však rázne ukončil všetky spory a  zavelil. „Pôjdeme maximálne piati. JA určím.“  Nemal v úmysle brať staršieho inštruktora, ale nedovolil si ho vyhodiť z Avie, keď už tam sedel a na poslednú chvíľu ešte dobehol člen nelietajúceho personálu Jožko. Tak ho zobral tiež, neočakávajúc od neho nejaké problémy.

Postavičky ako Jožko sa z času na čas vyskytovali na každom letisku. Boli to exoti, ktorí z nejakých príčin, vek, zdravotné alebo politické problémy, nemohli lietať a napriek tomu boli  na letisku každý deň, pomáhali, ale aj kritizovali. Niekedy to boli neplnoletí potomci náčelníka, alebo nejakého funkcionára, čo bolo vždy pomerne chúlostivé, nakoľko nikto presne nevedel, čo z nezáväznej konverzácie v klubovni, alebo v krčme sa dostane do nepovolaných uší dotyčného otecka. Jožko nelietal, lebo nemal ešte dostatočný vek. Objavil sa na letisku po nejakom dni otvorených dverí a všetkým sa zdalo, že tam už zostal.

Určite mal rodičov a možno aj chodil do nejakej školy, ale o tomto sa veľmi nezmieňoval, ale na letisku bol stále, akoby tam aj býval a do školy nechodil. Väčšinou obťažoval plachtárov, ale keď sa náhodou u nich nič nedialo, nepohrdol ani spoločnosťou motorárov. Spočiatku len ticho načúval rozhovory starších, neskôr ochotne poskytoval rôzne úsluhy, priniesol, odniesol, no a potom tak nejak zapadol do kolektívu. Všetci si na neho zvykli a získal si aj istú autoritu. Najskôr z rozhovorov, neskôr si aj naštudoval rôzne predpisy a postupne ich ovládal tak, že ak ste potrebovali na niečo si rýchlo spomenúť, bolo jednoduchšie sa ho na to opýtať, ako to hľadať v dokumentácii. Buď vedel, alebo veľmi rýchlo vyhľadal. Vo svojej mladíckej nerozvážnosti bol aj dosť zásadový a nekompromisný. Keď si náčelník letiska z neznámych dôvodov zaletel na vetroni, do krvi sa zo všetkými na štarte hádal, že štvrtá zatáčka bola pod 50m a neuznal argumenty starších, že súdruh náčelník predsa nemohol letieť nižšie.

Takže po príchode na miesto činu, keď sa štyria plachtári, vrátane technika vrhli k plačúcej Andrei presviedčajúc ju, že to lietadlo nie je predsa vôbec poškodené, aj keď teda trošičku je, ale to vôbec nevadí, veď ho rýchlo odvezú do opravy. Tak Jožko s inštruktorom sa rozhliadali po ploche a odhadovali, ako a čo sa stalo. Keď ešte inštruktor zašiel za Andreou a napriek nenávistným pohľadom technika jej položil niekoľko doplňujúcich otázok, Jožko pozorne počúval. Andrea sa už ukľudnila a prestala plakať (ako je ten dievčenský plač niekedy krátky), dokonca sa začala usmievať.

Tak v tejto chvíli to Jožko už nevydržal a začal „ ... a tebe prosím ťa, kto dal preukaz, to si naozaj letela už predtým, alebo to bol tvoj prvý let, si si vôbec nevšimla ako fúka vietor? Nevidela si okolo žiadne iné polia, aj keď je ich tu neúrekom, veď pozri hneď vedľa pokosené pole, to musíš sadať cez drôty ešte aj s bočným vetrom, to si určite točila do poslednej chvíle a nakoniec si len zrovnala na pristátie, keby si bola v horách tak pristaneš na Gerlachu a bol by aj pokračoval, keby ho technik riadne nezahriakol.

Na Andreu mali tieto slová zničujúci účinok, čo paradoxne zachránilo Jožka od fyzickej inzultácie, nakoľko všetci mladší sa k nej znovu vrhli, aby ju utešili, miesto toho aby zrušili toho provokatéra. Inštruktor zobral Jožka k lietadlu a dohováral mu „počúvaj toto sa nerobí, nech by urobila hocičo, toto sa môže stať každému, veď si spomeň na Alexa.“ Jožko sa hneď chytil. Áno veď aj technik, aj Vlado, Miro. Nakoniec, kto vlastne ešte z aeroklubu nerozbil aeroplán? Inštruktor si  medzitým  začal podrobnejšie pozerať poškodenie a otázka k nemu doľahla akoby z diaľky.

Čo? Kto ešte nerozbil lietadlo? Tak na toho to ešte čaká !!

Fero Biskupič

photo - archív Maskot
photo - archív Maskot


comments powered by Disqus