HIKEMALAYA prvá runda

Juraj Koreň - 21.3.2016
 

(vopred upozorňujem, je to dosť dlhé, ale keď som sa už dostal k počítaču, tak reku spíšem prvú polovicu)

Vyrazil som... vstříc neznámu.

Deň prvý: Poznáte to, na letisku ma straší, čo všetko som zabudol, nezobral alebo či toho nemám príliš. Keď v BA odovzdám batožinu, napadne ma že mám vo vačku nožík. Lebo "chlapík bez nožíka, to je ako bez pipíka!"  Chytro mi pomohol L.V. s vrátením batožiny a tak nemusím svojho milovaného švajčiara nechať doma. Druhou chybou bolo to, že som si nevzal do príručnej spacák a nafukovačku aby som mohol tých 19h v DBX prespať. Všetko ide bokom lebo sa teším na tie neskutočné výhľady z 11km na Európu, zapadajúce Slnko...Ako budem v Dubaji spať, to ani boh nevie.

Let je príjemný, zima a dážď zostali ďaleko za a podo mnou. Vidím rumunskú časť Karpát vynárajúcu sa z mračien. Z výšky jasne rozoznávam svoju minuloročnú trať, je to pecka pocit, ten nadhľad. Všetko som to preletel, prekráčal, prestopoval....:) Aj Starú planinu na posledných pretekoch Transbalkan. Spoznané, preletené, pokore(ne)né! Chcel by som sa dožiť dňa, keď si poviem, že všetky možné aj nemožné horstvá som takto prekonal :), tož mám čo robiť celý život.


Deň druhý: V Dubaji je to hrôza, 15e taxík, 33e hotel a to som na izbe s dvoma Indiánmi ktorý chrápu tak, že sa nečudujem že Amazonský prales sa zmenšuje. Šak napílili snáď polku z neho! Pred odletom idem pozrieť do mesta, lacným a perfektne vysutým metrom do centra konzumu, menovite Khalifu. Osemstometrová obluda z ocele a skla, tsa, to je oproti Himalájam desatina výšky a také reči okolo toho, ani pekná nieje. V metre sa cítim zvláštne, tož som najvyšší a najbledší. Skladba cestujúcich je: Plachtári (muhamedáni s bradami a koránom v hnáte), Indiáni (v šľapkách) Číňanci a ja. Najvyšší, najťažší a to nie som doma ani náhodou. Všetci čumákujú :D Mesto nič moc, samé brutálne autá, telefóny, drahé obchody, žiaden park ani nič. Nečudo, že jediné čo tu riešia je mať čo najdrahšie veci....či už mohyly, vozataje či háby alebo mobily. Tu ísť športovať alebo len tak sa prejsť vonku je výkon, horúco ako v japonských bunkroch na Okinawe. Nič pre mňa.

 Na letisku pred odletom ešte kreslím spiacich ľudí a teším sa...že idem het. Celý let som nalepený na skle a čumákujem aké je počko v Iráne, aké sú tam pecka hory a vôbec...V Indii už skoro nedovidieť na zem, vzduch je špinavý jak predvolebné reči.

V KTM zažívam prvé stresy, totiž stratili mi batožinu.... kurnik šopaaaa! 3500euro len padák sedačka a záložka a to ešte nehovorím o ostatnej výbave, či už elektro či outdoorovej. Celý napaprčený spisujem papiere a idem na hotel. Tým pádom strácam jeden deň.

Deň tretí: Ráno je v KTM pochmúrne, vďaka časovému posunu som sa moc nevyspal, smogu je toľko, že ani tiene cez deň nie sú. Nič pre mňa...

Musím tri krát volať na letisko aj to len preto aby zistili že moju bagáž tam majú, nezabudli ju v DBX. Anciáša im, Zbytočne ma to stálo asi 35euro. Neva, asi to tak malo byť. Ale nechcem byť v meste, chcem do tých Hôr!!! Hľadať ten správny moment, to správne miesto a ten správny zážitok...aby som si mohol povedať....uff to bolo fakt husté! Stretneme sa s chalanmi z expedície Everest Hard way, veľmi inšpiratívne. Beťári správne horami poznačení, aj nejaký ten prstík v čudu :) Keď si predstavím, že Slováčiská ako repa idú podniknúť najťažšiu cestu na najvyššiu horu sveta, som uchvátený. Držím Vám palce chalani...určite to zmáknete a zvládnete sa aj vrátiť späť živí a zdraví!

Hint dňa: My máme síce hodinky, ale Nepálci majú čas!

Deň štvrtý: poblúdim si na autobusovú stanicu v KTM. Počas osemhodinovej cesty do Pokhary si cez okienko všímam veľa krásnych aj udivujúcich detailov. Vojaci zbierajú odpadky v mundúroch (asi jediný v celom KTM) Uprostred križovatky kadí pes a celá štvorprúdovka stojí a trúbi, pes sa ani nepohne kým neskončí...potom to všetci rozjazdia.

Hint dňa: Ak máš klaksón, trúb, najlepšie bez prestania, keď predbiehaš, keď ide zákruta, keď svieti slnko, keď prší....proste trúb. Nepotrebuješ späťáky ani blinkre.

Deň piaty: Konečne som tu v PKH, dokúpim baterky do UV filtra, litrík benzínu na varenie a poďho na Sarangkot. Celkom slušne preťažený sa do toho vrhnem, ani dole na jazero nevidno. Anciáša, kvôli tomuto som sa trepal 6000km?

V slabučkých podmienkach sa šuchcem na západ. Po 15km klesnem nižšie pod hrebeň a čauky.  Pristávam v kamenistom koryte rieky. Naštvaný s ťažkým báglom na chrbte kráčam hore asi 600m prevýšenia. Dávam si hore poriadnu porciu nepálskeho žrádla, dopĺňajú dokým nepoviem dosť, som neforemná guľa. Batoh na plecia a poďho nájsť si nocľažisko. Tesne pred začiatkom búrky sa mi ho aj nájsť podarí. Problém je tu v tom, že existujú len políčka a kopce. Kopce strmé jak svet a políčka sú vyspádované tak aby do nich natieklo vody. Postavím stan, vytopí ma jak myš....strašné dačo. Spím teda len tak pod strechou akéhosi baráku kde nikoho nie je. Kľajem, dumám...je toto naozaj "ten" Nepál? Počasie je jedna veľká katastrofa, hory som ešte ani nevidel, každý deň lejak...

 TRACKLOG

Deň šiesty: Ráno na mňa čumákujú okoloidúci Nepálci ako na čudo-ľudo. Nechce sa mi moc po prebdenej noci vstávať....kým sa vymotám je čajsi desať hodín. Nájdem si akú-takú štartovačku. Aká je? Dva kroky na rozbeh, potom kolmý, asi 3m vysoký zráz, pred tým káble...a potom plytčina. No nádhera, najmä keď si predstavím ako preťažený, s obratnosťou porovnateľnou so Sulíkovým slonom v porceláne, vrhám sa do vzduchu. Po 20 minútach som o 500m nižšie s patrične naštrbenou náladou. 500m X 25kg =hodina dvaCať! Na štart ma už prenasledujú miestny. Aspoň mi pomôžu s padákom, lebo už prestalo fúkať. Našťastie nasraný som riadne takže sa mi podarí vyzdvíhať a skočiť dozadu, bližšie k horám. Tam je to onakvejšia muzika, pecky bomby šupy. Vo vzduchu si rozmyslím že sa radšej vrátim do PKH pretože nemám kábel na nabíjanie elektroniky a foťák už mám vybitý na totálku, lebo sa mi zapol vo vačku. Ancibuddha mu! Dotočím podľa Skydropu nejakých 3000 na greenwall-e a plné kotlíky pred búrkou na pristátie, 10 minút a leje! Čo sa ale nestane? Prišiel som do Nepálu a stretám samých známych. Toť na pristávačke sa mi prihovorí Bogdan Bazjuk, chalan čo uletel na Ukrajine 400+km na Aspene! No krása!

Deň siedmy: Včerajšia búrka bola hodne slabá, to je dobrý predpoklad využiteľného počasia. Ráno zo zatajeným dychom sledujem tie majestáty, tie nebotyčné svätyne, ktoré fascinovali mnohých predomnou a mnohých budú mátať aj po mne. Tak úžasné, tak obrovské, tak strmé, tak neprístupne vražedné. Tieto Veličenstvá našej planéty, panovníci v mrazivom vetre hrdo sa čnejúci. Niektoré sú krásne ladné, sťa žena v rozpuku, jemne vyhladené vyfúkaným snehom, ale predsa nebezpečné...iné to dávajú najavo už len svojím neprístupným výzorom, holými skaliskami netušených rozmerov. To je ono! To bude ten správny moment, ten správny zážitok...poraziť osemkilometrovú horu, neprívetivosť podmienok a počasia. Všetky tie nástrahy...raz....a potom zletieť dolu na padáku...to bude ten správny cieľ pre tento život....hovorím si v duchu a zimomriavky mi behajú po chrbte.

Keď toto všetko v snoch prežijem, treba sa vrátiť do reality, naskočiť do auta na kopec a vyraziť na východ. Okolo pol 12tej do toho skočím, dosť dlhú dobu sa neviem zodvihnúť pretože sa privalila výškovka a už aj tak dosť múčny kopec Sarangkot nedáva už ani mak...a to mám ešte dobrých 10kg cez váhu.

 Skočíme dozadu na Greenwall a tam sa oddeľujem, nejdem nalajnovanú trasu sto krát olietanú, letím preč, za nosom...na východ.

Okopávam listy, som dosť nízko, ale postupne sa do toho dostávam...veď darmo, nebo, to je miesto kde patrím. Letím dosť popredku až po takzvané "pokutové" údolie, kde nemôžem pristáť. Tam to zrovna príde, evidentne som vyrušil majstra miestnych nebies orla, ktorý toto nepoznané čudo považuje za hrozbu a tak ide po mne....v 7ms stupáku zrobiť vzdušný súboj s orlom na EN-D padáku..zažil som už kadečo ale toto bola fakt pecka. Útočí od slnka, ako správny stíhač, našťastie mám okuliare a tak ho vidím. Bachnem wingover a on minie. Druhý raz tiež.... potom ma nechá tak. No nie nadlho. Niekde už len výšku musím nabrať a tak do mňa pargať ide o stupák ďalej. Takže nie len že musím riešiť navigáciu v neznámom prostredí, prípadné pristávačky, údolné vetry, mraky a pilotovanie, ešte musím zvádzať súboj s napaprčeným orlom!!! Parádička!

Našťastie mu dopne že som v pohode a nechá ma ísť....domotkám sa až pod kopec ktorý má cca 3000m a tam vyľondujem. Rozmlátim si členok, šak čože. Ako sa hore kochám a čúram, dobehne chlapík v šľapkách, north face bunde a chce selfie.... :D s iphonom či čo to mal. Welcome Nepal!

Naveľa naveľa to s výronom na členku odštartujem...trošku dokúpim vo večernej termike a kĺžem na bod ktorý mi Stan dal ako dobrý štart na zajtra ráno. Krásne kľudné masielko vo vzduchu. Pristanem  presne a hned je tu celá dedina, nikto anglicky, všetci úplne mimo z toho že som doletel z PKH. Dostanem kvietky a idem rozbiť tábor do borovicového hájika. Večer zistím že benzín z flaše tečie, takže musím zrobiť oheň a na ňom urobiť večeru, miestny mi zapálili štartovačku, kvôli tomu aby lepšie tráva narástla... :D. Nevadí. Je mi nádherne, pretože som si krásne poletel cca 80km, videl majestátne hory a pristál tam kde som chcel. Kochám sa nočnou oblohou a 6600m horou hneď pred nosom.

TRACKLOG
TRACKLOG  

Deň ôsmy:  Zobudím sa pod zatemnennou oblohou, pofotím si hory a zaľahnem znova. Borovicový hájik nádherne ševelí vo vetre, uspáva ma to.  Zo stanu je výhľad na vrchy a to má už celkom slušný šmrnc.

O nejakej ôsmej sa zoberiem do dediny, oslovím šerpu ktorý ma dovedie do reštiky. Vlastní ju chalanko ktorý pracoval 10 rokov  Japonsku ako robot. Potom si uvedomil že s tým nie je spokojným a chce žiť. Tak sa zobral do akejsi zapadlej dedinky v Himalájach, pestuje si krumple, cibuľu, chová sliepky a kochá sa....svet gombička :) Ide mi potom pomôcť so štartom, zoberie akúsi plachtu aby som nemal zagebrený padák od popola. Nepodarí sa mi síce odštartovať ale zočím lepší a hlavne nespálený štart. Presunieme sa naň, druhý pokus mám hrčku na riadičke takže pristanem na štarte a na tretí pokus už letím naozaj. Nádherne to šľape ale netrúfam si prvú dolinu skočiť napriamo takto skoro. Bo svah na druhej strane je dosť na JZ a bojím sa údolky. Tak si nadlietam dopredu...chcem si hlavne polietať a nenaháňam nejako kilometre. Však na ďalší štart to mám iba 49km vzduchom.

Nádherne to odsýpa...za chvíľu mám 50km, prehodím navigáciu na ďalší deň. Všade samé orly, pravdepodobne letím po ich migračnej trase...každý druhý ma ide opáčiť, čo som za čudo. Vidím mnoho svätýň, pustovníkov po kopcoch. Spoznávam kraj zo vzduchu, presne takto to mám rád.

Dostanem sa na cca 90km a tam trošku prifúkne, viete 10ms v takýchto horách nie je úplne med lízať. Dupľom keď ich nepoznám a som nevylietaný, mám nové krídlo a tak podobne. Ale Avaxiášik mi dáva všetko zaraz vedieť a nesklame....keď hučím v závetrí 80kmh a 5ms dole ani raz mi to neklaplo, ostatne za celý let sa nič nestalo, vždy som ho podchytil. Zabojujem, postávam na mieste, zfukuje ma z kopca dole....ale odmenený som takým silným stupákom, žeSkybean zostane ticho, tj viac ako 7ms....a do štyroch kilometrov!! Potom už letím mraky, podupkávam do speedu a nasávam atmošku. Za mnou sa temnie búrka a predomnou je diaľka. Na tacháči dačo cez 100km.

Na 143km mám problém, trošku som precenil už aj tak slabo nasvietené rebro a tak sa neviem zodvihnúť. Bojujem dlho...keby sa mi podarilo ešte raz nastúpať, mám 160-180km vo vačku. Ale preťaženému a neskoro večer sa mi to nepodarí. Skončím na 144km (na druhý deň sa dozviem že je to nový Nepálsky rekord, na štvrtý let v Himalájach to nie je zlé!)
Pristanem v dedine na poli a hneď je tam celá nastúpená. Nikto nevie anglicky. Ale nohami rukami sa dokeciame. Zrobia mi "khana" čo jest jedlo, šéf dedinky mi to zaplatí a ubytuje ma. Večer debata aj keď si nerozumieme. Dám mu na pamiatku 5dirhamov z Dubaja a šéfko je tak namäkko že mi rukami vysvetľuje že si banovku odloží na pamiatku hneď vedľa obrázku Buddhu pri posteli. Zlatý je. Toto sa mi neskutočne páči, pravý a ničím nefalšovaný kontakt s miestnou kultúrou v zapadlých miestach. Do poslednej chvíle som nevedel kde pristanem...v tom je to čaro.
TRACKLOG

Deň deviaty: Výhľad na hlavný hrebeň je zase nepopísateľný. Sedím na kameni, mrznem a...a...teším sa? Je to radosť? Či clivota, pokora alebo uchvátenie??

Batoh na plece a poďho na kopec. Dve možnosti mám v hlave, ak bude dobre, letím ďalej ku hlavnej ceste alebo to prejdem pešo. Vykráčam to do 2600m a zisťujem že prisilno fúka. Dám si na kochačku piknik a idem na stopa. Stopnem autobus...taký pravý, nepálsky. ľudia namačkaný, zopár ich trčí von oknami, z reproduktorov reve muzika, ludia sedia na vreciach so zemiakmi, kury sú v batohoch...pecka absolútna. Vodič ide ako pekelník samotný, kopec-nekopec, jama-nejama...100km ideme 4 apol hodiny, za ten čas sa dva krát prehrejú brzdy, jednu vymeníme a tri nepálky ma volajú do chomúta :D. Pravý kontakt s miestnymi, musím uznať.

Prespím v KTM a další den 7 a pol hodiny busom do PKH nazad na druhú rundu :)

Tak to je prvý týždeň....zážitkov mám mnoho-premnoho a všetko to sem nenapíšem lebo by ste tu zatiaľ zostarli....



comments powered by Disqus