Ferry flight Skyper z AERO 2019 Friedrichshafen - Lučenec

Jenki - 31.5.2019
 

Keď ma priatelia požiadali o prelet lietadla SKYPER GT9 z výstavy AERO Friedrichshafen 2019 domov, dúfal som, že nám počasie vyjde v ústrety a odletím hneď po skončení výstavy ... ale studený dážď a nízko nastlané oblaky na predhorí Álp neveštili prívetivý koniec týždňa. Ubytovanie sa predĺžiť nedalo a manažment výstavy nám vedel zaručiť iba to, že po skončení výstavy o 18:00 hod. nás možno do 19:00 hod. pustia z výstavnej haly von. To by z biedou stačilo na prelet do Hosína ... a čo tam bez logistiky? Mizerné vyhliadky nakoniec rozhodli o klasickom automobilovom presune domov s príjemnou obligátnou zastávkou na letisku Salzburg v hangári RedBull. Náš „ferry flight“ sme museli naplánovať trochu iným spôsobom. Jarné počasie je vrtošivé a tak padlo rozhodnutie zvrtnúť trip Lučenec (LZLU) - Friedrichshafen (EDNY) – Lučenec (LZLU) na otočku, teda za jeden deň, akonáhle bude nádej na dobré počasie.

Pár minút po svitaní – teda presnejšie 03:25 UTC - sa teda náš Viper SD4 / OM-M345 po štople natankovaný odlepil z dráhy 31 v Lučenci a smeroval na západ.  Letový plán som si podával cez IBAF deň vopred na obidva lety a tak som mal jasno, že úrad máme v poriadku. Plán sme otvorili krátko po vzlete a za chvíľku sme opúšťali ATZ Lučenec. Na palube Marko a ja, trochu vody a dve bagety. Stúpali sme postupne na 5.500 stôp a občasné ranné mráčiky typu stratus v údoliach zostávali pod nami. Čakali nás zhruba štyri hodiny non-stop letu a tak sme zvolili trať čo možno najpriamejšiu – po minutí bodu TURIS sme smerovali cez TMA a CTR Bratislavy priamo na REKLU – výstupný bod a súčasne vstup do Rakúska. Po prvej hodinke letu sme sa trochu vystriedali v pilotovaní, aby sme si šetrili sily na zbytok dňa – návrat bol plánovaný v skupine a počasie malo všetky predpoklady na termický vývoj bližší plachtárom, než nám.

Prvým bodom v Rakúsku bol MABOD, následne sme až po MASUR leteli na spojení s Viedeň RADAR. Letisko LINZ a jeho TMA sme oblietavali severom cez PETEN s malou korekciou na sever kvôli západnému okraju TMA – zostávali sme na frekvencii INFO až po hranice Nemecka. Priestor TRA Salzburg nebol skoro ráno aktívny a tak sme dostali pokyn prejsť na nemecké INFO už pred bodom BADIT. Počasie bolo skoro ráno relatívne pokojné, len alpské predhorie sa občas prejavilo nečakanou turbulenciou v krištáľovo čistom vzduchu. Od úrovne Salzburgu sme sa už držali trvale na dohľad od alpských hrebeňov naľavo od nás. Trať južnou časťou Nemecka sme mali naplánovanú tak, aby sme sa vyhli prípadným obmedzeniam okolo Mníchova. Úsek trate BADIT – KONIN – EDMK (Kempetn-Durach) „líže“ južný okraj mníchovského TMA a mieri presne medzi zakázané priestory EDR145 a EDR141. Najmä EDR141 je citlivý, lebo je to veľmi aktívna drop-zóna od zeme až do hladiny FL 100. Aktívna je denne – niečo ako kedysi u nás stredisko vrcholového športu Lučenec. Na túto skutočnosť nás upozornilo aj INFO, ale keďže sme leteli celý čas presne a náš odpovedač fungoval bezchybne, tak nás nechali letieť tesne južne hranice obmedzeného priestoru. Kempten – Durach je malebné letisko s trávnatými dráhami do kríža a aktívnou drop-zónou, ale v rannom čase bolo ešte bez prevádzky. Krátko po prelete Kemptenu nám INFO doporučilo prechod na Friedrichshafen TOWER. Tu sme po pár nezrozumiteľných pokynoch spôsobených slabým príjmom pochopili. Že nemusíme letieť cez povinný vstupný VFR bod SIERRA, ale môžeme pokračovať priamo na finále dráhy RWY24. Táto časť letu už bola plne v Markových rukách a tak sme dosadli na dráhu RWY 24 EDNY v čase 07:28 UTC. Keďže sme sa potrebovali dostať na opačnú stranu letiska ako obvyklí návštevníci – teda k halám výstaviska, Marko požiadal o opustenie dráhy cez taxiway MIKE, čo je vlastne rolovačka k hangárom a „stojiskám“ či lepšie povedané „kotviskám“ vzducholode Zeppelin. Zaparkovali sme pri plote, kde už stáli zo dve nemecké lietadlá, zrejme tiež pripravené k odletu z výstavy, hneď vedľa steakhouse Zeppelin Hangar. Nás čakala cesta do priestoru výstaviska, kde som očakával povestnú nemeckú presnosť a poriadok ...

Na prvý telefonát manažérke výstavy, ktorej som samozrejme niekoľkokrát posielal mailom informácie o prílete aj žiadosť o zaistenie paliva a odletovú asistenciu som sa dozvedel, že lietadlo je v hale a mám si ho ísť vziať ... OK, vybrali sme sa teda do areálu výstaviska tak akosi „krížom“ cez všetko, lebo nič nebolo uzavreté či strážené. V hale B1 nás čakal akýsi kamión, bordel – a opustené lietadlo OM-M215. Nikde ani noha. Bolo nám jasné, že bez asistencie aeroplán z haly nedostaneme, lebo, čuduj sa svete, dvere do haly sú jednoducho úzke. Na niekoľko telefonických urgencií som sa dozvedel, že nám niekoho pošlú na pomoc, ale že výstava už skončila, výstavisko je zavreté a o ostatné veci sa máme postarať sami. Super akurátny prístup. Po nejakom čase sa objavili dvaja chlapíci s autom, na ktorom boli naložené „hangar dollies“ teda mechanické zdviháky s kolieskami, ktoré umožňujú (na hladkej podlahe) manipulovať s lietadlom všetkými smermi. Chlapíci boli šikovní a s ich asistenciou sme Skypera vytiahli pred bránu – teda na cestu vedľa výstaviska. O nejakom „preberacom konaní“ či podpise o prevzatí lietadla ani chýru. Predletovú prehliadku som robil na ceste vedľa výstaviska, práve tak, ako motorovú skúšku. Ak by totiž čokoľvek nefungovalo pri zadnej bráne letiska by mi už nepomohol nikto – teta v žltej veste totiž vládla iba nemčinou a nikto iný tam nebol. No, a teraz začala tá menej očakávaná časť presunu – teda klasické rolovanie po miestnej verejnej ceste k zadnej bráne letiska. Časť tohto presunu je natočená na videu, ale niektoré detaily, ako napríklad tvrdohlavý šofér v protismere odmietajúci sa podrobiť pokynom službukonajúcej tety v žltej veste video nestihlo zachytiť J . Rovnako chýba video záznam pracovitého operátora vysokozdvižného vozíka, ktorý nechápal úplne na prvý pokus, že lietadlo musí prejsť aj cez jeho pracovný priestor. Nakoniec sme sa ale bez úhony dostali cez zadnú, čiastočne demontovateľnú bránu na letisko a mohol začať presun k palivovému stojanu. Tu som pri stojane trochu so svojou angličtinou predsa len narazil. Niekoľkokrát som si nechal zopakovať vetu, ale výraz „beep kaaat“ som nedokázal dekódovať. Nakoniec sa ukázalo, že sa jednalo o BP Card, teda špeciálnu kartu k samoobslužnému stojanu na palivo ... Nuž, moja chyba, švajčiarsko-nemecký akcent som nezvládol, a tak nakoniec prišiel milosrdný obslužný personál a natankovali sme obe lietadlá po štople.

80 litrov pre Skyper na cestu domov nestačí , najmä ak neviete, ako sa prejaví na dlhej ceste na aeropláne alpský vietor, rýchlosť a režim motora ... a to hlavne, ak má nalietaných celých 6 a pol hodiny od nova. Takže bolo jasné, že musíme cestou domov tankovať. Lenže letiská na Slovensku neoplývajú službami a tak bolo jasné, že budeme skúšať v Čechách (vzhľadom k mojej nulovej nemčine a nedôvere k rakúskemu prostrediu) – ale nechcelo sa nám meniť smer príliš na sever. Pôvodne plánovaný Hosín bol, okrem iného dostupný len cez pomerne veľkú okľuku kvôli vojenským aktivitám a obsadeným priestorom v pohraničí, let by sa natiahol minimálne o hodinu. A čakala nás ešte administratíva na letisku EDNY.

Po natankovaní nás FBO agent odviezol zo stojiska, kde sme preparkovali lietadlá od pumpy, ku administratívnej budove. Otravné na Friedrichshafene je, že keď chcete zaplatiť, musíte letisko opustiť a do kancelárií sa dostanete až zvonku z verejného priestoru. Takže po platobnej procedúre za palivo, pristávacie poplatky a handling sme sa ocitli opäť vonku pred letiskom. Blížil sa čas obeda, a my sme boli na nohách od skutočne skorého rána, dali sme si teda obed v letiskovej reštaurácii. V Nemecku som neriskoval žiadne výskumy, dal som si klasický šnitzel ale žiaľ, len s hranolkami, varené zemiaky neboli v ponuke. Čakanie a procedúra na vstup na letisko bolo trochu otravné, keďže sme museli klasicky odtrpieť čakačku, kým sa dostavil personál, potom už kontrolné rámy aj s prehliadkou boli samozrejmosť ako u nás v Bratislave, resp. na každom medzinárodnom letisku. Treba si poriadne skontrolovať, či máte pri odchode z lietadla všetky potrebné dokumenty sebou, lebo ak vám chýba pilotná licencia, ktorú ste si nechali v lietadle .... môžete mať vážnu smolu.

Letový plán sme si telefonicky odložili (vďaka nášmu slovenskému CARO to nikdy nie je problém), lebo nám chvíľu trvalo zorganizovanie paliva na našej ceste domov. Nakoniec nám zdvihol telefón pán z letiska Břeclav, potvrdil dostupnosť paliva i ochotu sa o nás postarať a všetko začalo odsýpať. Prevádzka sa už zahustila, na frekvencii TOWER už bol celkom frmol, ale po chvíľke sme sa dostali na odlet. Plán sme mali podaný ako skupina, takže po povolení odletu sme o 10:15 UTC začali rolovanie na dráhu RWY 24 a v pomerne hustej prevádzke sme odštartovali o 10:27 UTC. Vietor bol značne búrlivý a zľava zboku, takže vzlet skupiny nebol práve ukážkový, ale hlavne, že už sme boli na ceste domov. Tentoraz nám ale TOWER nariadil predpisový odlet cez bod SIERRA, takže sme sa posunuli kúsok bližšie k predhoriu Álp. Obedňajší cirkus vo vzduchu kde kombinácia denného chodu oblačnosti a vetra, slnečného počasia s alpským predhorím v aprílovom nestabilnom vzduchu robili divy. Bicykloval som skoro celý čas, jediný pokojnejší úsek letu bol od úrovne Salzburgu po Linz, ale potom začal cirkus znova. Marko si držal „rozumný dištanc“ v skupine aby nás termika zbytočne neobmedzovala. Termické počasie vytiahlo do vzduchu obrovské množstvo vetroňov, takže let na východ bol aj z hľadiska prevádzky podstatne výživnejší. Ešte aj TRA Salzburg na vstupe do Rakúska bolo aktívne, takže sme museli trošku čarovať aj s výškou. Letisko  a TMA Linz sme zase obleteli severom a po ceste na východ nás ešte čakal oblet nejakého ad hoc rakúskeho vojenského priestoru, kde sa strieľalo, ale až po bod MASUR sme vlastne leteli rannú trať, len opačným smerom. Navigoval som pochopiteľne podľa vlastnej prípravy a z vlastným vybavením, predsa len, dôvera k čerstvo vyrobenému a novému kusu techniky sa buduje postupne. Turbulencia bola taká otravná, že sa mi ani nechcelo fotografovať a vcelku som sa tešil na moment, kedy sa konečne kolesá dotknú zeme. Od bodu MASUR sme už smerovali na hraničný bod LEDVA južne Břeclavi a pokyn od Vienna RADAR na preladenie na Praha INFO bol už naozaj vytúžený. Chvíľku po preladení a nadviazaní spojenia som ukončil letový plán a keďže Břeclav RADIO nebolo aktívne, zaradili sme sa ľavou zatáčkou do ľavého miniokruhu pre dráhu RWY08 a v čase 13:26 UTC som položil Skyper na dráhu 08 na letisku LKBA, o 13:30 UTC som vypínal motor pri palivovej pumpe. Ako prvú vec som samozrejme utekal vypustiť moje vnútorné nádrže, až potom som sa zvítal s pánom z Břeclavi, ktorý nám prišiel predať palivo. Dozvedeli sme sa pár užitočných informácií, okrem iného aj to, že palivo MOGAS aj AVGAS je tam bežne dostupné a stačí si zavolať, prídu vás naplniť, aj keď nemajú prevádzku. Veľmi milý pán, ochotný a ústretový. Platiť kartou sa síce nedá, ale v núdzi nie je problém zaplatiť eurami a ústretovosť je príkladná. Břeclav má nielen krásne letisko ale aj príjemných a ústretových ľudí. Zdržali sme sa, vrátane naplnenia dvoch lietadiel cca pol hodinky a, teraz už bez plánu, len tak na dohľad sme vyrazili smer Lučenec. V čase 14:12 som púšťal brzdy na dráhe RWY 08 LKBA a za pár minút sme mali hraničný bod PEPIK J Stade už sme pokračovali „na našom“ cez BRADLO južne Partizánskeho (a tesne severne Dobrej Nivy) do Lučenca, aby sme sa pekne v skupine prieletom RWY 13 zaradili do ľavého okruhu RWY 13 v Lučenci. Podvozok Skypera OM-M215 sa dotkol dráhy v čase 15:22 UTC. Pravdu povediac, práve včas. Aj keď let z Břeclavi do Lučenca bol oproti nemecko-rakúskej etape výrazne pokojnejší, únava sa začala prejavovať. Čakala ma ešte cesta domov, ale keď som prišiel k svojmu Bristellu, skoro som ho vybozkával. Predsa len, prdieť do známej a ešte k tomu vlastnej sedačky je iná pohoda. Odlet z Lučenca na Dobrú Nivu bol o 16:19 UTC a pristál som doma o 16:44 UTC – ale let domov bol už len takou relaxačnou aktivitou, vlastne som si len tak poletoval, robota už bola hotová.

Zhrnuté a spočítané, celkový „Total Time“ za jeden aprílový deň bol 8 hodín a 45 minút poctivého kniplovania, navigovania a korešpondencie. Práve dosť na to, aby sa človek cítil unavený. Dokonca tak unavený, že som zabudol zavolať Ďurovi, že už letíme z Břeclavi ... a tak sme letové fotografie OM-M215 museli urobiť o deň či dva neskôr. Trochu ma to mrzelo, ale nakoniec sa dobré dielo podarilo.

Jenki

photos -  Marián Sluk jun.  / Ďuro Uhliar

pohľad z Vipera ferry flight Skyper Friedrichshafen - Lučenec ferry flight Skyper Friedrichshafen - Lučenec EDNY
Skyper GT9 / OM-M215 Bradlo Skyper GT9 / OM-M215 Skyper GT9 / OM-M215


comments powered by Disqus
 

HELP pre senior pilotov

Recenzia
 

Výstava trosiek IL-18 / OK-NAB v Múzeu dopravy

Vážení pozostalí po obetiach leteckého nešťastia na Zlatých Pieskoch z roku 1976, vážení všetci tí, ktorí mi akokoľvek pomohli pripraviť text do knihy o nehode, dovoľte mi poslať vám poslednú pripomienku pozvánky na vernisáž výstavy trosiek z lietadla,...

Gonzo - 11.06.2021
Autori
 

 

 

L-40 Meta Sokol / OM-AFA
Foto dňa
L-40 Meta Sokol / OM-AFA