Bumblebee type training

Juraj Borcha - 7.6.2016
 

Ako som sa preškoľoval na vysnívaný typ

Stojím v poli cez cestu oproti Brodzianským záhradkám pri Partizánskom, v ruke držím fotoaparát, v ktorom je  pripravený čiernobiely film, nakoľko som doma už iný nemal a kochám sa nízkym letom postrekujúceho lietadla typickej oranžovej farby lietajúceho ponad moju hlavu s charakteristickým bublavým zvukom hviezdicového motora.

Občas spravím nejaký ten záber, ale viacmenej stojím a s nemým úžasom pozorujem nízky let miestami prerušený nízkonapäťovým vedením, aby hneď za ním orchester pod taktovkou muža riadiaceho tento celok nerušene pokračoval. Takto si vždy vybavím moje prvé stretnutie ako malého chlapca s jedným z najkrajších typov lietadla vyrábaného v Československu.

Nie je reč o žiadnom inom type lietadla ako Z-37 Čmelák. Tento typ veľmi dobre známy azda všetkým poľnohospodárom a JZD ma neprestal fascinovať dodnes. Jeho dokonalé konštrukčné riešenie, letové výkony a možnosti využitia ho predurčili na mnohé roky, ako dokonalé riešenie chemického ošetrovania a hnojenia poľnohospodárskych plodín.

To, ako som si spravil môj PPL preukaz, ste sa už mohli dočítať na stránkach gonzoaviation.com

Len kvôli pokračovaniu tohto článku pripomeniem, že za mnoho cenných rád a umeniu ovládnuť lietadlo vďačím Mariánovi Szabó. Jeho meno netreba nejak zvlášť vo svete malého letectva a hlavne vo svete práškarov, ako sa piloti Z-37čiek volali, predstavovať.

Tisíce nalietaných hodín a hlavne množstvo prežitých príbehov a spomienok, ktoré sa počas našich navigačných letov na rovinaté južné Slovensko nikdy neopakovali. Pri mnohých sme sa nasmiali, pri iných Marián zaspomínal na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Keď tak rozprával, vždy som sa mysľou dostal tak hlboko do príbehu, že som aj zabudol na navigáciu a nechal som sa unášať a pýtal som sa sám seba, či som sa nemal aj ja narodiť skôr aj keď pre mnohých v ťažkej dobe, ale robil by som to, čo ma najviac baví – pracovať a zároveň lietať na tak krásnom type.

Túžba ovládnuť a zalietať si na Čmeláku bola u mňa vždy silná a tak slovo dalo slovo a Marián mi sľúbil, že ma naň preškolí. V jeden deň, keď som bol u nás v Aeroklube sa ma spýtal, či mám na druhý deň čas, že by sme šli do Aero Slovakie v Nitre, kde majú letuschopnú spárku.

Vraj chalanom zavolá, aby mašinu nachystali a ráno o 9tej vyrazíme do Janíkoviec. V ten večer mi poslal na mail ešte prevádzkové obmedzenia a postupy, s ktorými som sa mal oboznámiť. Keď mám pravdu povedať, tak som si ich vytlačil v zmenšenej podobe tak, aby sa mi zmestili do mapníka, v rýchlosti som si ich prezrel a potom zasnený som už virtuálne sedel v kokpite Z-37, lietal a cvičil si scénku z filmu Vesničko má středisková, ako vystúpim z kabíny a spýtam sa: „Servus chlapci, ako si tu žijete?“

Na druhý deň ráno bola už situácia v mojej hlave trošku iná a aj keď som sa tešil ako „malý Jojo“, začala vo mne stúpať akási nervozita. Pýtal som sa sám seba, či to s mojím náletom pár desiatok hodín ako PIC nie je trošku priskoro, ale túžba splniť si sen, myšlienka, že takáto možnosť už nemusí prísť a Mariánové krédo, že on lietať naučí aj opicu, čo sa mu so mnou už raz podarilo, predurčila tento deň na vopred úspešný.

Vietor z predchádzajúceho dňa úplne ustal a v Janíkovciach na letisku bolo bezvetrie, čo je na preškolenie celkom vhodné. Nepríjemné bolo však zistenie, ze dráha na letisku bola celkom rozmočená a miestami až zaliata vodou po predchádzajúcich daždivých dňoch, ktorá ešte nestihla vsiaknuť do pôdy. Možno si už niektorý z vás hovoria, veď žiadny problém, betón to istí, ale... Bolo to moje prvé preškolenie na „skutočné“ lietadlo, okrem paliva a nás dvoch bolo prázdne s výkonným 9 valcovým hviezdicovým motorom a zároveň aj to mal byť aj môj prvý typ s ostrohovým usporiadaním podvozku, čo už je samo o sebe výzva.

Mariána nič neodradilo, predstavil mi mechanika Vlada a nechal nás pri odkapotovanej spárke Z-37 registrácie OM-YJG, zatiaľ čo sa išiel prezliecť. Vlado mi poukazoval umiestnenie agregátov medzi motorom a požiarnou prepážkou a lietadlo ako také a potom som šiel do hangáru, aby som spolu s Mariánom prebral knihu od lietadla. Všetko prebehlo rýchlo a ani som si nestihol všimnúť a už som si ako inak, ako nemotorne, liezol po stúpačkách hore na krídlo, aby som sa ako inak, ako nemotorne dostal do priestrannej kabíny. Nakoľko som tam vliezol ako … prvý krát, tak som bol donútený si to nacvičiť pod dozorom, ako časť mojej typovky. Myslím, že prvou vstúpiť do kabíny pravou nohou a až potom ľavou :-) Všetko je pre mňa nové a tak sa nestíham ani rozkukať a to sú mi už vysvetľované všetky hejbátka, vypínače, prístroje motorové a letové,...

Tesne pred spúšťaním motora nám Vlado pretočí vrtuľou, aby sa motor vplyvom hydraulických tlakov od prípadného stečeného oleja v spodných válcoch nepoškodil. To už Marián sedí za mnou a na mňa sa sypú pokyny, ktoré by mali rozoznieť predo mnou čakajúci orchester. Hlavný vypínač, batéria, alternátor a všetko ostatné sme nachystali do polohy zapnuté, ešte keď sme si prechádzali kokpit. „Otvor vzduch a zaisti parkovaciu brzdu!“ - „otvorený a zaistená“, prevádzam úkon a opakujem na potvrdenie. „Zavri žaluzie a chladič oleja, vrtuľa na malý uhol, plynová páka na voľnobeh, vstreknúť 3 krát palivo ručnou pumpičkou do sánia, pravou rukou otvoriť krytku páky ovládania prípuste vzduchu do štartéra, ľavou otvoriť olej a prechytiť na prepínač magnet. Po 2 až 3 pretočeniach prepínač magnet dať do polohy 1+2. V tom človek zacíti nepravidelné trasenie celým lietadlom zo strany na stranu z počiatočného nepravidelného zapaľovania zmesi paliva a vzduchu vo válcoch, ktoré sa po miernom cukaní plynovou pákou ustáli a nasleduje fáza zohrievania motora pred rolovaním a zapnutie rádia.

Motor už pomaly dosahuje prevádzkové teploty a Marián dáva pokyn do intercomu k odbrzdeniu a začiatku rolovania. Prešľapujem teda na pedále nožného riadenia a tlačím prstami do vrchnej časti pedálov, nakoľko neviem čo ma čaká a ako bude Čmelák reagovať, respektíve ako  budem reagovať ja. Bol som upozornený že YJG je troška citlivá na brzdy, ale pri tlačení prstami ku žiadnemu doprednému pohybu vrchnej časti brzdových pedálov nedochádza a zaostávajú tvrdé. Trošku prekvapený dávam teda ovládač parkovacej brzdy dole a v tom pociťujem zmäknutie hornej časti pedálov nožného riadenia a preberám kontrolu nad brzdami. Nakoľko sme obklopený viacerými odstavenými Čmelákmi, tak mi Marián pomáha v bezpečnom vyrolovaní. Aj keď na Z-37 už aktívne nelieta, vidieť jeho mnohoročné skúsenosti a tisíce hodín na tomto type. Aj so zhoršeným výhľadom rýchlo vykľučkoval von pred bránu Aero Slovakie, kde preberám riadenie a skúšam si rolovanie. Hneď po prvých prerolovaných metroch zisťujem, že to nebude až také jednoduché a potreboval by som asi 30 minút len na rolovanie ako časť môjho preškolenia. Pokiaľ sme dorolovali ku dráhe, stihli sme samozrejme ešte spraviť motorovú skúšku. Marián mi nezabúda ešte pripomínať pred samotným vzletom rôzne prevádzkové obmedzenia a správne postupy. Pri rolovaní musí byť  vždy riadenie dotiahnuté „na pupok“ okrem rolovania so silným zadným vetrom, kedy je lepšie tlačiť, aby vás neprevrátilo na vrtuľu. Na zemi zatáčať vľavo opatrnejšie kvôli reakčnému momentu vrtule ako vpravo. Hrozí vtedy, že pri neopatrnom rolovaní môžete zachytiť krídlom o zem, či dokonca niečo horšie. Dostali sme sa až na prah dráhy, nasledujú povinné úkony a posledné typy od Mariána. Posledný pohľad na prístroje v kabíne a dávam páku ovládania motora pomaly vpred a odbrzďujem. Motor sa rýchlo dostáva do maximálnych otáčok, počas ktorých trupom prejdú jemné vibrácie spôsobené 315 konskými silami, ktoré sa snažia lietadlo okamžite odtrhnúť zo zeme. Opraty mám v rukách, snažím sa držať smer a tlačiť knipel dopredu, aby som lietadlo „postavil“ na hlavný podvozok a zahájil rozlet a stúpanie. Všetko sa to deje tak rýchlo, že nemám čas si niektoré veci uvedomiť a do toho všetkého zvoní zvonček a bliká pred vami červené svetlo upozorňujúce na kritický uhol nábehu. Cítim jemné korekcie v nožnom i ručnom riadení, kedy muž sediaci za mnou rozhoduje tento boj v prospech mňa. Tým to samozrejme nekončí a nasleduje fáza stúpania. Rýchlo prestaviť vrtuľu na 1900 až 1950 otáčok, zavrieť klapky, nastaviť vyváženie a stúpať rýchlosťou 120 km/hod. Kochám sa nádherným výhľadom z kabíny a aj keď počasie nie je úplne ideálne, naskytá sa mi krásny pohľad na Nitru a okolie z typicky oranžového lietadla, ktorý k tomuto letisku skutočne patrí. Po nastúpaní bezpečnej výšky a nastavení plniaceho tlaku sa „snažím“ letieť v horizonte, no nedarí sa mi a Čmelák aj keď možno nepatrne, ale stúpa. Keď sa mi ho podarilo aspoň na moment ustáliť všímam si ten rozdielny posed oproti iným typom na ktorých som letel. V kabíne Z-37 mám pocit ako keby som letel stále v predklone a preto stále priťahujem knipel k sebe a stúpam. Vtedy vždy zaznelo v sluchátkach „horizont“. Ale to bola tá správna poloha, pretože krídlo bolo rovnobežne s horizontom a ja som nestúpal a nezostávalo mi nič iné ako si na tento zvláštny, ale excelentný výhľad zaručujúci posed zvyknúť. Nasledovali prvé zatáčky, pády a maximálna rýchlosť s postupným zaradením do okruhu na prvé pristátie. Nervozita stúpa a hneď sa ukázala na chybnom označení dráhy, ktorú ohlasujem po vetre do rádia, Vykonávam všetky úkony podľa Mariánových pokynov po dotočení tretej zatáčky, nasleduje štvrtá a ja mám stále pocit, že sme dosť vysoko na to, aby sme sa trafili na ten „kúsoček“ nerozbahnenej plochy letiska. Všetko sa zrazu zmení po otvorení klapiek do pristávacej polohy a vyvážení. Výška sa začala rýchlo vytrácať a ani sa nenazdávam a už podrovnávame a relatívne presne sadáme na pred tým vytýčené miesto. Po dotyku treba opäť ťahať knipel na pupok, aby sa zabezpečilo ovládanie ostrohy a „mašina nejak nepríjemne nevyplávala alebo neodskočila či nezatočila. Ľahko sa povie ako vykoná, ale nejak to s pomocou Mariána zvládam. Dali sme si ešte niekoľko okruhov, kedy počet Mariánových zásahov do riadenia klesal a ja som si vryl postupy do podvedomia. Po odlietaní ďalších okruhov sme sa obaja zhodli na tom, že podmienky nie sú na prvé sólo a že dnes so mňa práškar ešte nebude.

Pri poslednom okruhu pristávame opäť na betón a znovu sa presvedčujem o tom ako my vždy bolo hovorené, že tráva odpúšťa viac nepresností v riadení pri pristáti a pri ostrohovom usporiadaní podvozku to platí asi tisíc násobne. To sa už Čmelák nervózne miká zo strany na stranu a striedavé pohyby nôh a rúk spolu s diferencovanými brzdami skôr pripomínajú hru na varhany ako riadenie lietadla. Vyrolovali sme z dráhy a po pojazdovej dráhe sme prešli bránou opäť do areálu Aero Slovakie, kde si Marián prebral riadenie a opäť na priemere desaťhalierníka otáča bez mihnutia brvy lietadlo do parkovacej polohy. Nasledujú povinné úkony pred vypnutím motora, zvýšenie otáčok s následným prepnutím magnetá do polohy nula a uzavretím oleja.

S posledným pretočením vrtule a zaklepotaním piestov nastáva v kabíne ticho. Posledné pohľady na prístroje a vypínanie posledných spínačov. Orchester na dnes dohral a opona sa zaťahuje. Stále nemôžem veriť dvom veciam a to ako ten čas v lietadle beží vždy tak rýchlo a že sa mi splnil ďalší sen z detstva.

Dopísať papiere, prezliecť, posledné fotky a smer Partizánske. Cestou ešte dohadujeme, kedy to na budúce dolietame a robíme rozbor mojich dojmov. Stále tomu nemôžem uveriť, ale ten pocit stojí za to...

Na letisko v Janíkovciach sa vraciame 11teho apríla, hneď ako mi to čas umožnil. Tentokrát aj dohľadnosť je lepšia a dráha suchšia o čom som sa mohol presvedčiť keď som sa zadným podvozkom Cruisera dotkol dráhy. Mali sme mierny časový sklz a tak nezastavujem, máme spoždení. Rýchlo vybrať potrebné veci, podpísať prebratie lietadla a už sadáme do kokpitu OM-YJG a opakujeme si postupy. Otvoriť vzduchovú fľašu, olej, spustiť štartér, zapnúť magnetá a známa deviata symfónia sa rozoznieva. Po zohriatí motora, vyrolovať na dráhu a zrazu vo vás začne prevládať pocit, že si nič nepamätáte a ešte nikdy ste v tom nesedeli. Po prvom štarte sa hrnú pokarhania a pripomienky zo zadného sedadla smerom na predné. Takto som si to vôbec nepredstavoval! A ako by to nestačilo, pri druhom a treťom štarte mi to vždy uteká doprava. Variabil do dvoch metrov nedáva priestor na žiadne výhovorky.

Pred štvrtým štartom sa môj pohľad upiera na pravé stehno, kde mám pripnutý mapník s prevádzkovými postupmi. Hneď som si uvedomil, že sa podvedome snažím pohybom ruky a nohy mapníku vyhnúť, aby som sa oň neoškieral. Mal som ho na pravej nohe už zo zvyku, pretože som výcvik odlietal na PS-28 Cruiser, kde ovládanie plynu a knipel som držal opačne a nevadil mi. Po odhodení sa dostavilo vytúžené zlepšenie, ale krotiť tých 300 koní nebolo aj tak jednoduché a ak niekto sledoval moje štarty z konca dráhy, muselo to skôr pripomínať pohyb hada ako rozbeh lietadla. Pomaly ale isto som sa dostával do tempa a povinné úkony sa mi vrývali do pamäti, keď po jednom z pristátí Marián vystúpil. Zvláštny pocit ako keby vám niekto na ruskom lietadle vymontoval Natašu (hlasový systém upozorňujúci na prekročenie povolených hodnôt). Kto mi teraz bude hovoriť do slúchadiel „horizont“, „nestúpaj“, „nemixuj s tým toľko“,...

Síce sa opäť ozýva Mariánov hlas v mojich sluchadlách, ale po tom ako mi povie úkony a ja prejdem očami posledný krát zľava do prava a vidím ho stáť pri pravom krídle len z vysielačkou, nie je mi všetko jedno. Chvíľka zaváhania, ale nenechávam sa odradiť. Na tento moment som čakal veľmi dlho a tak sa zahlasujem do rádia OM-YJG na dráhe 15 pravá vzlet, odbrzďujem a posúvam plynovú páku vpred. Poznáte ten pocit keď lietate na Cessne 150 a podobných typoch aký je markantný rozdiel keď v kabíne sedí jeden alebo dvaja? Na Čmeláku som nič také nespozoroval. Jediný rozdiel bola poloha ťažiska, kedy som si musel vyváženie v sóle dávať ešte o čosi vpred.

Odpútanie s krátkym rozletom a už stúpam rýchlosťou 120 km/h, robím prvú okruhovú, druhú okruhovú zatáčku, zrovnávam, vyvažujem a hlásim sa po vetre, hneď na to tretia a štvrtá okruhová zatáčka a už sa blížim k prahu dráhy 15 pravá. Tak ako ten čas rýchlo bežal, keď som si letel po okruhu, tak išiel pomaly, keď som sa snažil podchytiť smer po podrovnaní a pristáti.

Odletel som ešte ďalšie tri okruhy sólo a postupy sa mi ešte viac vrývali do pamäte a so Z-37 sme sa ku koncu celkom skamarátili. Na technike pilotáže s takýmto typom by bolo na mojej strane ešte čo zlepšovať a viem, že som zvládol len základ. Nelietal som s plným kotlom a nepráškoval som v prízemnej výške, nemusel som mať na pamäti či som už tento pás spravil a kde sú drôty elektrického vedenia. Nič to však nemení na fakte, že som si splnil ďalší detský sen a zážitky z neho sú vo mne stále veľmi živé.

Určite by som sa chcel aspoň raz ešte vrátiť a na Čmeláku si ešte polietať. Uvidíme...

Veľká vďaka patrí opäť Mariánovi Szabó. Bez neho, jeho organizácie a trpezlivosti so mnou by sa takéto preškolenie neuskutočnilo. Taktiež by som sa chcel poďakovať všetkým z Aero Slovakia, za to že nám lietadlo nielen zapožičali, ale aj vždy pred lietaním nachystali a po lietaní opäť odparkovali a ošetrili.

A viete čo potešilo asi najviac? Keď som doroloval do priestorov Aero Slovakia, všetko som vypol, deväťválcová symfónia dohrala a ja som si začal uvedomovať, že som to naozaj dal a keď som vystúpil a zoskočil na zem, Marián mi podal ruku a povedal: „Vítaj medzi práškarmi“ a kopol ma ako po každom sóle do zadnice.

 Juraj Borcha

Bumblebee type training Bumblebee type training Bumblebee type training Bumblebee type training
Bumblebee type training Bumblebee type training Z-37A Čmelák / OM-YJG Bumblebee type training
Z-37A Čmelák / OM-YJG Bumblebee type training Bumblebee type training Bumblebee type training


comments powered by Disqus