Bornes to fly vol. 1

Juraj Koreň - 22.5.2015
 

Po mnohé stáročia sa ľudia snažili priblížiť letu vtákov. Vrhali sa zvyčajne s krídlami, ktoré sa na vtáčie podobali a snažili sa mávaním rúk dosiahnuť pohyb, ktorý by z nich spravil letcov.  Leonardo dokonca navrhol  s ohľadom na nedostatočnú silu rúk, mávajúce krídla ktoré sa uvádzali do pohybu šlapaním pedálov. Obrovské, nemotorné, ťažké....neletiteľné! Táto mocná túžba byť slobodný ako vták dospela až do dnešnej fázy, kedy stačí vystúpiť na vhodnú terénnu nerovnosť, rozbaliť  5 kíl vážiaci kus látky, pripnúť sa k nemu....a sme slobodní !

Tu sa naskytá nádherná kombinácia, naše odľahčené krídla vážia medzi 6-12kg a sme schopní ich niesť na štartovisko. Mňa to fascinuje už dlhý čas. Spojenie turistiky a lietania. Začínam síce nesmelo, pretože na Slovensku  nie je veľa takých, od ktorých by som sa mohol učiť (J&A,partizani...sú ďaleko) idem na to metódou pokus-omyl. Minulé leto vo Švajnčiarsku trochu krvi som vypotil, ale žiadna sláva z toho nebola, iba skúsenosti. Tento rok za ešte výdatnejšej podpory Gradientu a Zajo, ma čakal pretek  Bornes to fly so štartom vo francúzkom Tailloires.

V stredu 13.5. 2015 vyrážame z Galanty spolu s mojím supporterom Grizlim z firmy Zajo, nabalení poživňou, materiálom padákmi...stavíme sa ešte v Piešťanoch po  záložku u Rada Žideka. Cesta do švajčiarskeho Zurichu je nekonečná, ale korunovaná výbornými opekanými zemiakmi u Grizliho brata na byte. Vychrápeme sa na gaučoch do ružova...do cieľa preteku dorazíme okolo obeda, ešte naháňame mapy a kdejaké drobnosti zabudnuté doma. Zhučím si z Plainfait-u za výrazného SZ dole na pristávačku...dúfam že mi to takto nepôjde i na pretekoch...iba dole.

Večer absolvujeme brífing a večeru s tým, že počasie vyzerá temne, prvý deň pretekov absolútne neletiteľné, druhý len veľmi málo a tretí vyzerá good, ale so slabými dostupmi. V piatok o 11:00 je de-brief pred pretekmi, kde nám ešte osvetlia trať, ktorá je nateraz neznáma.  

 

Ráno padajú šnúry vody z nebies, všade sa valí, i po ceste.  Bude to asi tým že tieto kopce sú prvé od SZ,Z také vyššie tak sa tu leje ako v krčme, keď naši hokej hrajú. Len nie piváž a borovička, ale voda. Na briefingu je nakreslená trať dlhá 134km optimalizovane. Hovorím si hm, ani nie veľa. Šupli to z Talloires cez otočný bod Montlabert smerom na J (akýsi štart na JV) s 1km kružnicou, ďalej Allevard s 7km kružnicou, potom pendel po doline na Marlens (13km kružnica) nazad Allevard (7km)  s cieľom v dedine Marthod (r=0,4km) s tým že prvý deň sa môže hýbať od 15:00-21:00, druhý od 6:00-21:00 (20:30 pristáť) a tretí 6:00-16:00 hod.

O tretej ideme na to, v daždi... všetci zakuklený od hlavy po päty, podaktorí majú návleky z igelitu olepené páskou. Ja som stavil na ťažké ale nepremokavé boťáky a návleky. Vyzerám viac ako komicky. Jeden z najväčších singl batohov, (sú tu aj tandemisti) veľké topánčiská a návleky, šponovky a pomedzi to nôžky také komárie, tenučké.

Prvých cca 8km cválame do mestečka Doussard, kde sa prúdy (nie vody, ale tentoraz ľudí) rozdeľujú podľa toho ako chcú obehnúť Mont Trelot , čo je pred nami skrytá v mračnách.  Bude treba načongať do 1300 nadmorských, čo je cca 700m výšky. Spolu s Grizzlim som si naplánoval, že pôjdeme západne od skál, teda asi tadiaľ, kade pôjde iba pár ľudí.  Na konci asfaltky pod horou ma čaká, povzbudzuje a oznamuje že Standa je „iba“ 20min predo mnou. Cestou na pagurku sa samozrejme stratím zo značky lebo pravdu povediac, horšie to mali značené iba vo Švajnčiarsku. Iba kde tu pomalované žlté pásiky po stromoch, ktoré nenápadne miznú a ja musím makať hore potokom. Popravde mi to až tak nevadí lebo na nohách bomby (hanwag alaska gtx) s návlekmi. Všade hučí voda, stromy popadané musím obchádzať, strmina je to poriadna a aby to nestačilo, na vápencových šturoch sa šmýka až strach. Nakoniec končím už na lúke, čo znamená že môžem v 10cm snehu sa brodiť po vrstevnici zo kilometrík-dva.  Pod snehom blato alebo vysoká tráva, ideál šmýkačka, ani Tatralandia sa nemôže rovnať. Pri chate narazím na stopy, pravdepodobne tých troch čo sa predomnou a nestratili sa zo značky, podľa odtlačkov vytuším standu a niekoho v salomonoch, bežím po stopách aj s tými kilami na chrbte (7+5+1) až ku miestu kde sa máme stretnúť s Grizzlim. Veľmi rýchle občerstvenie a bežím ďalej dole brehom. Serpentíny si skracujem cez vysokú trávu, potôčky a keďže mám botiská-síce ťažké, ale členky pevné a pršťoke suché hodne ušetrím času i síl. V dedine La Compote (možno tu žil gang Zaváranínových) prezúvam za tenisky lebo teraz mám pred sebou už iba asfaltík až do Col du Fréne (sedielko, skadiaľ by sa dalo ráno zhučať cez otočný bod ďalej.) Neviem to absolútne odhadnúť ako je to ďaleko. Makám na striedačku behom a krokom dokým nedobehnem týpka čo klusá predomnou. Dalo mi  to zabrať ale mám sa s kým porozprávať a do sedielka to stihneme napresno. Pri aute zastanem asi o minútu deväť. Spíme v aute veďla týpka s batôžkou asi o tretinu menším ako mám ja :/
 

Sumár dňa - kompletka pešovka 30 km za 6 hodín a prevýško smerom hore cca 1000 m

Bornes to fly vol. 1


comments powered by Disqus