Ako sa dostane obyčajný človek k lietaniu po oblohe vo vírniku?

Gonzo - 23.12.2021
 

Jednoducho, spravíš si papiere a lietaš ! Ako dobre to znie, že ? Pravda je však takáto,...

Veľa ľudí si povie, jasné, keď je niekto z leteckej rodiny, alebo je to jeho celoživotný sen... a hlavne má na to tisíce peňazí a milión času. Preto som sa rozhodol napísať realitu. Nie, nie som z leteckej rodiny, ako dieťa som nepoznal nikoho, kto by bol čo len modelár, nieto ešte pilot. A ani som sa ako malý chlapec nehral s lietadielkami, nekreslil dopravné lietadlá s veľa kolesami a milión okienkami. A keďže som narodený v roku 1982, tak som ani nezažil rôzne kluby podporované štátom, mestom, či armádou.

Samozrejme, ako asi každému chlapcovi, sa mi páčili lietadlá, ale rovnako aj bager, či ponorka. Spätne si však uvedomujem, že vždy som mal rád výšky. Ako chlapec z južnej zeme (čítaj Komárno), kde je prevýšenie tak 2 metre na 50 km, tam nejaké výhľady do doliny nehrozili, tak sme ako deti lozili po železničnom moste na Váhu, skákali z mosta do umelého koryta Lodeníc, dokonca aj ruské nákladné lode, ktoré sa na Dunaji občas objavili, mali vyvýšené miesta, na ktoré sa dalo dostať (kto vládal doplávať). Ako 10 ročnému mi nerobilo problémy dostať anténu na strechu bytovky. Dokonca otec mi rozprával príbeh, že keď staval dom, tak robil strechu, a ako 6 ročný som sám za ním vyliezol na lešenie.

železničný most nad riekou Váh, rok cca 1994 

Ale späť k lietaniu. Za let považujem všetko, keď sa človek pohybuje vzduchom a dokáže držať horizont. Asi veľmi nesprávna definícia, ale celý tento článok je z pohľadu laika... Keďže ešte nič nezostalo vo vzduchu visieť, prinajhoršom to skončilo pádom, ako funguje gravitácia, som si s mojou povahou rád vyskúšal, keď mi motorka zastavila v Chorvátsku na moste Maslenica pri Zadare, lebo som zbadal nápis Bungee Jump here. Tak šup z 55 metrov voľným pádom, paráda.

Druhá skúsenosť bola, keď mi kamarát z moto bandy volá, reku ty si taký blázon, poď s nami, ideme si skočiť padákom z lietadla. Tak som šiel, ak si dobre spomínam tak to bolo letisko Vyškov. Už neviem, aká výška, no proste klasický tandemový zoskok. A sleduj, že ako správny fanúšik letectva som si ani nevšimol nielen typ lietadla, ale netuším ani farbu.

Prešlo pár rokov a motorky zmizli z nášho života (klasický príbeh, došli ženy, deti, hypotéky, práca...), zostali len priateľstvá na celý život a nezabudnuteľné spomienky! A v živote diera, ktorú nie a nie zaplátať niečím iným. Mám rád výšky, tak som zbehol na umelú stenu a neskôr do terénu loziť skaly, po 2 rokoch som predal výbavu, nechytilo ma to. Reku skúsime potápanie. Na prvom ponore v Senci som zistil, že mi nejde ten tlak vyrovnať, dokonca som skončil u doktorky, keď bolesť v uchu neprechádzala, vraj mam nejakú zlú prepážku v nose. Hm, tak nič...

A tu mi volá kamarát (zas ten istý čo na zoskok), reku ty počuj, PARAGLIDE, dôjdi na kávu, ukážem ti, poserieš sa. Došiel som, a posral som sa! Začal som pozerať youtube, čítať nejaké články... Hovorím si, paráda, toto sa mi pozdáva, ale tak štverať sa na kopec 2 hodiny, potom sa neudržať vo vzduchu a pristáť po 10 minútach, hm, chcelo by to motor, ukáž, nie je niečo také? Navyše bývam v Bratislave, kde teda tých kopcov moc nie je... A už kukám chalanov s ventilátorom na chrbte, ako štartujú spoza domu a idú si, kade len chcú. TOTO JE TO, čo hľadám!

Písal sa rok 2016 a nejak som sa dopracoval na internete, že kde sa robí kurz. Najbližšie k Bratislave bolo NMnV a tam pán menom Ivo Čierny. Tak som mu zavolal, že sen sa volá motorový paraglide. Po rozhovore mi odporučil začať s kurzom bezmotorového lietania, s čím som súhlasil. Prekvapili ma dve veci: cena komplet takéhoto kurzu je skutočne nízka a na absolvovanie nie je potrebná počiatočná investícia (len pevná obuv, 2 fľaše vody a potvrdenie od bežného lekára). Komplet výbavu mi dal Ivo na mieste. A tak dňa XXX som sadol do auta a po pár hodinách som stál na kopčeku s názvom Lysica, mal na sebe uviazanú sedačku, krídlo a Ivo mi hovorí, potiahni za tie červené popruhy, čo sa volajú „áčka“, pobehni a letíš. Nádych, výdych a zrazu som letel. Nie vysoko, možno 10 - 15 metrov nad terénom, pomaličky, ale letel! SÁM. KRAAAAAASA! Túto nádheru ešte umocnilo dokonalé pristátie na nohy!

Tak som pokračoval v kurze, zrazu ma aj teória bavila (považujem za skvelý nápad najprv bezpečne pustiť žiaka do vzduchu, aby pocítil, že o tom vzduchu nevie nič). A tak cvičné lety na Lysici vystriedalo svahovanie na Hradisku, samozrejme prišli aj nepodarené štarty a tvrdšie pristátia, ale všetko pod dohľadom inštruktora, ktorý to mal pod kontrolou a ... no aj to treba zažiť, aby sa začínajúci pilot necítil nesmrteľný...

Dostal som do ruky môj prvý pilotný preukaz a prišla na rad kúpa výbavy. Axis Pluto, ktoré je vhodné aj na motor, bolo skvelým partnerom na prvé samostatné lety! Keďže to má byť o článku pre laika, tak nech sa páči, aj s cenami. Komplet kurz bol do 500 Eur (vrátane stravovania, lekára a podobných drobností), výbava na začiatok nová je cca za 1.800Eur, odporúčam kúpiť použitú, dostaneš komplet za cenu niekde okolo 1.000 Eur. Lenže pekná jeseň skončila, výbava smutná doma, do jari ďaleko. A zas mi volá kámoš: davaj Donovaly, lanovkou hore, na snehu pristávaš, olej namiesto vzduchu... A za pár okamihov sedím na lanovke s výbavou v ruke... A pozerám sa na tých bláznov, čo sa flákajú s handrou nad hlavou kdesi vo výške... a ticho im závidim, jeeeeeej, to je paráda, toto raz dosiahnuť... počkaj, počkaj, som sa spamätal, však ja som malinký krôčik od toho, však je to tu, idem tam! Na kopci rozbaľujem krídlo, sedačku,... výbavu. Môj prvý štart bez kontroly inštruktora, proste sám sa rozhodnúť kade, kedy, ako... a či vôbec. Navyše zimaaaaaaaaaaaaa!

Všetko ready, rozbeh, krídlo padá do strany, na zem, ... tak ho pozbieram, vyšliapem hore tých 20 metrov, rozbalím, pripravím, nádych, výdych, rozbeh... zas je krídlo na zemi, vyšliapem hore,  snažím sa rozmotať tých 5 kilometrov šnúr... s rukavicami to nejde, bez rukavíc zima nedovolí... začínam rozmýšľať, že či mi lístok na lanovku platí aj smerom dole... Ešte jeden pokus a hurá, je to rozmotané. A tu nastáva okamih, ktorý mi ukázal jednu krásnu stránku paraglidu (alebo všeobecne letectva). Prišli dvaja chalani, komplet čiapka, rukavice, šál cez tvár, začali mi radiť, ako na štart. Rozbeh, odzadu krik, potiahni ľavú, ešte, OK, utekaj, bežím, vzlietam LETÍIIIIIIIIM! (rád by som im poďakoval, ale skutočne netuším, kto to bol... a už sa to asi nikdy nedozviem). Kochám sa výhľadom, ticho, kľud... a letím. Vysoko. Najvyššie ako som kedy bol... Krása.

A začínam sa psychicky pripravovať na pristátie. Mal som veľkú nevýhodu. Zo štartu nie je vidno miesto pristátia a ja som bol na Donovaloch prvý krát v živote. Áno, keď som parkoval, pozrel som si to miesto, ale z tej výšky som ho akosi nevedel nájsť. Tak som krúžil, hľadal očami... a zbadal som. Nasledovalo pristátie a zážitok na celý život. Po otázke, dáme to ešte raz, som nezaváhal a už štartujem znova, na prvýkrát sa podarilo, pristátie, samozrejme do jediného kríčka, ktorý bol na tom hektáre... Nevedel som, prečo to tak magicky priťahuje. Teda už viem, lebo kam sa pozeráš, tam ideš... Riešenie? OK, tam je krík (strom, sĺp, prekážka) a ja idem vedľa. A nepozriem sa už na neho, ani keby čo bolo!

A prišla jar. Po celej zime a hľadaní vhodného motora kupujem Miniplane TOP 80, cena okolo 2.000Eur. Prvé lety s kamarátmi v zemi nikoho, prvé štarty... a už stojím na rovnej lúke, motor na chrbte, krídlo pripravené na dopredný štart, dvíham nad hlavu, vyrovnám, pridám plyn, krok, dva a tretí do vzduchu, ostávam na popruhoch a stúpam, stúpam,... aj by som si sadol do sedačky, ale nejde to, tak od strachu nastúpam výšku aj 300 metrov, potom si dovolím venovať sa manévru usadenia sa do sedačky. Sedím, letím, kam chcem, vyklesám, nastúpam, opatrné zákruty robím... Kráááááása! Po pol hodinke eufórie idem reku pristávať, to mi vždy išlo, zamierim na miesto štartu, kontrolujem smer vetra... Nechaj ho letieť, brzdi až na konci, znela rada, letím, naberám rýchlosť, väčšiu a väčšiu, začínam sa báť, zem sa približuje, podľa mojich odhadov idem voči zemi rýchlejšie ako po diaľnici... pribrzďujem, zároveň však tým zmenšujem aj uhol klesania, tak to zas nechávam... tesne pred pristátím vypni motor, tak znel inštruktorov pokyn, na ktorý som samozrejme zabudol. Prebrzdil som to tak 2 metre nad zemou, dopadám na kolená do pooraného poľa cca 20-30 metrov pred želaným miestom pristátia, samozrejme pridávam plný plyn inštinktívne... Ale happyend je tu, nič sa mi nestalo, ani motoru, ani krídlu, paráda.

A nasleduje motorový kurz (koniec septembra 2017), ktorý pozostáva z teórie, ako sa to ovláda, aké sú rozdiely v štarte a pristátí s motorom od voľného lietania ...  Nasledovali štarty, pristátia, let v priestore... a rozšírenie pilotného preukazu. A krásna sezóna za nami...

Následne som chodil lietať kedy a kde sa dalo. Nádherné lety boli na Seneckých jazerách, Záhorie až po letisko Kúty má svoje čaro, kopčeky pri Topoľčanoch alebo okolie Žiliny... Samozrejme, ako som sa zdokonaľoval, začal som sa obzerať po výkonnejšom krídle. Nejaké peniaze som našetril, za niečo predám pôvodné krídlo... Keďže sa mi rozšíril okruh známych, tak akosi slovo dalo slovo a spomenul som skvelej paraglide partii v Trnave, že Dudek ReportAir mi pripadá ako vhodné krídlo pre nie úplný začiatok, ale proste ďalší level... A páni, čo majú veru nalietané, mi hovoria, jasné, objednaj 3 kusy, aj my ho chceme.

Každý, kto si myslí (ja som si tiež myslel, že v leteckom svete je ultra poriadok, certifikácie a čo ja viem čo), príde na to, že biznis a bitka o zákazníka je aj tu, a v celku špinavá hra. Ako prejavíš záujem, že si ochotný otvoriť peňaženku, už henten pozná tamtoho, kto pozná toho a ten má kamaráta, takže zaručene dobre pochodíš. A inde ani nehľadaj, lebo ťa aj tak oklamú a predajú ti starú vec ako novú a nechaj tak, ja ti zoženiem. Keďže už podnikám pár rokov a nie som úplne včerajší, tak nechápem, prečo by jednoduchá vec ako kúpa produktu mala isť cez 3 - 4 ľudí. Však legálne kupujem legálnu vec. Reku pri počte 3 kusoch sa bavíme o cca 9.000 Eurách, čo by teda aj pre výrobcu, ktorý nie je na konci sveta, ale v susednom Poľsku, mohol byť kšeft vhodný za povšimnutie, tak mu píšem mail, že teda predáš mi? Odpoveď: nepredám, máme autorizovaných dealerov, u nich si kúp. Pozerám na mapu, je v ČR, je Madarsku... Na Slovensku nič. Píšem do ČR, odpoveď: sme viazaný zmluvou, môžme predávať len na území ČR, alebo čosi v tom zmysle... Na Slovensku kontaktuj tohto pána. Pozerám, čítam znovu, tak jeden povie, že len cez autorizovaného, autorizovaný ma odkáže na nejakého kamaráta, ktorý nemá ani firmu, ani nie je uvedený v zozname, ani ... no proste, nie, keďže viem plynule po maďarsky, nachádzam na stránke výrobcu číslo na autorizovaného dealera, volám mu, zdvihne mi pán, pýtam sa ho: je možné u vás kupiť 3x krídlo? Samozreme! Nevadí že som zo Slovenska? Nie, môžem predať len v Maďarsku alebo tam, kde nemá zastúpenie niekto iný

Viete fakturovať aj DPH? Samozrejme! OK, poprosím cenovú ponuku do SMS. Za 15 minút prišla cenová ponuka, s ktorou som bol nadmieru spokojný. Dudek ReportAir velkosť 22 za cenu cca 2.300 Eur a 2 x veľkosť 26 po cca 2.700 Eur. Posielam pánom na schválenie, spokojný s cenou, objednávam, stretávam sa v neďalekom maďarskom meste s predajcom, odovzdáva mi okrem troch fungl nových padákov aj kopec príslušenstva, šiltovky, rukáv, samozrejme komplet doklady a faktúru. Navyše dostávam pozvanie na lietanie na ich letisko vedľa Budapešti. S úsmevom si podávame ruku, hrdo odovzdávam krídlo novým majiteľom, jedno si nechávam... A stretávame sa v Trnave na letisku pri Kopánke, nasleduje rozlúčkový let s Axis Pluto a prvý let s Dudek ReportAir. Klasicky, prvý štart som pokazil, druhý vzlet bol krásny a ja som pocítil, prečo jedno krídlo stálo 1.400eur a druhé 2.300 Eur. Stabilita, odozva, rýchlosť... no proste po minúte som vedel, že toto je to pravé, že som sa rozhodol dobre. A utvrdilo ma v tom pristátie, ktoré bolo vďaka presnému riadeniu asi najlepšie, aké som kedy dal. Ďalšie lety som mal až po preštudovaní manuálu, začal som veľmi rád používať TRIM, speed bar, proste som si užíval skvelé vlastnosti skvelého krídla.

Ale aby to nebolo tak jednoduché, čo som podcenil na začiatkoch, to ma samozrejme dobehlo, ale skutočne sa mi štarty nedarili, Proste nie a nie. Výkonnejšie krídlo potrebuje technicky lepšie zvládnuté štarty. A to som nemal. Keď chýba teória, zober knihu, keď chýba technika, trénuj. A už šlapem s novým krídlom, bez motora, na Sološnicu a dvíham nad hlavu, podbieham, ťahám pravú, potom ľavú riadičku, krídlo padá a zas a zas a zas... Nakoniec za odmenu si dávam zlet ku autu... Pri ďalších štartoch s motorom cítim už väčšiu istotu, ale musím priznať, že štarty boli moja achilovka až do konca...

Nikdy nezabudnem na jednu situáciu: naložím motor na tažné zariadenie, krídlo a výbavu do auta, cestujem 100+ km, lebo síce dosť fúka, ale na večer to skape a bude pekne. Lenže stojím na štartovačke a fúka, slnko pomaly zapadá a vietor veľmi neslabne. Chalani špekulujú, že aspoň na 15 minút... A ja im hovorím, že ja do toho nejdem, proste nie sú dobré podmienky. A tu hovoria medzi sebou: kua chalani, tak my ideme 10 km z domu a lietame už X rokov, tuto chalan cestuje z diaľky a má gule povedať, že kašlem na to. Toto sa musíme ešte naučiť! No hrdý som bol na seba, že som sa nebál spraviť dobré rozhodnutie... Na prvý let v zahraničí som sa zobral do Maďarska, kde po štarte som bol na okraji CRT Budapešti a vyskytol sa krásny výhľad na mesto, po cca 20 minútach letu som sa kochal katedrálou v Ostrihome.

A došla opäť zima...

Pokus o lietanie s motorom v zime ma rýchlo presvedčil, že na toto nemám, nakoľko ten ventilátor na chrbte síce fúka dozadu, ale nasáva vzduch cez pilota... no proste je tam prievan, ktorý umocňuje zimu na pre mňa nekomfortné hodnoty... Sezóna bola dokonalá, zúčastnil som sa pár zrazov, či už v Maďarsku, alebo to bolo letisko Kúty, Boleráz, Dunajská Streda, či Malý Madaras... a sem tam sa objavilo motorové rogalo, malé lietadielko, či vetroň. Sezónu som ukončil s priateľmi z Maďarska výletom do Chorvátska, kde nás milo privítali na letisku Vrsar a zažil som nádherné lety nad morom s neopakovateľným výhľadom.

Ale začínal som prichádzať na to, že moje požiadavky na podmienky, v ktorých sa dá lietať a vzdialenosti, ktoré chcem prekonať a rýchlosť a ... no proste krídlo je fajn, ale chcelo by to silnejší motor. Celkovo motorový paraglide je super, keď sú na to podmienky tj. vietor do 3 m/s, žiadna, alebo slabá termika. Letný večer pri západe slnka ako treba. No ale skĺbiť podmienky s časovým harmonogramom a aj to len v lete... A povedzme si pravdu, s paraglidom nemôžeš kam chceš, žiadne CTR, nad mestom je to termické, prekonať nejakú vzdialenosť trvá večnosť, ak sa náhodou rozfúka, proti vetru je veľmi zaujímavé sa pretláčať... Nakladať to do auta a voziť niekam, alebo lietať „okolo komína“ človeka prestáva zaujímať... Napríklad, keď mi vysadí motor, áno, je to bezpečné, ale je zaujímavé sa z miesta pristátia s ťažkým motorom dostať niekam... Napríklad sa mi motor pokazil niekde medzi Topoľčanmi a Bojnicami. Nasledovalo núdzové pristátie, pekne do poľa na kraj cesty. Po oprave motora hneď ďalší deň skúška nad miestom štartu, vyzeralo to že ide, let do priestoru, motor prestal ťahať, pristátie do poľa sa vďaka veľkému sebavedomiu z predošlého dňa nepodarilo, vcelku tvrdý dopad na zem, našťastie to skončilo len troškou krvi z kolena bez následkov na zdraví, či technike.

A opäť som narazil na biznis, keďže motor bol v záruke, predajca mi neuznal vadu, lebo určite si tam dal zlý benzín, alebo manipuloval so sviečkou, alebo ... no proste zrazu za opravu vo výške cca 300 Eur sa ukázal človek tak, ako sa ukázal a naučil som sa, že biznis je biznis a na Slovensku je vymožiteľnosť práva ešte v plienkach...   No proste lietanie bol ten správny smer, kade sa uberať, ale možnosti paraglidu (a pocit komfortu a bezpečnosti) ma začínali obmedzovať. Ako som sa dostával na letiská a spoznával ľudí, tak ultralight sa mi pozdával, zatvorená kabína, kúrenie, odolné voči počasie... Tu a tam ma niekto previezol...

Pamätám si môj prvý let, lietadlo Fox, hornoplošník, špičkový pilot, vcelku ideálne počasie. Avšak po vzlete z trávnatej dráhy som nebol o tom presvedčený, že sadnúť do takéhoto stroja bol najlepší nápad. Veru som sa necítil bezpečne. Aj som sa bál spýtať čokoľvek, lebo pilot bol pripravený mi to hneď demonštrovať. Ale tak sme sa veľa rozprávali, o čom to je, aké sú priestory, vysielačka, čo sa dá, kde kedy ako... Pozriem web, cena lietadla v nedosiahnuteľnom nebi (cena PPL výcviku niekde okolo 6 tisíc eur a cena lietadla ďaleko nad 100 tisíc)

Malá vsuvka: aj toto ma len utvrdilo o biznise v letectve, že stále si myslím, že sa nehrá čistá hra, nakoľko na máloktorom webe sú uvedené ceny, áno, vždy je tam výhovorka, že záleží od výbavy a blabla... ale reálne zákazník netuší, v akých cenách sa pohybuje, žiaden cenník výbavy, proste všade len múdra veta: ceny na vyžiadanie. Pri autách sa už používa dokonca online konfigurátor, kde si to viem zistiť na jeden cent, pri lietadle ani orientačne. Aj by som to začal nejako riešiť, ale o lietaní som vedel nič, ceny žiadne, možnosti kurzu minimálne a na otázku či horno, alebo dolno plošník, a či to či ono, a keď robíš kurz, tak na takom lietadle, aké nakoniec chceš a rob ho tam, kde by si si to časom chcel požičiavať, keď vlastné, tak dakde hangárovať... no proste všetko so všetkým suvisí a na jednotlivé otázky je odpoveď: ty musíš vedieť, čo chceš! Ale ja netuším...

Žiaľ, ani po pár letoch na UL som sa necítil komfortne a akosi stotožnený s tým, že presne toto je cesta a dorazila ma situácia, keď s kamrátom stojíme na letisku, sledujeme nejakú akciu pre deti, pijeme kofolu a ... nudíme sa. Vonku takmer bezvetrie, 35+ stupňov, Jún, tak sa ho pýtam: Máš natankované lietadlo? Pome si dať taký malý okruh, deťom sa bude páčiť, porobíme fotky... no proste sme na letisku, máme krásne lietadlo, nudíme sa, prečo nie? Odpoveď, teraz nie, rozbije nás termika, bude to strašne hádzať, potom na večer... Hm, takže OK, toto sa mi akosi nepáči, zrazu nemôžem kedykoľvek, kamkoľvek...

Konzultujem to s priateľom z Maďarska (áno, po zoznámení sa pri kúpe paraglidU a pár výletoch si ho hrdo dovolím nazývať priateľom) a on hovorí zvláštne slovo GYRO. Ospevuje to, aké je to super a že keď chcem, má kamaráta, ktorý sa tým zaoberá, môže mi dohodnúť stretnutie. Tak použijem google, prichádzam na to, že sa to slovensky volá VÍRNIK, vyzerá to... hm, komplikovane zaujímavo.

A už sedím v aute, idem na maďarské letisko LHFM pozrieť toto čudo. Ako sa však blížim, tak sa obloha zaťahuje, dvíha sa vietor, veľké čierne mraky, pár kvapiek na čelné sklo auta... a sen o tom, že sa preveziem sa akosi začína strácať. Navigácia píše 15 minút do cieľa, tak aspoň to pozriem teda... Na letisku ledva otváram dvere na aute, tak fučí, utekám sa schovať do hangáru. Zoznamujú ma s krásnym AutoGyro MTO, otvorený model so sedením za sebou,  popisujú ako to funguje, prekvapuje ma, že horný rotor nie je poháňaný motorom, samozrejme rozumiem ani nie polovicu, o čom je reč, keď zrazu majiteľ hovorí: no dosť teórie, poď ideme sa preletieť. Pozerám na neho, či je zdravý, videl si čo je vonku? Sa smeje, toto nie je lietadlo, toto je vírnik, mňa nezaujíma vietor a počasie. Je viditeľnosť? Je! Tak si daj bundu, tu máš helmu a sadaj. Pozerám na priateľa, že či teda OK, on mi hovorí, že jasné toto je profík, úplne kľudne, spravím ti video...

Sadám si na miesto pilota dopredu, v sluchátkach počujem, teraz pridaj, knipel dozadu, drž a letíme. A ono to ide. Čakám náraz termiky, nič, otáčam to po vetre, proti vetru, bokom na vietor, ideme vyššie, nižšie, nad dráhou proti vetru rýchlosťou krokom, po vetre rýchlosťou obrovskou, pristávame na 3 metroch tesne pred hangárom... A po tejto skúsenosti idem spokojný domov. S myšlienkou, hm, toto by mohla byť cesta.

Keďže mám skúsenosti, ako je to s kamarátovým kamarátom, tak som sa rozhodol dať skúšku správnosti, píšem mail do čiech, kde tiež predávajú vírniky AUTOGYRO, robia kurz, servis, no proste komplet. Na druhý deň mi volá pán majiteľ, jasné, sadni do auta, ukážem ti. Prichádzam, ukazuje mi zatvorený vírnik Cavalon, so sedením vedľa seba, nechal som si opäť vysvetliť princíp fungovania... Pýtam sa ho, môžeme sa preletieť? Odpovedá, MUSÍME!

Štartujeme, letíme, padne otázka, keď chceš, pristaneš kdekoľvek? A už sadáme na poľnú cestu a zároveň z nej opäť štartujeme. Odchádzam s veľkým zážitkom a taškou reklamných predmetov. Áno, samozrejme sa mi páčilo sedenie vedľa seba, zatvorený priestor kam sa netreba prezliekať, bez prilby lietať... Ach, ale tá cena.

Keď už som teda tam, kúsok vedľa je to isté len v inej farbe, konkurencia s názvom MagniGyro a ja si po tretíkrát nechám spraviť inštruktáž a preletím sa v modeli M24 Orion, uzatvorený so sedením vedľa seba. Pravda je taká, že sa mi viac páčil Cavalon, nakoľko je väčší, má viac priestoru vo vnútri, ale zas z Orionu je lepší výhľad, má krajšiu palubovku a vraj je jednoduchší na servis...

A tak začala úvaha o kurze. Robiť kurz v ČR by bolo jednoduché, ale je to ďaleko z BA. Maďarské letisko by bolo bližšie, ale zas kto vie, ako by to bolo s dokladmi, prekladmi a s administratívou. A tu mi ktosi poradil, však na Slovensku to robí jeden pán oficiálne, volaj mu.

Volám mu, stretávame sa a nakoľko som počul všelijaké historky o kurzoch, kde si človek musí doplácať hodiny a trvá to z nezmámych príčin aj vyše roka a ... proste sme pri leteckom biznise, tak môjmu potencionálnemu inštruktorovi hovorím požiadavku: nakoľko mám školopovinné dieťa, ktorému robím taxikára do/zo školy, je teraz polovica júna, potrebujem to absolvovať do konca augusta. Sa zamyslel a hovorí, že, hm, problém je, že aby si mohol začať lietať, potrebuješ žiacky pilotný preukaz. Aby si mal preukaz potrebuješ potvrdenie od špeciálneho leteckého lekára a kurz rádiotelefonistu. Tu mi zasvietili oči radosťou, lebo som otvoril peňaženku a podávam mu potvrdenie od lekára a rádiový preukaz. Keďže to bolo potrebné na paraglide s motorom, lekár mal platnosť 5 rokov a rádio preukaz neobmedzene, som bol rád, že to mám. Jeho odpoveď ma zaskočila, tak super, môžme začať, vieme to spraviť počas letných prázdnin.

Za pár dní stojím na letisku LZNZ a opäť pozorne počúvam výklad o fungovaní vírniku, tentokrát rozsiahlejší, detailnejší a ... ani som sa nenazdal a začala teoretická výučba. Detailne sa zoznamujem s vírnikom Apollo v krásnej žltej farbe (otvorený, za sebou sedenie). A prichádza k prvému štartu motora, rolovaniu, hláseniu do vysielačky, vzletu, okruhu ...

Nikdy nezabudnem na prvý let s inštruktorom a na moju prvú úlohu, ktorá znela jednoducho: drž sa koľají, rýchlosť 110 km/h, výška 1.500 feet. A každých 10 sekúnd som počúval upozornenia: výška? Aha, 1.800, rýchlosť, aha, 130, .... prišiel som na to, že ono letieť rovno vôbec nie je jednoduché! Nasledovali nekonečné školské okruhy, vzlety a pristátia. Niekedy za odmenu aj prelet na letisko Šurany na kávu... Popri tom teória, plánovanie trasy, lietanie podľa mapy a kompasu a došiel ten deň D, že inštruktor usúdil, že som pripravený na prvé sólo. Áno, je to tak, ako sa hovorí a píše = napätie sa dalo krájať, pridávam plyn, letím, sám!

 

Prvé, čo som si všimol, bolo že rozdiel váhy je skutočne veľmi cítiť. Druhé, že ten pocit, keď inštruktor sedí za tebou, aj keď sa ničoho nedotýka, je veľmi podstatný! A sólo let žiaka je preto dôležitá súčasť výcviku... Ako tak výcvik pokračoval, volá mi jeden známy, že je na predaj vírnik AutoGyro Cavalon, v bielej farbe, nalietaných málo hodín, v celkom slušnej výbave. Sadám do auta, pozerám ho, skúšobný let prebehne... a slovo dalo slovo, cena bola prijateľná, ruku na to, vezmem ho, ale nemám ešte pilotný preukaz ani dostatok skúseností... nevadí, donesieme!

A tak môj vírnik pristáva na letisku v Nových Zámkoch, hrdo si ho tlačím do hangáru. A nastáva proces prihlasovania, registrácie a koooooopec administratívy. Naštastie pán inštruktor mi je aj v tomto nápomocný. Registrácia prebehla v hodine dvanástej, nakoľko školský vírnik sa podarilo pri nepodarenom pristátí inému žiakovy poškodiť a teda nebol letu schopný. Môj výcvik teda pokračoval (a pomaly končil) už v zatvorenom vlastnom vírniku, čo sa časom ukázalo ako veľmi vhodné, nakoľko je to väčší stroj a pilot nesedí uprostred. Praktický výcvik sme ukončili veľkým preletom Slovenska až do Svidníku.

A nastala teória... čítam knihu, nerozumiem jej, samé vzorce, nábehy, hrany, dekliná2cie... Áno, ani som nevedel, kde začať, proste čínština! A tu prichádza na scénu chlapec z priateľkinej rodiny, chudák, hodiny sme strávili spolu nad knihou a dopodrobna mi vysvetľuje jednotlivé pojmi, súvislosti, no do smrti mu budem vďačný!

Nasledujú skúšky, praktických sa nebojím, ale tej teórie je fakt veľa. Po tom, ako mi počítač vypísal vyhodnotenie testu a teda som splnil všetko čo bolo treba už opäť sedím vo vírniku aj s inštruktorom a letím pre pilotný preukaz. Samozrejme, už ako pilot sa ho pýtam pred štartom, že ako pasažier si môže povedať, kam to bude, ale len PIC rozhodne, či áno – proste žarty, zábava, splnený cieľ.

A tu nastal okamih lúčenia, môj posledný odlet z môjho školského letiska - 2presun do Sládkovičova, kde mi veľmi ochotne a za dobrú sumu poskytli hangarovanie a dráhu. A práve tu sa začala ďalšia časť príbehu... Pokračovalo to prvými nesmelými vzletmi, zvykanie si na letovú prípravu, spoliehať sa na vlastný úsudok a zbieranie prvých letových hodín. Zároveň som sa naučil aj vyťahovať lietadlá z/do hangáru, nakoľko som bol úplne vzadu...

Prišla zima a ja som si užíval zatvorenú kabínu, kúrenie a dokonale som si užil Vianočný let, na ktorý som hrdo pozval môjho bývalého inštruktora a takto slávnostne sme ukončili sezónu 2019:

V roku 2020 ako som lietal už hrdo v priestore, po nalietaní 50 hodín mi bolo zrušené obmedzenie na samostatné lety a mohol som už aj pasažiera nepilota brať, čo opäť spestrilo každý let a mohol som sa s kamarátmi flákať po letiskách, utužovať si návyky, zdokonaľovať komunikáciu. A slovo dalo slovo, uvoľnilo sa miesto na letisku Malý Madarás, ktoré bolo bližšie a malo pre mňa k dispozícii samostatný hangár, kde nemusím vyberať iné lietadlo a mám vlastné kľúče, takže môžem kedykoľvek prísť a odísť. Oproti tomu som za negatívum považoval dráhu 305 metrov dlhú, čo pre mňa, ako začínajúceho pilota bola výzva, a umiestnenie priamo v CTR, čo bola výzva na dokonalejšiu komunikáciu.

Časom sa však ukázalo, že tých metrov na dráhe je dostatok a komunikácia v CTR je nie možnosť, ale nutnosť, ktorú by mal každý bežne ovládať. Počas nasledujúcich mesiacov som spoznával svet lietania. Nielen zo vzduchu, ale aj z pohľadu komunity na letisku, servis a údržba stroja, podmienky a ľudské vzťahy na rôznych letiskách... a samozrejme kopec lietania, veľa zábavy a neustále si zdokonaľovanie schopností a zručností. Našťastie nenastala nikdy krízová situácia, možno aj preto, lebo keď som nemal istotu, tak som neletel, keď som nevedel posúdiť niektoré javy, tak som mal vždy po ruke skúsených pilotov, ktorý mi ochotne vysvetlili, že čo a ako... Samozrejme bolo pár, nazvime to zvláštnych vzletov a tvrdších pristátí, ale to asi k tomu patrí.

Rok 2021 bol v znamení lietania, počasie prialo, pracovné a rodinné prostredie umožnilo čas, tak som absolvoval výlety nielen po okolitých letiskách, ale aj slovenské Tatry sú krásne, do ČR, Madarska, krásný výlet na deň otvorených dverí v ROTAXe na letisko WELLS a v Semptembri nezabudnuteľný 3 dňový výlet do Chorvátska! Ako som letel nad morom a kochal sa pohľadom na ostrovy, som si povedal, že toto by každý mal raz v živote zažiť! A veľmi si vážim, že mi to život umožnil a že som tam, kde som!

Tibor Dualský

súvisiace články : 

Bush flying v našich pomeroch

Rotor pod hlavou 

photo - Adrián Rúčka
photo - Adrián Rúčka
Cavalon / OM-M193 Cavalon / OM-M193 Cavalon / OM-M193 Cavalon / OM-M193
Cavalon / OM-M193 Cavalon / OM-M193 Cavalon / OM-M193 Cavalon / OM-M193 na letisku Madaras


comments powered by Disqus