Airbus A380

F. Biskupič - 2.3.2016
 

photo - avionale.com

... a vieš, že Marek nedostal víza do tej Austrálie ?

Hneď spomalím, zvýšim hlasitosť na handsfree a skúšam prepnúť pozornosť z cesty na hovor.  Pár rokov sa poznáme a viem, že keď chce šéf povedať niečo chúlostivé, tak to zvyčajne len tak prehodí ako malú poznámočku idúc naokolo.

Čo to má byť?  Koho to zaujíma ?  Malo by ma to?  Jasné, že malo!

Vzápätí som sa dozvedel, aký som super a vlastne jediný čo môže ísť a má ešte nejakú šancu si do termínu tie srandovné víza vybaviť a aká je to vlastne dôvera ktorou ma firma poctí , že ma vyberie . No veľká , hlavne ak som jediný. Tak som si vypýtal aspoň deň na rozmyslenie,  akože sa poradím s manželkou, aj keď mi bola jasná jej odpoveď  : " Choooóď !!! " – ja by som tak rada šla,  keby som mohla. No aj ja by som Ti dovolil ísť, ak by si išla na dlhšie niekde  - teda asi.

Ale nakoniec ísť na dva týždne do Sydney je možno lepšie ako drôtom do oka,  aj keď to vyzerá, že tam spoznám len prácu a hotel. Kupodivu aj tie víza mi dali a to dokonca veľmi rýchlo, ale samozrejme turistické , lebo iné sa už že vraj nedali vybaviť. Túto starostlivosť vedúcich milujem – veď povedz,  že si turista a chceš si pozrieť mesto.  No super -  hlavne keď mám v kufri prístroje, náradie, a ochranný oblek   (ešteže som si teraz nemusel zobrať prilbu),  to sa potom policajtom dobre hovorí : "I am turist"

Vízum, však bolo dlhé na dve strany A4 a na konci tabuľka na aké cesty sa môže použiť a tam sa objavil aj riadok Bussiness trip – " YES". No teda , takže to môže byť aj pracovná cesta ,  len asi celkom nemyslia skúšky a nastavenie elektrických ochrán pre dieselagregáty, no ale predsa aspoň niečo.

Bola to práca pre českú firmu a oni mali zaobstarať aj letenku. Dostal som na výber  tri možnosti, odlet skoro ráno,  na obed, a lebo neskoro večer. Tak som si vybral obedňajší let s Emirates.

No a čakal som, kedy príde elekronická letenka. Miesto letenky však prišiel tlf.  hovor do auta, kde mi rozprával nejaký česky mluvíci chlapík , že tú letenku pán generálny neschválil a navrhuje mi let do Sydney z Prahy,  cez Frankfurt a Londýn s návratom cez Belehrad, a tuším Mníchov do Prahy s tým, že ma odvezú autom do a z Prahy. Lebo " víte je potrebné nějaké peníze ušetrit "

Dobre, že som bol na odľahlej ceste, kde nebolo žiadne iné auto, lebo som chvíľu asi šiel v protismere. Keď som sa spamätal,  tak som odpovedal - síce som sa snažil slušne, ale teda pomerne hlasno,  že veď ak nepôjdem nikde tak ušetria najviac a aj ja mám šancu sa dožiť vnúčat a nezomrieť počas čakania v tranzite. “ Tak ja to ešte skusím a ozvu se“.  No tak sa ozvi. V Sydney som sa s ním zoznámil,  bol to technický námestník pána generálneho a bral moje vystúpenie celkom z humorom, aj keď mal občas poznámky, akí sú Slováci temperamentní. Podľa čoho tak asi súdil? Ale je pravda, že sa ozval, že teda nakoniec pán generálny súhlasil.

Tak som sa teda ocitol po pár dňoch od prvého rozhovoru a ešte stále v šoku, neveriac čo sa to vlastne deje na najväčšom slovenskom letisku dočasne umiestnenom vo Viedni. Je to skoro ako bratislavský aeroklub lietajúci z letiska Boleráz pri Trnave – teda aspoň zatiaľ,  možno časom sa bývalí kamaráti poberú ďalej,  veď kto už by s tými blavákmi vydržal , ale to sem nepatrí, to len ma tak napadlo. Ani neviem prečo

Vo Viedni nás zhromaždili do dvoch pomerne veľkých  miestnosti a tam sme čakali a čakali a no ešte sme aj čakali, až som zistil,  že sedím v tej nesprávnejj.  Našťastie som na to prišiel asi 5 min pred nástupom,  aj keď by sa asi až také  nič  nestalo, z oboch sa išlo do lietadla, ale rôznymi cestami podľa radov na palubnej vstupenke.

Nastupovanie bolo pomerne rýchle - letušky zdvorilo, ale rázne usmerňovali,  kto si má kde sadnúť. Napodiv, aj úložné priestory boli skoro prázdne, čo som na kratších letoch ešte nezažil. Usadil som sa do pomerne pohodlného kresla – najpohodlnejšieho v akom som sedel počas celej cesty tam aj späť a až vtedy som zistil že sedím v  Boeingu 777 a neviem prečo som tam niekde uvidel nápis Dreamliner,  aj keď to by mal byť tuším B 787 - ale nevadí aj 777 bola fajn.

Leteli sme asi 5 hod. do Dubaja, sedel som na kraji v strednom rade,  takže von som nevidel ani náhodou. Asi som o veľa neprišiel, nakoľko počas štartu boli kryty na oknách  z mne neznámeho dôvodu zatiahnuté a po štarte ich otvoril len málokto. Let bol v pohode, len som mal problémy s mojim displejom nakoľko som ho nevedel ovládať, tak som sa podľa starodávneho zvyku pozeral, ako to robia susedia  a pomohla mi tiež češka sediaca vedľa mňa, ktorá obsluhu vysvetľovala svojej kamarátke. Nakoniec som to celkom zvládol,  aj keď som omylom privolal letušku, veď kto má vedieť, že keď to svetielko svieti je to pre ňu signál.

V lietadle aspoň v mojej sekcii bolo pomerne veľa Čechov a Slovákov, letiacich neviem teda prečo do Dubaja – na nákupy? za prácou ? alebo  prostitúcia?  Let prebehol pokojne, dostali sme niečo zajesť a vypiť, aj keď teda jedlo nič moc na to aké chvály som počul o Emirates. Možno preto, že v ten deň nepodávali bravčové. Let trval len dva filmy a vonkajšia kamera a hneď sme pristávali v Dubaji. Pri pristáti bola kamera fajn, aj keď mohla byť lepšia kvalita obrazu. Po pristáti sme čakali len chvíľu, kým sa dvere otvoria a hneď nás hnali do autobusu, skoro ako utečencov. Cesta autobusom ma dosť zaujala, neviem či vodič zablúdil, alebo to mala byť prehliadka letiska len zabudli objednať sprievodcu, alebo že by to bol únos? No  motali sme sa po letisku dobrých 25 min. a bol by som prisahal, že na niektorých miestach sme boli aj tri krát. Ale nakoniec predsa len zastal.

letisko Dubaj / photo  - theguardian.com

Pasová kontrola a tranzit všetko prebehlo rýchlo. Letisko ma teda sklamalo - toľko som počul o krásnom letisku, ale tranzit  mi nepripadal nejako super a zdal sa mi aj trochu špinavý. Ale možno to bolo aj nočnou hodinou a únavou. Pri lete naspäť som mal trochu viac času a bolo to cez deň, tak som sa tam motal a narazil na najväčší obchod s alkoholom, aký som doteraz videl a ešte aj tie ceny boli celkom fajn, no ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo.

 A potom to prišlo – nástp do A380. Očakával som, že to bude trvať asi tak tri hodiny, ale ani som sa nenazdal a už som sedel. Mali to celkom zorganizované, až mi to bolo divné – vyvolávali podľa radov a ak sa niekto chcel predbehnúť, lebo aj tam bolo pár rusov, tak poďho pekne na bok. Bussines class išiel úplne inou cestou,  aby tých chudákov v economy ani nevideli, ale aspoň nezdržovali.  Interiér bol prekvapujúco podobný ako v 777 len trochu väčší, sedadlá neboli potiahnuté koženkou,  ale látkou a vyzerali dobre, ale neboli tak pohodlné ako v 777. 

Štart zase zatiahnuté okienka .  Prečo ?  Veď nemusia všetko opakovať. Dali nám slúchadlá a deky a to sa nám teda zišlo, lebo asi šetrili na vykurovaní -  teplota na palube bola odhadom asi 17 – 18 °C. Personál bol zväčša arabský. Ich zbožným želaním bolo, aby každý čo možno najskôr zaspal, v správnom čase sa najedol a znovu zaspal, ale niektorí cestujúci to celkom nespĺňali. Po asi 6 hodinách letu som sa prešiel po celom lietadle a zjavne som ich vyrušil : " čo si prajete ? " No čo asi, vystúpiť sa mi zachcelo. A nakoniec ma vôbec nepustili hore aspoň nakuknúť do business triedy, nuž čo by ešte chcel chudobný Slovák. Cestou naspäť bola posádka zväčša európska a bol to zaujímavý rozdiel.

Arabi,  keď roznášali jedlo, tak som mal pocit, že to do konca letu nestihnú a to let trval 14 hod. Neustále sa pre niečo vracali a zvlášť ak si nejaké dieťa na niečo spomenulo boli schopní nechať človeka držať pohár a odísť aj s fľašou vína a vrátiť sa tak o 15 min. Na konci letu, keď dávali ešte nejaký čaj a keksy som si nesklopil stolček ani keď už bola letuška pri mne a dobre som urobil lebo samozrejme nejaké dieťa zamrčalo dva rady predo mnou a už tam bežala,  ale rýchlo sa vrátila ani nie za 10 min.

„Európska „ posádka mala iný systém.

 Počas celého letu sedeli v kuchynke, alebo čo to vlastne je závesmi zatiahnuté a až keď tam prišli min. traja sa pýtať či dnes budú podávať aj nejaké jedlo, tak sa vzchopili a vyštartovali ako rýchla rota a v priebehu 15 min rozdali všetky jedlá a nápoje. Nevýhodou bolo, že ak ste neboli pripravený,  alebo neovládali reč a nereagovali v priebehu zlomku sekundy na otázku čo si prajete - tak ste dostali niečo, čo ste ani vôbec nechceli. Ale inak fajn. Na tomto lete som nezaregistroval nejakého spoluobčana, bolo tam len zopár Rusov, alebo Ukrajincov, avšak kto to má rozoznať?

Sedel som vedľa Austrálčana, čo bol v Rakúsku za nejakou vzdialenou rodinou, bol veľmi priateľský, bol by sa asi chcel aj viac rozprávať, no ale nenaďabil na vhodného partnera, aj keď musím oceniť,  že vedel kde je Slovensko a možno dokonca bol aj na chvíľu v Bratislave, alebo len chcel?  No nerozumel som mu celkom. Mal sa viac učiť! Všetci sme sa nejako prebrali, keď lietadlo preletelo z mora nad pevninu – veď už za chvíľu sme v Sydney,  no áno za krátke štyri hodiny. Pred pristátím nám rozdávali kartičky s dotazníkom pre imigračnych úradníkov - kľúčový tam bol účel cesty,  bola možnosť turista,  alebo biznis a nakoľko som mal víza aj na biznis a nechcel som klamať, tak som zaškrtol biznis, veď čo už mi urobia.

Ďalšími bodmi bol zoznam čo všetko dovážate resp. nedovážate :  drogy, alkohol, semená, mäso, rastliny, výbušniny,  no bolo toho dosť -  asi tak 20 bodov, tak som dal všade, že nič nemám a nech mi dajú pokoj. Pristáli sme približne o 22:12,32 hod miestneho času. Musím uznať, že ten počítač , alebo čo to vlastne pristávalo si urobil robotu dobre ani som vlastne nevedel, kedy sme sa dotkli zeme. Po pristátí som si ani poriadne nevybral tašku zo skrinky a už sa otvárali dvere a poďme von. Toto ma naozaj prekvapilo,  mal som dosť obavy koľko bude trvať nástup a výstup, ale v skutočnosti to trvalo menej,  ako keď som letel z B 737.

V hale ma kontrolovala pomerne príjemná číňanka :  „Na koľko ste tu?, kde budete bývať?  ááá business ! v akej oblasti ? Energetika. No dobre,  nech sa darí.  Páči sa,  kartička,  dovidenia.

No fajn, hovorím si predsa sa neoplatí klamať, fajn ľudia. Trochu ma len zarazilo, že na kartičku namaľovala veľké „B“ v krúžku, ale však nech si maľuje. Ale nebolo to len tak, hala končila prechodom do ďalšej a tam tiež kontrola. čo mala  trochu iné uniformy, ale opäť boli veľmi zdvorilí. Choďte do prava , tam je voľné,  pripravte si kartičky a nech sa páči do ľava, naraz sa zarazí, pozrie na kartičku ešte raz a hovorí  - nie,  nie prosím do prava.

Do prava? Veď tam nikto nejde ? Naozaj?  Yes, please, please. No tak dobre teda. Prejdem desať krokov a uvedomím si, že v tejto časti haly som z cestujúcich úplne sám, zato policajtov je tam požehnane. Prikročí ku mne sympatická slečna v uniforme a s úsmevom vraví poďte sem, tu dajte vak a kufor. A je to ako v nejakom filme, akonáhle položím kufor na stôl, tak úsmev zmizne, nasadí si rukavice a nasledujú v rýchlom slede otázky : “ je to vaša batožina?, balili ste si ju sám?, rozumeli ste otázkam v dotazníku?, odpovedali ste pravdivo? "  atď....

kontrola na letisku v Sydney / photo - techly.com.au

Spočiatku som sa snažil odpovedať, ale kým som sformuloval odpoveď,  prišla ďalšia,  tak som to po chvíľke vzdal a začal som na otázky odpovedať otázkami – prečo som tu?, čo som spravil?,  prečo som tu sám ? a to bola naozaj pravda  - všetkých 400 pasažierov už z haly odišlo, len ja som tu zostal a teda začal som byť riadne nervózny. Preboha, čo to má znamenať? To bude nejaký prúser. A v robote mi to pekne zrátajú, určite som niečo porušil, ale čo do čerta?

Je mi jasné, že majú asi 1000 nariadení, z ktorých ja neovládam ani jedno. To už počujem múdrych šéfov – " Ale to si si mal naštudovať,  je to na strane 223 predpisu cesta pracovníka do Austrálie.  " Ale hneď sa pokúšam sám seba ukľudniť, veď som naozaj nič nespravil, jednoducho som mal len smolu, no ale čo tie prístroje, náradie,  nebude  z toho problém? Veď uvidím. Som unavený z cesty, vystresovaný a neviem sa sústrediť na otázky,  tak niektoré slečna opakuje aj päť krát : " M á t e   A L K O H O L  ? Čo ? Čo to je ?  A L K O H O L  Aha, no trochu mám.

" Čo to znamená trochu? " Sorry,   N E R O Z U M I E M,  rezignujem,  nech mi dá pokoj. Vidí, že keď na mňa bude ešte viac tlačiť,  tak už zo mňa nič nedostane, tak jemne zvoľní . Asi ju to učili na výcviku ako s teroristami. Ukľudnite sa, nič sa nedeje,  len komunikujeme. No,  to ti pekne ďakujem.  Nie je si istá,  či jej rozumiem,  tak niekoľko krát zopakuje  : " relax, relax ". To by som si teda dal, ale na izbe v hoteli.

A začne prehliadka, najskôr batoh – pekne systematicky vyťahuje papierik po papieriku, pero, ceruzku, zase ceruzku, zobral som si dve? ani som nevedel, len dúfam,  že to nebude problém. Po chvíli si všimnem, že veci delí na dve kôpky, jedna je pri nej a druhú odkladá na stolík vedľa, keď už je tam viac vecí akoby náhodou prídu dvaja jej  kolegovia a začnú  ich podrobne skúmať. Aha , tak to sú tie problémové! No ale čo to tá ťava vybrala, môj poznámkový blok,  kde mám zaznamenané merania z nejakej dávnej stavby, tak toto ich teda naozaj veľmi zaujalo. Tie merania vyzerajú takto :

KS8

L1           L2           L3

3             4             8

KS9

L1           L2           L3

2             1             7

A tak ďalej,  asi tak desať strán, no tak na tom sa teda ako hovoria naši západní susedia " vyřádili", fakt som ľutoval , že som rozumel len útržkom ich konverzácie „ a keby si to čítal naopak „  4 je často,  boli traja .

Áno boli tri! fáza 1, fáza ,2 fáza 3. Zabudol som vo vaku reklamáciu topánok, výrobca mal pomerne zaujímavo riešený znak, tak toto som im musel siahodlho vysvetľovať.   Čo sa tam píše? Čo to je? Prečo to máte zo sebou? Lebo medveď, ty inžinier. No a ešte objavili hlavičkový papier mojej firmy, kde som pánovi generálnemu sľúbil, že budem pracovať bezpečne, nech sa deje čokoľvek - proste úplná hlúposť,  ale na hlavičkovom papieri.

A vy pracujete v tejto firme ? No hej, ale na Slovensku. Idem to telefonicky overiť . Čo !! Nikam nechoď,  čo chceš overovať!! Doteraz neviem,  či to bolo pre mňa dobre, alebo zle, že som zamestnancom tejto „známej“ firmy a ani čo vlastne iniciatívny policajt overil. Ale teraz to prišlo -  slečna objavila externý disk a hneď mala nevinne otázky: Čo to je ? Externý disk !

Čo to tu nepoznáte? Ale to som si len pomyslel. Potrebujete to ? Čo ? Nie , nepotrebujem. Bože chyba!!!! Tak vám nebude vadiť,  keď si ho na pár dní necháme a preveríme obsah? Čože,  kde som sa to vlastne dostal, aký obsah, veď ja ani poriadne neviem čo tam vlastne je. Aký obsah vás zaujíma? No,  či tam napríklad nemáte pornografiu? Pornografiu? Tak to ma dorazilo.

Vedel som, že toto by mohol byť problém v arabských krajinách, ale v Austrálii? Mobilizujem všetky svoje zostávajúce duševné sily, aby som sa preboha len neopýtal, či je to v Austrálii zakázané. Viem, že by to hneď vzbudilo ešte väčšie podozrenie a už sa kontrole nevyhnem. S veľavýznamným úsmevom podáva disk kolegovi a ten hneď opakuje otázku – Potrebujete to ? No tentoraz nezaváham natáčam sa tak, aby podľa možností slečna čo najmenej počula aj keď momentálne ju zaujal fotoaparát a rázne odpovedám :  „áno je to pre moju prácu nevyhnutné!“

Vidím sklamanie na tvári policajta, ale kupodivu sa zdá, že ma tentoraz bude rešpektovať. Sklamane odkladá disk na stôl,  ale predsa ešte skúsi : Máte tam porno? NIEEEEE! Nemám! Prichádza kolega, ktorý išiel telefonovať,  zbadá disk, usmeje sa a vraví kumpánovi „porno“? Musím odísť!! 

Nie je to ale také jednoduché, ani som si nevšimol, ale som obohnaný páskami. Kedy ich tam dali? Veď tu neboli! No to je koniec , aké sú v Austrálii väznice? Neblbni, nič nemajú! Disk je služobný, naozaj tam nemám žiadne porno, ale je plný programov stiahnutých z internetu a ani divá sviňa nevie,  že či legálnych, alebo nie. Otočím sa k slečne a krv vo mne skypí. To čo je do čerta ? Slečna má na tvári znovu úsmev a so záujmom si pozerá moje rodinné fotky v mojom fotoaparáte. Skúšam zakašľať,  veď to sú MOJE fotky! Ale zjavne sa jej zapáčili . To je vaša rodina? Nie to sú kolegovia teroristi, myslím si, ale držím jazyk za zubami,  až pokiaľ nezopakuje otázku.  Áno!! To sú moje PRIVÁTNE fotky mojej rodiny, zdôrazňujem.

Aha , áno v poriadku. –Kufor! Ješišmária prístroje, náradie, čo z toho bude? Biznis sa predsa myslia len obchodné jednania. Či?. Ale nič! Bez záujmu odkladá prístroje k sebe, takže sa tým tí dvaja experti už nebudú zaoberať, ale objavuje lieky a hneď „Drogy?“

Nie ! Na žalúdok a paracetamol, kupodivu rozumie, a odkladá ho k sebe. Ó, to už vyzerá naozaj dobre, veď v kufri už nič nie je šaty, nejaké potraviny a... a otázka : "  čo je v tej fľaši? " Fľaši? veď to je taká butilka,  má to obsah 1,5 dcl. No predsa ten alkohol čo ste sa pýtala. Aha, tak to ju rozosmeje a ukáže to aj kolegom, poznámkam nerozumiem, ale podľa ich úsmevom vidím, že sa celkom pobavili.

Tak už skončite kamaráti, chcem ísť na hotel " šme še zabavili ale treba to už ukončiť ". Zjavne aj slečna končí prehliadku a veci kontroluje len tak zbežne. Balím vak a sledujem ju len periférne, keď zrazu začujem niečo ako, juch, och, taks či čo. V momente nechám vak vakom a priskočím k slečne -  čo je? Čo sa deje? Najskôr nechápem,  má na tvári úsmev, ale iný ako predtým,  nie ten profesionálny,  ale teraz sa jej smeje celá tvár akoby chcela vyjadriť –„konečne úspech „ a v rukách drží dve balenia 100 gramov slovenskej šunky.

No a teraz som to pochopil aj ja. Jaj tak teda toto? Priletel som v sobotu a nemal som raňajky na hoteli,  tak som si zobral niečo na jedenie : chlieb, pagáče a keksy im nevadili, ale Š U N K A ! No hovorím si, tak to je koniec mojej kariéry. Vnútorne ma to však už nejako viac nerozhádže ( asi to už viac nejde). Len si tak hovorím,  tak z toho sa už chlapče nevykecáš . Ale nakoniec,  veď za toto nebude trest smrti. Či? Pristúpi ku mne jeden z chlapíkov aj s lístkom z lietadla a prstom naň ťuká a hovorí „ pýtali sme s,a či ste tomu rozumeli, tento bod ste porušili a klamali ste nám, klamali a porušili !!!“

No čo už teraz,  pomyslím si, tak ma zastrelíš, alebo čo? Však aj alkohol som napísal, že nemám, kto sa má v tom vyznať - veď 100 gramov šunky snáď nezničí Austrálsku federáciu ? A nakoniec je to pre moju vlastnú spotrebu, veď nemienim tu s tým obchodovať. Zmôžem sa však iba na otázku „ a čo teraz ? Neviem čo čakal, ale toto ho viditeľne prekvapí , chvíľu váha, pozrie sa na slečnu,  tá nezaváha a hovorí „ No nič,  možno záznam, možno pokuta“

Už mi je to jedno! Hlavne nech mi dajú pokoj! Aj keď to bude zase prúser v robote. A pokuta? Vedia oni vôbec, že tu jednajú s chudobným Slovákom? Tak tento výlet bude pre mňa asi finančná katastrofa. Čo som nezostal doma !!! Už nikam nejdem, maximálne tak do Rakúska a aj to len na bicykli!!

Akoby z diaľky ku mne doľahne hlas slečny „ale o tom rozhodne vedúci,  už ide“.  Pekne ďakujem, po tomto zoznámení som naozaj túžil. A už je tu. Neviem prečo, ale pripomínal mi medveďa, niečo mrnčal, rozumel som mu ešte menej ako ostatným, trochu ma však potešil, že rovnako nevrlý ako bol na mňa, bol aj na ostatných. Čo to veziete ? Aha, toto. Chlapíci sa mu rýchlo snažili niečo vysvetľovať, on ich však zarazil, na jedného kývol, aby šiel s ním a zobral tú šunku.  Idúc okolo slečny niečo jej zavrčal a už odchádzal, keď bol asi 10m ďaleko ladným pohybom hodil šunku do koša a poslal kolegu na druhú stranu haly.

Stál som tam pozeral ako úplný dement a po chvíli som sa len zmohol na otázku : „A čo teraz ? „ Slečna nahodila úsmev a hovorí „nič, môžete si pobaliťi veci“

Čooo ? Nič? Ako, že nič ? Žiaden záznam ? Nie, žiaden záznam. A pokuta ? Nie, žiadna pokuta. Tak toto čo znamená myslím si,  držíte ma tu skoro dve hodiny a nič! No toto. Normálne mám chuť žiadať aspoň o ten záznam do pasu, keď už ma tu toľko držali. Toľko zbytočnej práce a času ! Pre istotu sa teda ešte raz opýtam „ Naozaj nič ? Záznam? Pokuta? Nie, nič ! odpovie slečna rázne. Môžete ísť. Pozerám na ňu, ešte stále neveriac, či to nie je nejaká finta.

Vidiac moje rozpaky,  znovu sa usmeje a vraví  :  „ Vitajte v Austrálii! “  

František Biskupič 

súvisiace články :   Maketa Moravy L-200 v hračkárstve v Dubaji

photo - avionale.com
photo - avionale.com


comments powered by Disqus