dátum neznámy / L-410 (OK-ADN) / PRG-BTS
Zo štyristodesiatkami sme lietavali poštu v noci a vozili sme na palube poštára, ktorý triedil počas letu balíky. Ako druhý pilot letel so mnou Milan Rímeš, veselý chlapík a dobrý kolega (pozn. Gonzo : lietať začal v AK Bratislava – Vajnory). Bol to bývalý práškar. Leteli sme z PRG cez Brno a Břeclav do BTS. Všetko prebiehalo normálne, až po Brno. Nad Brnom sme si všimli, že z pravého krídla nám ubúda veľmi rýchlo palivo. Najprv to bolo normálne, ale po prelete Brna za pár minút bola pravá strana prázdna. Keď sme to prepojili z ľava, začalo palivo ubúdať rapídne aj tam. Medzitým sme preleteli Břeclav, prešli na Bratislavu a museli sme to prepojiť zase nazpäť a odstaviť pravý motor, lebo pravá strana už bola prázdna.
Vtedy prišiel dopredu aj poštár a zaujímal sa čo sa deje, keď letíme na jeden motor. Mali sme šťastieže to nebol žiadny sraľo. Keď som ho uistil, že za chvíľu budeme v BTS aj z jedným motorom, tak sa uspokojil a šiel si sadnúť. Súčasne začal intenzívne smrdieť petrolej. V Turbolete boli gumové vakové nádrže v krídlach a ja som si vtedy myslel, že nám praskla nádrž. Vtedy som sa hrozne bál, že začneme horieť. Tých pár minút do Bratislavy bolo veľmi dlhých. Vyhlásili sme tieseň a pokračovali v jednom z najdlhších priblížení v mojom živote. Hrozne sa nám to v tom strachu vlieklo. Báli sme sa, že začneme horieť. To už si všimol, že niečo nie je v poriadku aj poštár, prišiel nám ohlásiť, že vzadu je silne cítiť petrolej. Poslal som ho nech sedí a pripúta sa, nič iné sa nedalo robiť. Pri pristaní sme mali asistenciu hasičov a sanitiek, ale nakoniec sme dorolovali k hangáru a tam už nás čakali vyšetrovatelia z kriminálky. Tak sa poponáhľali! Spísali to s nami a medzitým mechanici zistili, že nebola správne zavretá nádrž na pravom krídle. Bolo to urobené tak rafinovane, že na nádrž bol vrchnák len položený, ale neuzamknutý. Cez to bola normálne zaistená krytka, takže pri predletovej prehliadke to nebolo vidieť. Preto sa to prejavilo až po polhodine letu, že odsávanie paliva z nádrže prebiehalo cez zavretú krytku pomaly. Vyriešili to tak, že upravili uzáver nádrže tým spôsobom, aby sa cez neuzamknuté víko nedala zaistiť krytka. Tiež nádrže upravili tak, aby sa nemohli pri vysávaní paliva deformovať, takže vzniknutá situácia by sa dala vidieť z kokpitu hneď na palivomere. Viackrát sa už u Slov-Airu takáto situácia neopakovala.
—
22.5.1973 – 2.6.1973 / L-410 (OK-ADO)
Toto bolo zvláštne lietanie pre Československú akadémiu vied a pre ostatné akadémie vied z Poľska, Maďarska, Bulharska a Rumunska. Merali gravitáciu, vraj to boli strašne dôležité údaje pre navádzanie rakiet. Meralo sa to tak, že sa vždy medzi dvomi bodmi trikrát za sebou lietalo a muselo to byť v čo najkratšom čase.
Pre mňa to bolo veľmi výhodné, zo starších kolegov to nikdo nechcel robiť, tak som si stanovil podmienku, že si posádku vyberiem sám. Vybral som si Ivana Vnuka, on bol dobrý pilot, bola s ním aj sranda a vedel dobre maďarsky aj anglicky. Ako mechanika nám dali chlapca, ktorý nevedel vôbec nič. Keď nám v Bratislave ukázali prvý raz našich zákazníkov a ich náklad, tak nás hneď prešiel smiech. Bolo to desať vedcov, z každej akadémie po dvoch a každá dvojica mala svoje prístroje, pritom všetci trvali na tom, že práve tie ich musia merať. Nakoniec sa po dvoch dňoch dohodli, my sme museli kvôli tomu vybrať z lietadla sedačky, takže sa striedali po piatich a lietal s nami aj ten náš mechanik. Viac sa nikto nezmestil, pretože ostali len tri dvojky sedadiel.
Všetko sa lietalo VFR v 300 m, prvý deň tri krát Žilina – Krakow – Žilina a hneď bol malér. Keď sme prileteli do Krakowa druhý krát, už som sa nešiel ohlásiť na colnicu, pretože prvý raz mi povedali, že už v ten deň nemám chodiť. Poobede tam bola ale iná smena a chceli ma zadržať, vedcov nahnali do lietadla a nikto nesmel opustiť lietadlo. Hlavný koordinátor bol príslušník Maďarskej akadémie, ten s nami lietal stále, no a ten síce anglicky hovoril perfektne, ale inak nevedel, len maďarsky. Colníci vedeli zase len poľsky a rusky. My s Vnukom sme chceli tlmočiť cez ruštinu, to ale colník odmietal, takže sa to zaseklo. Nakoniec nám pomohol poľský policajt, ktorého na nás zavolali. Ten namiesto toho, aby nás zatkol, tak nás prepustil.
Ten deň sme skončili v Žiline až za hlbokého šera. V Žiline bolo e3te vtedy len trávnaté letisko, dráhu postavili až pozdejšie. Potom bol deň predvádzania L-410 v Martine, to som sa tiež pekne vybláznil. To lietadlo tam bolo vtedy prvý raz, kvôli tomu museli vybaviť zmenu prevádzkového povolenia letiska. Bol to záujem kunovickej fabriky, lebo veľmi chceli predať do Martina L-410. Ďalej sme lietali medzi Žilinou a Novými Zámkami a potom už sme sa presťahovali do Budapešti do hotela Roayal, kde sme až do konca akcie mali hlavný stan. Ďalší deň sme lietali trať Budapešť- Nové Zámky, potom Budapešť – Szeged, ďalej Szeged – Arad, potom zase Arad – Bukurešť. Vždy za deň tri krát. V Szegede bol z toho tiež cirkus, jeden z našich maďarských zákazníkov bol odťiaľ a zorganizoval tam veľkolepé privítanie. Bolo to na miestnom športovom letisku, Turbolet bol v tej dobe veľká atrakcia, takže tam vystupoval dokonca aj nejaký miestny súbor. Ďalšie dni si už zvykli, tak už to bolo lepšie. Ja som mal len strach z toho, aby nebol dáky prieser, ale Maďar to organizoval perfektne. Ďalší cirkus nastal v Bukurešti, keď vysvitlo, že merací bod je na letisku Banyasa, ale vnútri v leteckej fabrike na nádvorí. Tam bolo všetko tajné, takže maďarskému akademikovi za pomoci jeho rumunských kolegov to trvalo hodne dlho, kým to vybavili. Nakoniec sme tam vždy rolovali pod vojensko – policajnou eskortou, ale bola to hrozná sranda. Tiež v Budapešti sme pôsobili veľký rozruch, pretože tam bol merací bod na vyčkávacom stanovišti dráhy 13. Vtedy ešte nové letisko nebolo a v prevádzke bola len tá jedna dráha, takže cirkus to bol veľký. Meranie im vždy trvalo 20 – 30 min. a za tú dobu už na nás čakalo pár dopravných lietadiel. Keď sme túto úlohu skončili, aj mi za tým bolo smutno. Bolo to veľmi zaujímavé a zábavné lietanie.
cpt. Dušan Kuchta